Odvážny učeník Krista                                         Jn 3, 14 - 21

Nikodém pozoroval činnosť Ježiša, pozorne počúval to, čo Majster z Nazareta hovoril. Bol presvedčený, že sa stretol s prorokom. Chcel sa s Ježišom osobne porozprávať. Mal na neho otázku. Vybral sa v noci a Ježiš mu venoval čas na stretnutie, na pokojnú výmenu názorov. Cieľom tohto rozhovoru zo strany Ježiša bola výzva Nikodéma k hľadaniu vyšších hodnôt, ako sú dočasné. Išlo o to, aby využil túto neopakovateľnú šancu stretnutia s Božím Synom, ktorý poznal cestu k plnému šťastiu.

Podmienkou využitia tejto šance bola viera v dve pravdy. Po prvé, bolo potrebné uveriť v Krista povýšeného na kríži. Ježiš, keď chcel pomôcť Nikodémovi v chápaní tohto tajomstva, odvolal sa na medeného hada, ktorého zhotovil Mojžiš na púšti, keď chcel zachrániť ľudí, ktorých napadli jedovaté hady. Pohľad na medeného hada, z vôle Boha, zachoval pri živote Izraelitov.

Nikodém, ako židovský učiteľ, dobre poznal správu o tejto udalosti, ktorá sa nachádza v Knihe Numeri a na jej základe mohol pochopiť zmysel „povýšenia“ Ježiša na kríži. Faktom je, že Nikodém bol lepšie pripravený na prijatie smrti Krista na kríži, ako apoštoli. Bol učiteľom Izraela a prvý videl zmysel spásnej smrti Krista a preto na Veľký piatok s mimoriadnou odvahou stál na strane Odsúdeného, keď sa zúčastnil na Jeho pohrebe.

Druhá pravda, ktorú Ježiš predstavuje Nikodémovi ako podmienku spásy, sa týka lásky k Bohu. Židovský hodnostár si dobre zapamätá slová Majstra: „Boh tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto v Neho uverí, mal život večný“. V tejto vete Ježiš ukazuje samotný základ kresťanskej viery, ktorým je pravda o nepochopiteľnej láske Boha. Otec dal Jednorodeného Syna, Syn ďalej dáva svoj život a všetko preto, že Boh miluje svet. Nikodém videl v spáse, ktorú Boh daroval svetu v Kristovi Jeho Lásku. Na tvári Jahveho, Spravodlivého Sudcu, o ktorom hovoria stránky Nového Zákona, Ježiš ukázal úsmev milujúceho Otca, plného milosrdenstva, ktorý neposlal svojho Syna na svet preto, aby svet odsúdil, ale preto, aby svet bol skrze Neho spasený.

Nevieme, koľko protivenstiev musel prežiť tento učiteľ zo strany farizejov, ktorí tvorili rozhodnú opozíciu voči koncepcii náboženského života, ktorú Ježiš ukázal. Nikodém mal odvahu samostatne myslieť. Dokázal sa postaviť proti tlaku verejnej mienky. Hľadal pravdu. Je to jedna z najkrajších postáv Evanjelia. Miloval pravdu a „keď plnil jej požiadavky, priblížil sa k svetlu, aby sa ukázalo, že jeho skutky sú vykonané v Bohu“.

Odvaha rastie zamilovaním si pravdy. Nikodém, keď sa rozhodol pre prvý rozhovor s Ježišom, vykročil na cestu vnútornej istoty, ktorú mu už nikto nevzal. Keď konal v súlade so svojim svedomím, stretol sa s Ježišom a posilnený týmto stretnutím prispôsobil svoje konanie požiadavkám Evanjelia.

Ktokoľvek hľadá pravdu a má odvahu samostatne myslieť, skôr či neskôr stretne človeka, ktorý mu pomôže nájsť správne miesto v živote. Rozhovor s ním ho naplní istotou, ktorej základom je Boh – Pravda v čistej podobe. Nikodémove rozhovory tvoria jednu z najzákladnejších štruktúr dejín Cirkvi. Hľadajúci ľudia v nich nachádzajú istotu svojej cesty života. V nich sa tiež kryštalizuje kresťanská odvaha.

Ježiš povedal Nikodémovi: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“

Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.

Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna.

A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.

Slová evanjelia tejto nedele sú sčasti Ježišovými slovami k Nikodémovi (porov. Jn 3,14-15) a sčasti evanjelistovým rozjímaním nad nimi (porov. Jn 3,16-21). Zdajú sa záhadné, ale v skutočnosti, ak ich pozorne čítame, môžu zdvihnúť závoj zahaľujúci Ježišovu identitu a jeho príbeh.

Nikodém je jeruzalemský farizej, významná osobnosť, z tých, ktorí „videli znamenia, ktoré Ježiš konal a uverili v neho“ (porov. Jn 2,23), ale jeho hľadanie je čiastočné, nedostatočné, a on nie je schopný dosiahnuť plnosti viery. Zo strachu, že druhí jeho dôveru v Ježiša odhalia, sa k nemu vydáva v noci a potajomky (porov. Jn 3,2)... Nikodém je doteraz v noci a k svetlu príde až po Ježišovej smrti, kedy pôjde s veľkou odvahou k hrobu, do ktorého bude Ježiš položený, a so sebou ponesie úplne neprimerané množstvo vonného oleja na nabalzamovanie tela (porov. Jn 19,38-42).

Ján najprv uvádza na scénu dialóg dvoch učiteľov, ktorí sa navzájom uznávajú. Nikodém nazýva Ježiša „rabbi“ (Jn 3,1), čo znamená „môj učiteľ“, a Ježiš ho nazýva „učiteľom v Izraeli“ (Jn 3,10). Ide však o náročný dialóg nad ťažkou otázkou o možnosti autentického znovuzrodenia človeka. Ježiš tvrdí, že toto znovuzrodenie môže nastať iba „zhora“ (Jn 3,3), Božím zásahom, zatiaľ čo Nikodém sa pýta, ako je možné, aby sa starý človek znovu vrátil do materského lona (porov. Jn 3,4)... V odpovedi na túto námietku Ježiš hovorí o sile Ducha Svätého, ktorý môže spôsobiť ozajstné nové narodenie (porov. Jn 3,5-8) a potom Nikodémovi odhalí zásadnú skutočnosť: aby mohol byť Duch Svätý Bohom vyliaty na ľudstvo, je potrebné, aby on, Syn človeka, bol „vyvýšený“ tak, ako kedysi Mojžiš pri odchode Izraela z Egypta vyvýšil bronzového hada na púšti (porov. Nm 21,4-9). Pohľadom na tento obraz boli synovia Izraela uchránení od smrti, ktorá ich postihovala kvôli jedovatým hadom. Ako bol had znamením spásy (porov. Múd 16,5-12), podobne bude raz vyvýšený aj Syn človeka.

Čo však znamená ono tajomné byť vyzdvihnutý? Určite to znamená byť postavený do výšky, vyzdvihnutý zo zeme, čo bude Ježiš na dreve kríža (porov. Jn 8,28), ale tiež to znamená byť vyzdvihnutý Bohom (porov. Jn 12,32), ktorý prijme Ježiša do svojej slávy a urobí ho Pánom nad všetkým a nad všetkými (porov. Flp 2,9-11). Stojíme teda pred ohlásením Ježišovho utrpenia, smrti i vzkriesenia, ktoré je formulované slovami a štýlom štvrtého evanjelia... V podivuhodnej jednote vidíme kríž a slávu; kríž označuje koniec Ježišovho pozemského života a súčasne ukazuje jeho totožnosť „ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka“ (Jn 3,13) a potom bol Bohom znova vyvýšený na nebesia.

V tomto bode pre nás, čitateľov, kontemplatívny evanjelista Ján toto Ježišovo oznámenie komentuje. Vyvýšenie Ježiša nastane, pretože „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16); ako Abrahám neodmietol ponúknuť Pánovi svojho jediného syna, milovaného Izáka (porov. Gn 22,1-19), dáva Boh nám ľuďom svojho jediného a milovaného Syna, aby sme mali život v hojnosti (porov. Jn 10,10)... Tvárou v tvár nábožným ľuďom, ktorí sú stále v pokušení čítať Božie konanie ako súd zavrhnutia, evanjelium uisťuje, že „Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3,17). To je hlboký zámer v srdci Boha, ktorý nechce pre hriešnika smrť, ale život a spásu (porov. Ez 18,23; 33,11)! Áno, „Boh je láska“ (1Jn 4,8-16), a je na nás, na každom z nás, aby sme vyniesli rozsudok sami nad sebou. Ako? Priľnutím k tejto láske s vedomím, že všetci sme hriešnici a potrebujeme milosrdenstvo. Ak však túto lásku odmietame, prisudzujeme Bohu tvár zvráteného Boha – a dokonca veríme, že ho bránime – a dopadáme tak, že odsudzujeme sami seba ...

Na ceste k Veľkej noci má byť náš pohľad upretý na Ježiša vyvýšeného na kríž, ako nás k tomu pozýva milovaný učeník: „Uvidia, koho prebodli“ (porov. Jn 19,37; Zach 12,10). Máme, podľa slov jedného stredovekého mnícha, kontemplovať „pravdu pribitú na kríž bez krásy a nádhery“ a pochopíme lásku Boha k nám v Ježišovi Kristovi, ako tomu s námahou porozumel Nikodém, aby sme tak už konečne obrátení prišli vo Veľkonočné ráno k tomu, že v plnosti uveríme...

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek