„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v katechézach o svätej omši. Prišli sme k liturgickým čítaniam. Dialóg medzi Bohom a jeho ľudom, rozvinutý v omšovej liturgii slova, dosahuje vrchol pri prednese evanjelia. Predchádza ho spev Aleluja – alebo iný spev v období Pôstu – s ktorým «zhromaždenie  veriacich  prijíma Pána,  ktorý  bude  k nemu  hovoriť v evanjeliu» (Všeobecné smernice Rímskeho misála, 62).

Tak ako Kristove tajomstvá osvetľujú celé biblické zjavenie, v liturgii slova evanjelium predstavuje svetlo na pochopenie biblických textov, ktoré mu predchádzajú, tak zo Starého ako aj z Nového zákona. V skutku, «Kristus je centrom a plnosťou celého Svätého písma, ako aj liturgického slávenia» (Úvod k Lekcionáru, 5). V centre je vždy Ježiš Kristus, vždy.

Preto samotná liturgia odlišuje evanjelium od ostatných čítaní a vyznačuje ho osobitnou poctou a prejavmi uctievania (porov. Všeobecné smernice Rímskeho misála, 60, 134). Totiž čítanie z neho je vyhradené vysvätenému služobníkovi, ktorý ho ukončuje pobozkaním knihy; počúvame ho v stoji a robíme si znak kríža na čele, na ústach a na hrudi; sviece a kadidlo vzdávajú úctu Kristovi, ktorý prostredníctvom evanjeliového čítania dáva znieť svojmu účinnému slovu.

Cez tieto znaky si zhromaždenie uvedomuje prítomnosť Krista, ktorý mu adresuje „dobrú zvesť“, ktorá obracia a premieňa. Toto dianie predstavuje priamy rozhovor, ako o tom svedčia aj aklamácie, ktorými odpovedáme na prednes: «Sláva tebe, Pane» a «Chvála tebe, Kriste». Na počúvanie evanjelia vstávame, pretože že je to Kristus, ktorý tam k nám hovorí. A z tohto dôvodu sme pozorní, lebo tu ide o priamy rozhovor. Je to Pán, ktorý k nám hovorí.

Takže pri svätej omši čítame evanjelium nie pre to, aby sme sa dozvedeli, ako sa udalosti vyvíjali, ale evanjelium počúvame preto, aby sme si uvedomovali, čo Ježiš kedysi urobil a povedal. A to slovo je živé, Ježišovo slovo, ktoré je v evanjeliu, je živé a prichádza do môjho srdca. Preto je veľmi dôležité počúvať Božie slovo s otvoreným srdcom, lebo je to živé slovo.

Svätý Augustín píše, že «Kristovými ústami je Evanjelium. On kraľuje na nebi, avšak neprestáva hovoriť na zemi» (sv. Augustín, Kázne 85,1: PL 38,520). Ak je pravdou, že v liturgii «Kristus ešte stále ohlasuje evanjelium» (Konštitúcia II. vatikánskeho koncilu Sacrosanctum concilium, 33), tak z toho vyplýva, že v účasti na svätej omši mu musíme dať odpoveď. Počúvame evanjelium a musíme dať odpoveď v našom živote.

Kristus si na doručenie svojho posolstva adresátom poslúži aj slovom kňaza, ktorý po evanjeliu prednáša homíliu (porov. Všeob. smernice Rímskeho misála, 65-66; Úvod k Lekcionáru, 24-27). Homília, veľmi odporúčaná Druhým vatikánskym koncilom ako súčasť samotnej liturgie (porov. Sacrosanctum concilium, 52), nie je nejakým príležitostným prejavom, nie je ani katechézou, ako táto, ktorú práve robím. A nie je ani prednáškou či lekciou. Homília je niečo iné.

Čím je homília? «Je pokračovaním v dialógu medzi Pánom a jeho ľudom» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 137), aby našiel naplnenie v živote. Opravdivou exegézou evanjelia je náš svätý život! Pánovo slovo končí svoju púť tým, že sa v nás stelesňuje, uplatňujúc sa v skutkoch, tak ako sa to udialo u Márie a svätých.

Spomeňte si, čo som povedal naposledy: Pánovo slovo vchádza ušami, vstupuje do srdca a prechádza do rúk, do dobrých skutkov. Homília tiež nasleduje Pánovo slovo a vykonáva túto púť, aby nám pomohla v tom, aby Pánovo slovo dorazilo k rukám, prechádzajúc srdcom.

Téme homílie som sa už venoval v exhortácii Evangelii gaudium, kde som pripomenul, že liturgický kontext «si vyžaduje, aby kázanie nasmerovalo celé zhromaždenie, ako aj samotného kazateľa na spoločenstvo s Kristom v Eucharistii, ktoré mení život» (tamtiež, 138) .

Ten, kto prednáša homíliu – kňaz, diakon či biskup – musí dobre vykonať svoje ministérium, venujúc skutočnú službu všetkým tým, ktorí sa zúčastňujú na svätej omši; avšak aj tí, čo ho počúvajú, si musia konať svoj diel práce. Predovšetkým venovaním náležitej pozornosti, čiže zaujatím správneho vnútorného rozpoloženia, bez subjektívnej požadovačnosti, uvedomujúc si, že každý kazateľ má svoje prednosti aj limity. Ak je niekedy príčinou nezáživnosti dlhá, nevýstižná či nezrozumiteľná homília, inokedy je naopak prekážkou [náš] predsudok.

A ten, kto prednáša homíliu, si musí byť vedomý, že tu nekoná v nejakej svojej veci, ale keď káže, dáva hlas Ježišovi, káže Ježišovo slovo. Homília musí byť dobre pripravená a musí byť krátka, stručná! Raz mi rozprával jeden kňaz ako zašiel do iného mesta, kde bývali jeho rodičia, a otec mu povedal: „Vieš, teším sa, lebo s mojimi priateľmi sme našli kostol, kde je omša bez kázne!“

Koľkokrát vidíme, že počas kázne niektorí zadriemu, iní klebetia alebo si vyjdú von zafajčiť...  Preto prosím vás, nech je homília stručná, ale dobre pripravená. A ako sa pripravuje homília, milí kňazi, diakoni, biskupi? Modlitbou, štúdiom Božieho slova a urobením jasnej a stručnej syntézy; nemá prevyšovať desať minút, prosím.

Na záver môžeme povedať, že v liturgii slova prostredníctvom evanjelia a homílie Boh vedie dialóg so svojím ľudom, ktorý ho počúva s pozornosťou a úctou a zároveň uznáva, že je prítomný a činný. Ak sa teda vložíme do počúvania „Dobrej noviny“, 
budeme ňou obrátení a premenení, a teda schopní zmeniť seba samých a aj svet. Prečo? Lebo Dobrá novina, Božie slovo, vchádza ušami, vstupuje do srdca a prichádza do rúk, aby konalo dobré skutky.

Preložila: Slovenská redakcia VR