«Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. [...] Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané» (Jn 20,1.19-23).

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujúc na ceste katechéz o svätej omši si dnes kladieme otázku: Prečo ísť v nedeľu na svätú omšu?

Nedeľné slávenie Eucharistie je stredobodom života Cirkvi (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2177). My kresťania chodíme v nedeľu na svätú omšu, aby sme stretli zmŕtvychvstalého Pána, alebo lepšie, aby sme mu dovolili, aby sa s nami stretol, aby sme počúvali jeho slovo, sýtili sa pri jeho stole a tak sa stali Cirkvou, čiže jeho tajomným telom žijúcim vo svete.

Toto už od začiatku chápali Ježišovi učeníci, ktorí slávili eucharistické stretnutie s Pánom v ten deň týždňa, ktorý Židia nazývali „prvým v týždni“ a Rimania „dňom slnka“, lebo v ten deň Ježiš vstal z mŕtvych a zjavil sa učeníkom, hovoriac s nimi, jediac s nimi, darujúc im Ducha Svätého (porov. Mt 28,1; Mk 16,9; Lk 24,1.13; Jn 20,1.19), ako sme to počuli v biblickom čítaní. Aj veľké zoslanie Ducha Svätého na Turíce nastalo v nedeľu, päťdesiaty deň po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Z týchto dôvodov je pre nás nedeľa svätým dňom, posväteným eucharistickým slávením, živou prítomnosťou Pána medzi nami a pre nás. Je to teda svätá omša, ktorá robínedeľu kresťanskou! Kresťanská nedeľa sa „točí“ okolo svätej omše. Aká je to pre kresťana nedeľa, ak v nej chýba stretnutie s Pánom?

Existujú kresťanské spoločenstvá, ktoré sa žiaľ nemôžu tešiť zo svätej omše každú nedeľu; aj oni sú však v tento svätý deň povolané zhromaždiť sa na modlitbu v mene Pána, počúvajúc Božie slovo a oživujúc si túžbu po Eucharistii.

Niektoré sekularizované spoločnosti stratili kresťanský zmysel nedele osvetlenej Eucharistiou. Toto je škoda! V týchto kontextoch je nevyhnutné oživiť toto vedomie, aby sme znovu obnovili význam oslavy, význam radosti, farského spoločenstva, solidarity, odpočinku posilňujúceho dušu i telo (porov. KKC, 2177-2188). Týmto všetkým veciam nás nedeľu čo nedeľu vyučuje Eucharistia. Preto chcel Druhý vatikánsky koncil zdôrazniť, že nedeľa «je prvotným sviatočným dňom a tak ho aj treba predkladať a odporúčať nábožnosti veriacich, aby sa zároveň stal dňom radosti a odpočinku od práce» (Konštit. Sacrosanctum concilium, 106).

Nedeľný odpočinok od práce v prvých storočiach neexistoval – je to špecifický prínos kresťanstva. Na základe biblickej tradície Židia odpočívajú v sobotu, zatiaľ čo v rímskej spoločnosti sa v rámci týždňa nepočítalo s dňom odpočinku od služobných prác. Práve kresťanské chápanie: žiť ako synovia a nie ako otroci, živiť sa Eucharistiou – toto urobilo nedeľu, takmer všeobecne, dňom odpočinku.

Bez Krista sme odsúdení na ovládnutie únavou každodennosti, s jej starosťami a strachom o zajtrajšok. Nedeľné stretnutie s Pánom nám dodáva silu prežívať prítomnú chvíľu každého dňa s dôverou a odvahou, ako aj kráčať vpred s nádejou. To je to, prečo my kresťania ideme na stretnutie s Pánom v nedeľu pri eucharistickom slávení.

Eucharistické spojenie vo svätom prijímaní s Ježišom – vzkrieseným a žijúcim naveky – anticipuje tú nedeľu bez konca, keď už viac nebude námahy ani bolesti, ani smútku či sĺz, ale len radosť z plného a večného žitia s Pánom. Aj o tomto blaženom odpočinku nám hovorí nedeľná svätá omša, keď nás učí zveriť sa v priebehu týždňa do rúk Otca, ktorý je na nebesiach.

Čo môžeme odpovedať tomu, kto hovorí, že neosoží chodiť na omšu, ani len v nedeľu, lebo to, čo je dôležité, je dobre žiť a milovať blížneho? Je pravda, že kvalita kresťanského života sa meria schopnosťou milovať, ako povedal Ježiš: «Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať» (Jn 13,35); ako však môžeme uskutočňovať evanjelium bez toho, aby sme k tomu nedeľu čo nedeľu nabrali potrebnú energiu z nevyčerpateľného zdroja Eucharistie? Nechodíme na omšu preto, aby sme niečo dali Bohu, ale preto, aby sme prijali od neho to, čo skutočne potrebujeme. Pripomína nám to modlitba Cirkvi, ktorá sa takto obracia na Boha: «Ty hoci nepotrebuješ našu oslavu, predsa prijímaš naše vďaky; pretože nás nesmierne miluješ. Naše chvály nepridávajú nič k tvojej veľkosti, ale nám prispievajú k spáse» (Rímsky misál, Pieseň vďaky - spoločná IV.).

Na záver: prečo ísť v nedeľu na svätú omšu? Nestačí odpovedať, že je to cirkevný predpis; toto pomáha chrániť jej hodnotu, avšak samotné to nestačí. My kresťania potrebujeme mať účasť na nedeľnej svätej omši, lebo jedine s Ježišovou milosťou, s jeho živou prítomnosťou v nás a medzi nami môžeme uviesť do praxe jeho prikázanie, a tak byť jeho hodnovernými svedkami.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)