K plnosti človeka                              Mk 9, 2 - 10

Mladý kaplán sa dosť dlho namáhal, aby vysvetlil mládeži veľkosť kresťanského povolania, ktorý má mať účasť na božstve Krista. Účastníci katechézy pozorne počúvali, ale neprijímali to, čo počuli. Keď sa dostali k slovu, na zaskočeného kňaza dopadla lavína výčitiek a ostrej kritiky. „Načo nám hovoríte takéto veľké slová. To nemá nič spoločné so životom. Myslíte si, že nás zaujíma nejaké „zbožštenie“, keď nemáme dokonca ani na to, aby sme jeden deň boli od rána do večera dobrými ľuďmi?! Takéto vysoké ideály nie sú pre nás.

Kaplán, v prvom podvedomom reflexe sebaobrany bol pripravený vyčítať svojim poslucháčom, že sú ateisti. Lebo nechcú počúvať to, čo je krásne a Božie a veľké ideály stavujú do kúta, čo majú ešte spoločné s kresťanstvom? Rozišli sa v atmosfére plnej napätia. Kaplán sa vracal domov s pocitom prehry.

Na fare rozpovedal celú udalosť. Múdry farár pozorne počúval a s úsmevom zhrnul: Dopustili ste sa chyby, keď ste chceli vyviesť na vrch Tábor všetkých účastníkov katechézy, zatiaľ čo sám Kristus si z dvanástich vybral iba troch. Tábor je pre vyvolených. Teším sa, že mladí hovoria otvorene to, čo si myslia. Sú blízko Evanjelia. Musíte sa dohodnúť.

Zápas mladého kaplána trval týždeň. Dodatočne sa porozprával ešte s tromi skúsenými pedagógmi. Konečne pochopil, že to, po čom túžia katechizovaní, je vlastne to isté, čo im on chcel ukázať a neporozumenie spočívalo v nedostatku pochopenia východiskového bodu.

Mladí ľudia sú pripravení diskutovať na tému svojej záchrany vo svete rozpadu veľkých hodnôt. Zaujímala ich odpoveď na otázku: čo robiť, aby sme boli lepší? Kňaz hovoril o ideáli tak vznešene, že sa v ich očiach stal neskutočný. Načo tu hovoriť o otázkach zbožštenia, keď deň čo deň sa skôr môžeme stretnúť s človekom poníženého alkoholom, narkotikami, sexom, žiadostivosťou, hrubosťou, ako žiariaceho vierou, modlitbou, láskou. Latka bola postavená príliš vysoko.

Kňaz skutočne zabudol na to, že apoštoli na hore Tábor vôbec neboli premenení. Iba Ježiš na krátku chvíľu ukázal lesk svojho božstva. Nebeský Otec, ktorý tam prehovoril, tiež nevyzýval apoštolov k premeneniu, iba k poslušnosti svojmu Synovi. A keď sa Peter, Jakub a Ján vracali z hory premenenia, Ježiš ich zaviazal zachovaním tajomstva až do chvíle Jeho zmŕtvychvstania. Tábor sa teda viac neopakoval. Svieti na oblohe Evanjelia ako Polárka, keď ukazuje smer najhlbších ľudských túžob.

V určitom zmysle mladým ľuďom je ľahšie, ako starým, spozorovať zmysel kresťanského náboženstva. Sami totiž prežívajú proces prechodu zo sveta dieťaťa do sveta dospelého človeka. Mladosť, to je čas formovania z chlapca na muža, z dievčaťa na ženu. To je autentická premena. Nie je to ľahký proces, ale inej cesty k zrelosti niet.

Mnoho kresťanov sa príliš rýchlo vzdáva ďalšieho vývoja. Po dosiahnutí biologickej zrelosti sa už neusilujú o premenu srdca tak, aby bolo schopné milovať Boha, ľudí i svet. Zatiaľ čo iba táto premena  dokáže otvoriť pred nimi perspektívy lepšieho života a vytvorenia nového, lepšieho sveta. Takto naplánoval proces dozrievania človeka sám Stvoriteľ. V kresťanskom náboženstve zbožštiť znamená to isté, čo poľudštiť. V Kristovi Boh je človekom a človek je Bohom. Je to veľké tajomstvo. Bez neho by bol náš život úplne uzavretý do dočasnosti. Toto tajomstvo nám umožňuje rásť smerom k večnosti. Keď sa usilujeme byť lepšími, vychádzame v ústrety Bohu, ktorý nám túži v tomto pomáhať svojou žiarivou prítomnosťou.

Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom.

Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“.

Prvá pôstna nedeľa nám ukázala Ježiša v konfrontácii s temnotou možnosti zla, keď bol v samote púšte postavený tvárou v tvár Satanovi, a táto nedeľa nám ho predstavuje v samote „vysokej hory“, kde zakúša premenenie svojej tváre i celej svojej osoby, ktorá sa stáva účastnou jasu Otcovej slávy. V samom srdci pôstnej cesty ukazuje Ježišovo premenenie cieľ, ku ktorému táto cesta vedie, teda vzkriesenie, udalosť Veľkej noci, ktorej je premenenie predzvesťou a proroctvom.

Ježiš vystupuje s tromi učeníkmi, Petrom, Jakubom a Jánom na vysokú horu v Galilei, oni budú jedinými svedkami toho, čo sa na tomto odlúčenom mieste stane. Sú to učeníci povolaní ako prví (porov. Mk 1,16-20), sú to svedkovia vzkriesenia Jairovej dcéry (por. Mk 5,37-43), tí, ktorých Ježiš vezme so sebou v hodine boja, v hodine agónie v Getsemanskej záhrade (porov. Mk 14,32-42) – tam ho uvidia premeneného úzkosťou a strachom. Ako Mojžiš vystúpil s tromi druhmi na Sinaj, aby „videl Božiu slávu“ (porov. Ex 24, 1- 11) tak aj Ježiš vystupuje na horu. Tu je to však Ježiš sám, komu sa dostáva Božej slávy, jeho kontemplujú učeníci ako toho, ktorého Otec vyhlasuje „milovaným Synom“...

Toto veľké tajomstvo je odhalené predovšetkým zjavením Mojžiša a Eliáša, ktorí predstavujú Zákon a Prorokov, Písmo sväté Starého zákona, po Ježišovom boku. Ježiš, ktorý neprišiel Zákon a Prorokov zrušiť, ale naplniť (porov. Mt 5,17), bol nimi ohlasovaný a teraz mu vydávajú svedectvo ako tomu, kto je naplnením všetkých Božích prisľúbení. Žiari Božou slávou a odhaľuje svoju pravú identitu práve vtedy, keď stojí medzi Mojžišom a Eliášom, keď je hľadaný v Písme a nájdený ako ten, kto Písmo napĺňa (porov. Lk 24,27.44). Odtrhnúť Ježiša Krista od Písma znamená neprijať význam dejín spásy a súčasne vyprázdniť obsah viery vo vzkriesenie: „Kristus“ totiž „zomrel a vstal podľa Písem“ (porov. 1 Kor 15,3-4). Medzi Kristom a Písmom je vzájomnosť: ak je tu svetlo, ktoré Mojžiš a Eliáš vrhajú na Krista a tým ho označujú ako toho, kto napĺňa proroctvo, potom Kristus naopak zo svojej strany vrhá svetlo, ktoré osvecuje Písmo, vysvetľuje ho a potvrdzuje v jeho trvalej prorockej hodnote. Je to skutočne tak, ako napísal sv. Hieronym: „Nepoznať Písmo znamená nepoznať Krista.“

Keď teda Ježiš zažiari v Božej sláve, zažiari okolo neho spoločenstvo. Mojžiš a Eliáš so svätými starej zmluvy a Peter, Jakub a Ján so svätými novej zmluvy sú zhromaždení okolo Ježiša v jedinej skúsenosti spoločenstva. Ak ideme hlbšie, v tejto udalosti sa zjavuje božské spoločenstvo vo vnútri Trojice: Otec dáva zaznieť svojmu hlasu a oblak slávy, čiže prítomnosť Ducha Svätého, je prostredím v ktorom sa uskutočňuje premenenie Syna. Áno, Ježišovo premenenie sa javí ako predzvesť spoločenstva, ktoré nás všetkých čaká v Kráľovstve, ako prvotina sveta, ktorý je úplne v znamení Božej krásy a slávy!

Od nás, ktorí hľadíme na toto tajomstvo, sa žiada iba prijatie Otcovho hlasu, ktorý implicitne vyhlasuje Ježiša za svoje Slovo: „Toto je môj milovaný Syn, milujte ho, počúvajte ho!“ Veľké prikázanie zverené Izraelu: „Počuj, Izrael!“ (Dt 6,4) teraz znie ako: „Počúvajte jeho, Syna!“ – Slovo, ktoré sa stalo telom (porov. Jn 1,14), ktoré sa stalo ľudským v Ježišovi, ktorý nám s konečnou platnosťou oznámil neviditeľného Boha (porov. Jn 1,18). Pre nás všetkých tak toto evanjelium predstavuje veľkú výstrahu: Ježiš nemôže byť projekciou našich želaní, nie je Bohom, ktorého si predstavujeme a vytvárame podľa našich prianí a ktorého milujeme preto, lebo sme si ho vlastnými rukami vytvorili. Nie, on je Ježiš Kristus podľa Písma: aby sme ho poznali, treba načúvať Slovu obsiahnutému v celom Písme, ktorého srdcom je evanjelium!

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek