«Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet» (Hebr 1,1-2).

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes pokračujeme v katechézach o svätej omši. Po tom, ako sme sa pristavili pri úvodných obradoch, teraz budeme uvažovať o liturgii slova, ktorá je konštitutívnou časťou, lebo sa schádzame práve pre to, aby sme počúvali to, čo Boh pre nás vykonal a čo má ešte v úmysle vykonať. Je to skúsenosť, ktorá sa deje „naživo“, a nie len ako niečo referované z počutia, pretože «keď  sa  v  Cirkvi číta  Sväté  písmo,  sám  Boh  hovorí  k  svojmu ľudu,  a  Kristus, prítomný vo svojom slove, ohlasuje evanjelium» (Všeobecné smernice Rímskeho misála, 29; porov. Sacrosanctum Concilium, 7; 33).

A koľkokrát sa popri tom, ako sa číta Božie slovo, robia komentáre: „Pozri na toho, pozri na tú, na ten klobúk, čo má na sebe, je to na smiech.“ A začína sa s poznámkami. Či tomu tak nie je? Je to tak? Máme mať takéto komentáre, keď sa číta Božie slovo? Pýtam sa vás: musíme to robiť? Nie! Lebo ak klebetíš s ľuďmi, nepočuješ Božie slovo.

Keď sa číta Božie slovo v Biblii – prvé čítanie, druhé čítanie, responzóriový žalm a evanjelium – musíme počúvať, otvoriť si srdce, lebo sám Boh k nám hovorí, a nie myslieť na iné veci či hovoriť o inom. Je to jasné? Zdá sa mi, že je to nie je veľmi jasné. Vysvetlím vám, čo sa deje pri tejto bohoslužbe slova.

Stránky Biblie tu prestávajú byť písomnosťou, aby sa stali živým slovom vysloveným Bohom. Je to Boh, ktorý prostredníctvom toho, kto číta, k nám hovorí, obracia sa na nás, ktorí počúvame s vierou. Duch, «ktorý hovoril prostredníctvom prorokov» (Krédo) a inšpiroval posvätných autorov, pôsobí tak, že «Božie slovo v srdciach spôsobuje to, čo v ušiach zaznelo» (Lekcionár, Úvod, 9).

Avšak pre počúvanie Božieho slova je potrebné mať aj otvorené srdce, aby sme slová prijali do srdca. Boh hovorí a my ho počúvame, aby sme potom uviedli do praxe to, čo sme počuli. Je veľmi dôležité počúvať. Niekedy azda celkom dobre nerozumieme, lebo zopár čítaní je aj trochu ťažších. No Boh k nám aj napriek tomu hovorí, iným spôsobom: v tichu a v počúvaní Božieho slova. Nezabudnite na to. Keď sa pri omši začne s čítaniami, započúvajme sa do Božieho slova.

Potrebujeme ho počúvať! Je to totiž otázka života, ako nám to dobre pripomína úderné vyjadrenie, že «nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst» (Mt 4,4). Život, ktorý nám dáva Božie slovo. V tomto zmysle hovoríme o liturgii slova ako o „stole“, ktorý nám Pán prestiera, aby sýtil náš duchovný život. Táto liturgická hostina je veľmi bohatá, hlboko načiera z pokladov Biblie (porov. SC, 51), ako zo Starého zákona, tak aj z Nového zákona, lebo v nich Cirkev hlása jedno a to isté Kristovo tajomstvo (porov. Lekcionár, Úvod, 5).

Pomyslime na bohatstvo biblických čítaní ponúkaných troma nedeľnými cyklami, ktoré nás vo svetle synoptických evanjelií sprevádzajú v priebehu liturgického roka. Je to jedno veľké bohatstvo. Túžim tu pripomenúť aj dôležitosť responzóriového žalmu, ktorého funkcia je pomôcť rozjímať nad tým, čo sme si prv vypočuli v čítaní. Je dobré, ak sa hodnota žalmu pozdvihne spevom, aspoň v refréne (porov. Všeobecné smernice Rím. misála, 64; Lekcionár, Úvod, 19-22).

Liturgické prednášanie čítaní, spolu so spevmi prevzatými zo Svätého písma, vyjadruje a podporuje jednotu cirkevného spoločenstva, sprevádzajúc životnú cestu všetkých i každého jednotlivo. Takto chápeme, prečo sa zakazujú niektoré subjektívne rozhodnutia, ako napr. vynechanie čítaní či ich náhrada nebiblickými textami.

Nuž niekto, ako som počul, keď je nejaká nová správa, číta noviny, lebo je to správa dňa. Nie! Božie slovo je Božím slovom! Noviny môžeme čítať potom, ale tu sa číta Božie slovo. Je to Pán, ktorý k nám hovorí. Nahradiť toto Slovo inými vecami ochudobňuje a ohrozuje dialóg medzi Bohom a jeho modliacim sa ľudom.

Naopak, [žiada si to] dôstojnosť ambóny a používanie Lekcionára, ochotu dobrých lektorov a žalmistov. Hľadajme preto dobrých lektorov, takých, čo vedia čítať, nie takých, ktorí si mrmlú a nič nie je rozumieť. Treba dobrých lektorov! Musia sa pripraviť a nacvičiť si to pred omšou, aby to dobre prečítali. Toto vytvára atmosféru vnímavého ticha.[1]

Vieme, že Pánovo slovo je nevyhnutná pomoc na to, aby sme sa nestratili, ako si to dobre uvedomuje žalmista, ktorý sa na Pána obracia s vyznaním: «Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch» (Ž 119,105). Ako by sme sa mohli zhostiť nášho pozemského putovania, s jeho námahami a skúškami, bez toho, aby sme boli pravidelne vyživovaní a osvetľovaní Božím slovom, ktoré zaznieva v liturgii?

Istotne nestačí počúvať ušami bez toho, aby sme zrno Božieho slova prijali do srdca a umožnili mu priniesť ovocie. Pamätajme na podobenstvo o rozsievačovi a rozličných výsledkoch podľa rozličných druhov pôdy. (porov. Mk 4,14-20). Pôsobenie Ducha Svätého, ktorý robí odpoveď účinnou, potrebuje srdcia, ochotné pracovať a dať sa zušľachťovať, aby tak to, čo sme si vypočuli pri svätej omši prešlo do každodenného života, v duchu napomenutia apoštola Jakuba: «A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba» (Jak 1,22).

Božie slovo v nás spôsobuje proces napredovania. Počúvame ho ušami, prechádza do srdca - nezostáva v ušiach, ale musí prísť do srdca - a zo srdca prechádza do rúk, do dobrých skutkov. Toto je cesta, ktorú v nás koná Božie slovo: z uší do srdca a do rúk. Učme sa tomuto. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

[1] Pozn. «Liturgia  slova  nech  sa  slávi  tak,  aby  napomáhala  meditáciu,  preto  sa  rozhodne treba vyvarovať každej forme náhlenia, ktoré prekáža sústredeniu sa. Na to sú vhodné aj krátke  chvíle  posvätného  ticha  prispôsobené  zhromaždenému  spoločenstvu.  V  tichu  sa pôsobením   Ducha   Svätého   Božie   slovo   srdcom   prijíma a odpoveď   sa   pripravuje modlitbou» (Všeobecné smernice Rím. misála, 56).