Podeliť sa s vlastným srdcom                                                      Lk 1, 26 - 38

Blíži sa deň, keď prídeme k svojim blízkym a známym, aby sme im popriali všetko najlepšie. Deliac sa pri štedrej večeri, delíme sa s vlastným srdcom. Totiž takýto význam má delenie sa pri štedrej večeri. Stojí za to, zastaviť sa pri tejto príležitosti nad tajomstvom nášho srdca. Ide o tri pravdy.

Prvá sa týka jeho rozdelenia. Ľudské srdce má úžasnú vlastnosť: rastie a zdokonaľuje sa vtedy, keď sa dobrovoľne rozdáva. Čím viac sa delí, tým viac vzrastá. Taká je jeho prirodzenosť.

Vo svätú noc si spomíname toto pre nás nepochopiteľné gesto Boha, ktorý sa podelil s nami o svoje vlastné srdce, keď odovzdal do našich rúk svojho Syna. Ten sa zasa ďalej podelil s nami so svojím srdcom, keď ho premenil na chlieb a pozval k požívaniu: „Vezmite a jedzte z neho všetci...“ Spomienka na túto nepochopiteľnú lásku Boha nás vyzýva, aby sme vyšli v ústrety druhému človeku s chlebom v rukách. Syn Boží sa dvadsať storočí každodenne delí so svojím srdcom s miliónmi ľudí na celej zemi a nič z Jeho srdca neubúda, je neustále plné dokonalosti. Šťastný je ten, kto prekonal strach a rozhodol sa obdarovať vlastným srdcom iných. V tomto diele mu už nikto nemôže prekážať, lebo objavil najjednoduchšiu cestu k zdokonaľovaniu seba samého, k skutočnému šťastiu.

Druhá pravda: Každé ľudské srdce je dobré. Totiž každé je dielom samého Boha a z Jeho rúk nemôže vyjsť nič nedokonalé. Vo štedrovečerných chvíľach môžeme zvlášť vnímať túto pravdu. Dobré je srdce narkomana. Dobré srdce má otec, ktorý robí doma výtržnosti a dobré srdce má i zlodej. Dobré srdce dostal od Boha i zradca a dobré srdce dostal i vrah. Každý z nich si musí vo štedrovečernom čase uvedomiť, že dostal od Stvoriteľa dobré srdce, stvorené podľa vzoru dobrého Božského Srdca.

Zlé skutky, ktorých sa dopúšťajú, vyplývajú iba z toho, že sa so svojím srdcom nechcú s nikým podeliť. Nie srdce je zlé, ale egoizmus z neho urobil nepožívateľnú a nedeliteľnú hrudu ľadu. Ale stačí, aby vlastník ľadového srdca začal sa s ním deliť s inými a ihneď sa ukáže, že ono je skutočne dobré. Ak alkoholik chce svojím srdcom obohatiť iných, tak im nikdy nepodá svoje srdce ponorené v alkohole; vie, že vtedy je jeho srdce samým nešťastím. Ak vyčíňajúci otec podíde k žene a k deťom so srdcom v rukách, tak jeho najbližší v ňom uvidia milujúceho otca. Ak zlodej začne rozdávať svoje srdce, zistí, že v dávaní je tisíckrát viac šťastia, ako v privlastňovaní cudzieho majetku. Keď sa vrah rozhodne pre to, aby vlastným životom obohacoval iných, tak isto ich nebude ničiť.

Naše srdce, ako dielo Božie, je dobré. Čo je jednoduchšie, ako sa s ním deliť s inými. To je možné pre každého človeka. Každý z nás sa môže stať dobrým.

Tretia pravda: Srdce treba deliť múdro. V tom je ťažkosť. Našťastie Evanjelium podáva ideálne riešenie. Radí odovzdať srdce do rúk samého Boha. Nech ho On delí tak, ako chce, kedy chce a komu chce. Tak to urobila Mária. Boh sa s ňou podelil o svoje srdce a ona ihneď odovzdala svoje srdce do Jeho rúk. „Hľa, služobnica Pána“. Preto Boh obdarováva jej srdcom pokolenia, obšťastňuje milióny ľudí. Pri takomto riešení, nebude nikomu chýbať naše srdce. Pán Boh bude ním obohacovať mnohých a ono nielenže sa nebude umenšovať, ale bude rásť.

Nech tajomstvo srdca, odhalené v štedrovečerných chvíľach, stane sa pre všetkých ľudí dobrej vôle kľúčom otvárajúcim cestu k šťastiu v novom roku.

Boh poslal anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária.

Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas‘, milosti plná, Pán s tebou.“

Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav.

Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“

Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“

Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné.“

Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

Anjel potom od nej odišiel.

Vianoce už sú teraz blízko a pamiatka Ježišovho narodenia sa javí ako znamenie jeho príchodu v sláve. Ten, ktorý v Betleheme prišiel pokorne v tele, príde v sláve ako večne Živý vo svojom Kráľovstve. Dnešný úryvok evanjelia nám predkladá udalosť, ktorá je predohrou Mesiášovho príchodu v tele – jeho počatie, začiatok jeho smrteľného života. A všetko sa deje ako presné naplnenie Božieho slova, lebo Boh vždy uskutočňuje svoje prísľuby...

Skrze proroka Nátana Boh oznámil Dávidovi prisľúbenia pre jeho dom, teda pre kráľovskú dynastiu: „Pán postaví dom tebe... ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo.“ (porov. 2 Sam 7,11-12). Dávidovi je teda prisľúbený syn –  jeho Otcom však bude sám Boh a on bude naveky kraľovať Božiemu ľudu (porov. 2 Sam 7,13-16). Tu je pôvod nádeje a mesiášskeho očakávania živeného pokoleniami veriacich, ktoré sa teraz v hodine svojho naplnenia stáva zjavným. Mnohí sú v očakávaní tohto Mesiášovho príchodu, ale je tu predovšetkým duchovný Izrael, malý zvyšok chudobných a pokorných, ktorí dôverujú iba Pánovi a neprestávajú každý deň volať po príchode jeho Kráľovstva. A práve medzi nich Mesiáš prichádza (porov. Lk 1,5-2,38) vďaka Márii, mladej žene z Nazareta, ktorej anjel zvestuje naplnenie prisľúbenia: Pán ju zahrnul svojou milosťou, svojou láskou, Pán je s ňou. Táto láska urobí plodným jej panenské lono a Mária počne syna, človeka, ktorého len Boh môže dať Izraelu a celému ľudstvu: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ (Lk 1,31-33). Je to teda syn Dávidov, ale syn narodený z Boha, nie plod, hoci svätého priania muža a ženy, ale zamýšľaný, chcený a splodený samotným Bohom!

Po prekonaní prvého úľaku tvárou v tvár tomuto neslýchanému posolstvu začína Mária sama so sebou dialóg, v ktorom sa snaží pochopiť Božie slovo. Ako môže dôjsť k niečomu o čom je odjakživa známe, že je plodom spojenia manželky a manžela, že je dôsledkom skutku, pre ktorý sa človek rozhodne, keď Mária sama sa k tomu nerozhodla, a dokonca „muža nepozná“? Zjavenie sa ale postupne objasňuje: tento syn môže byť daný jedine Bohom, ktorý ho prisľúbil, a to je dôvod, prečo Boží Duch spočinie na Márii, rovnako ako oblak Prítomnosti prebýval nad ľudom Izraela. Tak bude môcť Mária dať telo a krv nie synovi narodenému z vôle človeka, ale stvoreniu, ktoré je „Božím dielom“ – bude to Boží Syn!

Áno, v Ježišovi si Boh vybral, že sa stane Emanuelom, teda Bohom s nami (porov. Iz 7,14; Mt 1,22-23), „jedným z nášho ľudského cesta“ (podľa slov Hyppolita Rímskeho), poznačený počatím, narodením, životom, smrťou... Večný sa stáva smrteľným, nebeský pozemským, skrze veriacu ženu očakávajúcu Boha. Od tohto okamihu je táto žena vďaka prítomnosti Božieho Syna vo svojom lone miestom v ktorom môžeme rozpoznať Boha prítomného „medzi nami“. Ak anjelovo zvestovanie Márii spočíva v dlhej, členitej reči, odpoveď Nazaretskej panny je oproti tomu veľmi krátka: „Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“. Mária priľne k Božej láske s rozhodnou jednoduchosťou, a tak vytvorí miesto pre syna , ktorého nám mohol dať jedine Boh.

Aké miesto dávame Božiemu pôsobeniu v našich životoch my?

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek