«A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou» (Jn 1,14.16).
 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V slede katechéz o eucharistickom slávení sme videli, že úkon kajúcnosti nám pomáha zbaviť sa našej domýšľavosti a predstúpiť pred Boha takí, akí skutočne sme, vedomí si toho, že sme hriešnikmi, v nádeji na odpustenie.
Práve zo stretnutia ľudskej biedy s Božím milosrdenstvom sa rodí vďačnosť vyjadrená v „Glória“, «prastarom a ctihodnom hymne. Ním Cirkev, zhromaždená v Duchu Svätom, oslavuje a vzýva Boha Otca a Baránka» (Všeobecné smernice Rímskeho misála, 53).
Úvod tohto hymnu - „Sláva Bohu na výsostiach“ - preberá slová spevu anjelov pri narodení Ježiša v Betleheme, radostné ohlasovanie vzájomného objatia medzi nebom a zemou. Tento spev zapája aj nás, pohrúžených do modlitby: «Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle».
Po hymne Glória, alebo ak tento nie je, tak hneď po úkone kajúcnosti, dostáva modlitba osobitnú formu v orácii (modlitbe) nazvanej „kolekta“, prostredníctvom ktorej sa vyjadruje špecifická povaha slávenia, meniaca sa podľa dní a období roka (porov. tamtiež, 54). S výzvou «modlime sa» kňaz vyzýva ľud zahĺbiť sa spolu s ním vo chvíli ticha, s cieľom uvedomiť si, že stojíme v Božej prítomnosti, a aby si každý vo svojom srdci vzbudil osobné úmysly, s ktorými sa zúčastňuje na svätej omši (porov. tamtiež, 54). Kňaz povie „modlime sa“, po čom nasleduje chvíľa ticha: každý myslí na to, čo potrebuje, o čo chce prosiť v modlitbe.
Ticho sa nezužuje len na absenciu slov, ale slúži na to, aby sme sa pripravili načúvať iným hlasom: hlasu nášho srdca a predovšetkým hlasu Ducha Svätého. V liturgii charakter posvätného ticha závisí od toho, v ktorom momente sa nachádza: «Pri  úkone kajúcnosti a po výzve na modlitbu napomáha chvíľa ticha sústredene sa vnoriť do seba; po čítaniach alebo po homílii pomáha veriacim rozjímať o tom, čo počuli; po prijímaní umožňuje vnútornú modlitbu chvály a vďakyvzdania» (tamtiež, 45).
Takže ticho pred úvodnou modlitbou napomáha zahĺbiť sa do seba samých a myslieť na dôvod toho, prečo sme tam. Preto je dôležité načúvať vlastnému vnútru, aby sme ho potom otvorili Pánovi. Možno prichádzame po dňoch únavy, radosti či bolesti a chceme to povedať Pánovi, vzývať jeho pomoc, prosiť, aby nám bol nablízku; máme chorých príbuzných a priateľov alebo takých, ktorí prechádzajú ťažkými skúškami; túžime odovzdať Bohu osud Cirkvi a sveta.
Na toto slúži krátke ticho pred tým, ako kňaz, dajúc dohromady úmysly každého jednotlivca, vyjadrí Bohu nahlas v mene všetkých spoločnú prosbu, ktorá uzatvára úvodné obrady, vykonávajúc doslova „kolektu“, čiže zbierku jednotlivých úmyslov. Vrelo odporúčam kňazom zachovávať tento moment ticha a nenáhliť sa. Po výzve „Modlime sa“ nech sa zachová ticho. Toto odporúčam kňazom. Bez tohto ticha riskujeme, že zanedbáme vnútornú sústredenosť.
Kňaz vyslovuje túto prosbu, túto modlitbu kolekty s rozopätými ramenami. [Pápež robí gesto.] Je to postoj oranta, ktorý si kresťania osvojili už od prvých storočí – o čom svedčia fresky z rímskych katakomb –, aby napodobnili Krista s roztvorenými ramenami na dreve kríža. A tam je Kristus modliacim sa orantom a je súčasťou modlitby! V Kristovi na kríži rozpoznávame kňaza, ktorý obetuje Bohu jemu milý kult, a síce synovskú poslušnosť.
V Rímskom ríte sú modlitby orácie stručné, avšak významovo bohaté: nad týmito modlitbami sa dá spraviť mnoho krásnych meditácií. Nádherných! Vrátiť sa k ich textom v meditácii, a to aj mimo svätej omše, nám môže pomôcť osvojiť si spôsob, ako sa obracať na Boha, o čo ho žiadať, aké slová použiť. Kiež sa liturgia pre nás všetkých stane jednou skutočnou školou modlitby.

Preložila Slovenská redakcia VR