Pravý Boží príbytok                                            Jn 2, 13-25

"Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“

Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“

Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“

Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“

Ale on hovoril o chráme svojho tela. Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.

Keď bol cez veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil. Ale Ježiš sa im nezdôveril; on poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku."

Pôstna cesta, ku ktorej nás Cirkev vedie, je cez čítanie evanjelia podľa Jána, preto túto a budúce dve nedele opustíme Markovo rozprávanie a budeme kontemplovať niektoré Ježišove slová a gestá vo štvrtom evanjeliu.

  Dnes máme pred sebou gesto, ktoré Ježiš urobil v Jeruzaleme počas veľkonočných sviatkov (porov. aj Mk 11,15-18): vošiel do chrámu a videl, že priestor nazývaný „nádvorie pohanov“, lebo bolo vyhradené nežidom, ktorí chceli spoznať vieru a kult Izraela a „priblížiť sa“ Pánovi (porov. Iz 45,20), sa zmenil na miesto obchodu a predaja obetných zvierat. Vieme tiež, že tam peňazomenci menili peniaze, aby umožnili pútnikom zaplatiť chrámovú daň, a že mnohí nádvorím prechádzali len preto, aby si skrátili cestu do údolia Cedron. Skrátka miesto, ktoré Boh chcel ako „dom modlitby pre všetky národy“ (Iz 56,7), sa stalo trhoviskom...

  Preto sa teda Ježišova vrúcna láska k Bohu, jeho Otcovi, a k jeho príbytku prejavila s takou silou: „Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly“ (Jn 2,15). Ide o prorocké, pohoršujúce gesto, ktoré otriasa zvyklosťami zviazanými s tradíciou a zároveň aktualizuje Jeremiášovo proroctvo proti samému chrámu (porov. Jer 7,1-15). Je to gesto, ktoré bude po rokoch zopakované iným Galilejským, ktorý kvôli tomu bude odsúdený na smrť... Prečo to Ježiš robí? A čo tomuto proroctvu dáva takú jedinečnosť? Ježiš tým pripomína, že chrám je Božím príbytkom, zvestuje, že prišla hodina, predpovedaná Zachariášom, kedy na konci časov všetky národy vystúpia do Jeruzalema, hodina, kedy „nebude už Kanánčanov v dome Pánovom“ (Zach 14,21), a hlavne preto, aby ukázal že on, Boží Syn, môže silou vyžadovať rešpekt voči Božej vôli na mieste, ktoré definuje ako „dom môjho Otca“.

  Jeho skutok okamžite vyvolá otázku prítomných židov: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ (Jn 2,18). Nábožní ľudia sa ako vždy poponáhľajú, aby si „vyžiadali znamenie“ (porov. 1Kor 1,22), ktoré by dokazovalo Ježišovu autoritu... Ako odpoveď na túto požiadavku, ako to vo štvrtom evanjeliu zvyčajne býva, Ježiš nadvihne závoj zahaľujúci jeho identitu a svojim odporcom s iróniou povie: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Áno, Ježiš hovorí: vy vydáte na smrť a zničíte Boží chrám, ktorým som ja, ale ja ho za tri dni znova postavím! V tom spočíva ono veľké zjavenie: Boží príbytok už nie je v Jeruzalemskom chráme, skutočným Božím príbytkom je Ježišovo telo. Miestom, kde sa všetci ľudia môžu stretnúť s Bohom, je Ježiš, človek, ľudské telo, ktoré je tiež Božie Slovo, Syn samotného Boha. Boh je prítomný všade, ale je tu priestor, miesto, v ktorom prebýva jedinečným a zvláštnym spôsobom. Ak v starej zmluve bol týmto miestom Jeruzalemský chrám, teraz je miestom neviditeľného Boha Ježiš. Preto teda, podľa Ježišových slov samaritánke, kto uctieva Boha, neuctieva ho už v Jeruzaleme, ani na vrchu Gerizim, ale v Duchu Svätom a v Pravde, ktorou je Ježiš Kristus (porov. Jn 4,23-24).

  Náš úryvok začínajúci oznámením, že „boli blízko židovské sviatky Veľkej noci“, ústi do Ježišovho zvestovania jeho Veľkej noci. V nich už nebudú potrebné zvieratá ako obeť – preto sú vyhnané z chrámu – ale veľkonočnou obeťou bude Ježiš, pre svoju horlivosť a vrúcnu lásku k Bohu. Práve táto láska ho strávi (porov. Ž 69,10) a bude príčinou jeho násilnej smrti... Takto je nám ohlásená blízkosť Ježišovej Veľkej noci ako zakončenie pôstnej cesty a zároveň je nám zjavená existencia nového, prorokmi predpovedaného chrámu, ktorý už nie je z kameňa – tvorí ho Ježišovo telo, telo Ježiša z Nazareta, Božieho Syna, telo, ktorým sme my, k nemu pričlenení, my, Boží príbytok (porov. 1Kor 3,16; 6,19). Chrám, v ktorom sme povolaní prinášať Bohu pravú obetu nášho každodenného života (porov. Rim 12,1).

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi