V dosahu pokušenia                               Mk 1,12-15                           

Človek rastie tým, že robí múdre rozhodnutia. Rozhodnutia, ktoré zapadajú do hĺbky srdca a ktoré sú dôsledne uvedené do života, formujú človeka. Cez tieto rozhodnutia človek spolupracuje so Stvoriteľom na vlastnom zdokonalení. Kto sa dokáže vzdávať dobra, ktoré neobohacuje, a siaha po opravdivých hodnotách, ten vyhráva život.

Čas vykonávania rozhodnutí je súčasne časom zostávania v dosahu pokušenia i milosti. Pokušenie nás vyzýva k tomu, aby sme sa uspokojili ľahko dosiahnuteľným dobrom, ktoré je ale nestále. Milosť nás vyzýva, aby sme sa vzdali tohto dobra a postavili sa na stranu pravého dobra. Človek si musí dobre premyslieť ponuky jednej i druhej strany a dobrovoľne sa prihovoriť za jednu z nich. Ide o dobrovoľné zaujatie stanoviska, čiže o plnú zodpovednosť za všetky dôsledky toho rozhodnutia. Ak si človek vyberie dobro, ktoré mu ponúka milosť, pokušenie je prekonané a človek získava pokoj a slobodu. Je to dôležitý krok na ceste k zrelosti.

Samotné ocitnutie sa v dosahu pokušenia ešte nie je zlom. Tu na zemi je to dokonca v istej miere nevyhnutné. Mýlime sa v tom, že príliš ľahko tomu pokušeniu podliehame, že si nenájdeme čas na pokojné hodnotenie dobra, ktoré nám milosť ponúka. Mnohí tiež nechcú počúvať argumentáciu, ktorú podáva milosť, keď nás vystríha pred tým, aby sme nesiahali po ľahko dosiahnuteľnom dobre.

Ježiš, keď sa podujal na dielo vyučovania, štyridsať dní venoval tomu, aby si starostlivo premyslel a premodlil metódy, ktoré bude používať pri hlásaní a zakladaní Božieho kráľovstva na zemi. Nebolo to ľahké rozhodnutie. Objavilo sa v ňom pokušenie, aby siahol po ľahkých prostriedkoch. Pokušenie budovať kráľovstvo, v ktorom bude dostatok ľahko prístupného chleba, bohatstvo veľkých senzácií v podobe zázrakov a v ktorom sa bude všetkým dariť. Toto pokušenie treba zavrhnúť. Nikdy totiž nemožno vytvoriť šťastnú spoločnosť z ľudí, pre ktorých najvyššími hodnotami je dobre prestretý stôl, náhlenie od senzácie k senzácii a oplývanie bohatstvom.

Šťastie možno budovať iba zamilovaním si pravdy, ktorá dáva slobodu. K veľkej hodnote zasa vedie cesta chudoby, zriekania a ticha. Blahoslavenstvá, ktoré Ježiš vyhlásil, ako konštitúciu Jeho kráľovstva, sú odpoveďou na pokušenia, s ktorými zápasil už pred začatím svojej verejnej činnosti.

To, že On sám sa ocitol v blízkosti pokušenia, dokazuje, že ani my sa nedokážeme vyhnúť pokušeniu. Ale nejde o to. Čas pokušenia, to je hodina vykonania rozhodnutia, a teda mimoriadne cenný a tvorivý čas.

Ježiš, keď mal na mysli tieto chvíle v živote, v ktorých sa objavuje pokušenie, prikazuje nám denne volať k Otcovi: „Neuveď nás do pokušenia“. V tejto modlitbe neprosíme o život bez pokušení, ale o umenie rozhovoru s Otcom vtedy, keď sa pokušenie objaví. Ak sa v hodine pokušenia človek rozpráva iba s pokušením, určite mu podľahne. Naproti tomu, ak sa dokáže na jeho tému rozprávať s Bohom, tak určite nad ním zvíťazí.

Veľký pôst to je čas, v ktorom Cirkev mobilizuje sily, aby zvíťazila nad súčasnými pokušeniami. Úspech však závisí od múdreho rozhodnutia každého kresťana, ktorý sa dokáže vzdať ľahko dosiahnuteľného dobra a dokáže siahnuť po dobre, ktoré je veľké.

Duch hnal Ježiša na púšť. Na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal. Bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali.

Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“

Začína sa pôstne obdobie, čas milosti ponúkaný kresťanovi, príležitosť k obráteniu a návratu k Bohu. Je potrebné odvrátiť naše pohľady od toľkých modiel, ktoré nás zvádzajú, a obrátiť ich k jedinému Pánovi. Je to teda čas duchovného boja, zjednotenia seba samého, pravdy voči sebe i voči Bohu – to všetko patrí k ceste obrátenia.

Evanjeliový úryvok z tejto prvej nedele obsahuje „program“ pôstneho úsilia a predstavuje nám Ježiša bojujúceho na púšti proti pokušeniu. Pripomína tiež, že pre kresťana existujú obdobia, v ktorých sa boj proti svetským pokušeniam stáva vedomejším a intenzívnejším. Ak sám Ježiš, Boží Syn, musel v plnosti svojho človečenstva zakúsiť námahu a tvrdosť duchovného boja, o čo viac musíme my, kresťania! Skúsenosť, ktorú prežil Ježiš pri krste, keď bol svojím Otcom nazvaný „milovaným Synom“ (Mk 1,11), mu neotvorila „širokú cestu“ chránenú pred skúškami, naopak: ihneď potom, čo bol Jánom Krstiteľom ponorený do rieky Jordán, je duchom vyvedený na púšť. Púšť je kráľovstvom démonov a smrti, ale je to aj miesto, kde je vďaka nedostatku iných prítomností možné zreteľnejšie zachytiť Božiu prítomnosť. Ježiš tu musí čeliť skúškam a pokušeniam, ktoré Izrael spoznal za štyridsať rokov svojho putovania púšťou (porov. Dt 8,2-5) a ktoré sú vlastné ľudskej prirodzenosti...

A tak je v tejto „pustej zemi, na mieste divokom, v revúcej pustine“ (Dt 32,10), konfrontovaný s možnosťou zla, je „skúšaný vo všetkom okrem hriechu“ (Hebr 4,15). Áno, Ježiš bol reálne pokúšaný a bol pokúšaný cez celý svoj život; bol reálne postavený pred zvodnú možnosť hriechom vystúpiť z Božej prítomnosti a zo solidarity s ľuďmi. Ježišom prežívané pokušenia musíme brať vážne, pretože len tak môžeme porozumieť jeho chudobe človeka a jeho úplnej solidarite s nami, rovnako ako jeho víťazstvu nad pokušeniami. Bez toho, aby pokušenia rozdeľoval do troch typov, ako to robia Matúš a Lukáš (porov. Mt 4,1-11; Lk 4,1-13), Marek píše, že Ježiš „zostal na púšti a bol pokúšaný od Satana“, čo znamená, že bol pokúšaný opakovane a neustále. Ešte viac, toto vyjadrenie môžeme vztiahnuť na celý Ježišov život: aj na kríži, na samom konci svojho pozemského poslania, bude Ježiš pokúšaný odmietnuť Otcovu vôľu a zachrániť si život – „zachráň sám seba, zostúp z kríža!“ (Mk 15,30) – namiesto toho, aby ho vydal z lásky k ľuďom a slobodne sa podriadil násilnej a nespravodlivej smrti.

Boj proti pokušeniu je strašný, ale bez neho sa kresťan vzdáva mentalite sveta a ustupuje zlu. Začína tým, že v sebe necháva vedľa seba žiť náboženské postoje a ústupky modloslužbe v akejsi duchovnej schizofrénii, ktorá nakoniec vedie k úplnému vyprázdneniu viery. Keď totiž začneme žiť tak, ako myslíme, skončíme pri tom, že myslíme tak, ako žijeme! Duchovný boj proti diablovi je však obratom k nasledovaniu slobody synov, ku ktorej nás volá evanjelium (porov. Jn 8,34-36) a kresťan sa do tohto boja púšťa s presvedčením, že je to sám Ježiš Kristus, kto tu bojuje, a tak aj víťazstvo je jeho darom a milosťou. Znamením Ježišovho víťazstva nad Satanom je znovunastolenie harmónie medzi nebom a zemou, medzi anjelmi, ľuďmi a divokými zvieratami.

Jeden židovský nebiblický text prináša k tejto Markovej poznámke zaujímavú paralelu: „Ak budete robiť dobre, ľudia a anjeli vám budú žehnať, divá zver sa vás bude báť, Pán vás bude milovať a anjeli vám budú slúžiť“ (Závet Nefraliho 8,4). Kristovo víťazstvo nad Satanom je zasľúbením pre kresťana: keď do neho vloží svoju dôveru, môže premôcť svet, ktorý ho neustále zvádza (porov. 1Jn 5,4), môže znovu nájsť pokoj medzi chaotickými impulzmi vo svojom vnútri a Duchom Svätým.

V tomto svetle chápeme aj zmysel prvých Ježišových slov: „Priblížilo sa Božie kráľovstvo, obráťte sa a verte evanjeliu.“ Volajú k obráteniu, k návratu k Bohu priľnutím k onej radostnej zvesti par excellence: Boh kraľuje v Ježišovi, on je tou dobrou správou pre ľudstvo. Kto počúva jeho slová a nasleduje ho, môže ho pozvať k účasti na tomto boji každý deň.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek