3. adventná nedeľa B

 

Prorok Ján Krstiteľ                                                            Jn 1, 6-8. 19-28

 

Od čias Jána Krstiteľa sa veľa nezmenilo. Krízy naďalej trápia jednotlivých ľudí, celé spoločenstvá i národy. Je potrebné ich prekonávať. Ján je jeden mála špecialistov na vychádzanie z krízy. Žil v situácii hlbokej krízy tak politickej, spoločenskej, ako i náboženskej, ktorá zasiahla život vyvoleného národa. Bolo potrebné ukázať východisko. Ján to robí výborným spôsobom. Podľa neho je iba jedna cesta ako prekonať krízu – cesta premieňania svojho srdca. Nepomôžu žiadne, dokonca najkrajšie heslá, dlhé diskusie, špeciálne vypracované programy, ak nepresvedčíme človeka, že on osobne sa musí stať lepší. Všetky krízy teda majú prameň v srdci človeka. Ak sa podarí zdokonaliť srdce, kríza bude prelomená; ak nie, kríza sa prehĺbi.

Je udivujúce, že samotná príprava na stretnutie s Mesiášom sa koncentrovala do základnej premeny života človeka. Čo vyžadoval Ján? Dlhé modlitby? Časté chodenie do svätyne? Mimoriadne zbierky na stavby pomníkov? Nie. Od úradníkov vyžadoval čestnosť; od tých, čo vyberajú dane – spravodlivosť; od vojakov – aby sa vyhýbali násiliu; od vychovávateľov – aby si zamilovali pravdu; od každého človeka – rozdeliť sa s tým, čo má, s bratmi, ktorí nemajú dostatok prostriedkov na živobytie.

Ján je veľký realista. Vyzýva, aby bol človek čestný. Čestnosť chápe ako najzákladnejšiu podmienku východiska z každej krízy. Tam, kde chýbajú morálne hodnoty, žiadna kríza – ani politická, ani spoločenská, ani hospodárska, ani náboženská – nebude nikdy prekonaná. Morálne čestný človek si poctivo plní všetky svoje povinnosti a vtedy spoločenstvo s ním môže rátať, môže mu dôverovať a s radosťou  využívať ovocie jeho  práce, keď vidí, že toto ovocie je vždy solídne.

Ján Krstiteľ je špecialista na vychádzanie z kríz, a jeho program práce na zdokonalení svojho srdca, v dejinách prekonávania kríz, sa javí ako trvalá hodnota. Kríza náboženského života patrí k najhlbším a najťažším krízam, ktoré sa dotýkajú srdca človeka. Cesta, ktorú ukazuje Ján, je jedinou východiskovou cestou. Sám  Boh sa dožaduje od človeka práce v základoch. Prvá výzva milosti je vždy výzvou k očisteniu srdca. Ako nikto z nás nenalieva mlieko do špinavej fľaše, tak Boh nenaplní svätosťou srdce nečistého človeka.

Krízy sa objavujú vtedy, keď ľudské srdcia sú tak znečistené, že v danom spoločenstve či národe niet v čom prechovávať veľké hodnoty. Dokiaľ nie sú usporiadané srdcia, dovtedy sa nedá hovoriť o nejakej perspektíve nového a lepšieho zajtrajška. Za srdce je zodpovedný každý jeden z nás. V tomto prípade spoločná zodpovednosť neexistuje. Kto teda chce vidieť lepší zajtrajšok, musí si dobre premyslieť pokyny Jána Krstiteľa a začať pracovať na zdokonalení svojho srdca. Jeho vlastná dokonalosť potom začne zanechávať stopu na dokonalosti jeho práce a to ďalej rozhodne o obohatení spoločenstva.

 

Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle.

A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“

„Čo teda, „pýtali sa ho, „si Eliáš?“

Povedal: „Nie som.“

„Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“

Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“

Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: ‚Vyrovnajte cestu Pánovi,‘ ako povedal prorok Izaiáš.“

Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš, ani prorok?“ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“

To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil.

 

           

Počas adventu nás svojím vytrvalým očakávaním, pevnou vierou a rozhodnou poslušnosťou Pánovi sprevádzajú Ján Krstiteľ a Mária z Nazareta. Jánova prítomnosť je vo štvrtom evanjeliu charakterizovaná predovšetkým ako prítomnosť toho, kto ohlasuje príchod Kráľovstva a Mesiáša, a jeho služba je označená ako „svedectvo“.

Ján sa objavuje ako svedok poslaný Bohom, aby „vydal svedectvo svetlu“ a priviedol synov Izraela k poznaniu Mesiáša. Tvárou v tvár skutočnosti, že jeho kázanie prijalo mnoho Židov, sa do púšte vydáva legitímna náboženská autorita Izraela reprezentovaná jeruzalemskými kňazmi a levitmi, ktorá vyžaduje, aby sa zodpovedal zo svojho poslania: „Kto si? Si Kristus, Mesiáš, ktorého očakávame? Si Eliáš ohlasovaný prorokom Malachiášom na konci časov (porov. Mal 3,23-24)? Si tak ako Mojžiš eschatologický prorok, ktorý nám bol prisľúbený (porov. Dt 18,15-18; 34,10)?“ A Ján trikrát odpovedá: „Nie! Nie som!“ – vyznáva, že nie je tým, čo si o ňom druhí myslia. Nehľadí na seba, neočakáva pozornosť voči svojej osobe, je len tým, kto ukazuje prstom vystretým na označenie iného.

Nie náhodou používa výraz „Ja som“ iba na to, aby definoval seba ako „hlas“, „hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi“ (porov. Iz 40,3), hlas, ktorý musí svedčiť o tom, čo vidí, ktorý musí bez odkladu poslúchnuť. Hlas prepožičaný tým, kto ho poslal. Nie je tu žiadny útok na Ježišov majestát – on je tu Mesiášom, Prorokom! V synoptických evanjeliách Ježiš sám potvrdzuje, že Ján Krstiteľ bol „Eliáš, ktorý prišiel a nepoznali ho“ (porov. Mt 17,12-13), zatiaľ čo tu Ján sám o sebe nevyhlasuje ani to, čím skutočne je. Áno, Ján je hlas poslušný Písmu, Izaiášovmu proroctvu, ktoré presne napĺňa požiadavkou obrátenia (porov. Mt 3,2.8), teda úsilím o vyrovnanie ciest v ústrety prichádzajúcemu Pánovi (porov. Mk 1,3). Ján nemá ani svoje vlastné posolstvo: obnovuje prorocké pozvanie a predchádza kázanie toho, pred ktorým bol Bohom poslaný.

Kňazi a leviti sa ho však neprestávajú vypytovať a požadujú, aby sa zodpovedal z prorockého gesta ponárania do vody tých, ktorí sa chcú obrátiť. Ján odpovie, že toto gesto pripravuje teraz už bezprostredný príchod, dokonca zjavenie toho, ktorý je už nepoznane prítomný vo svete. Je to niekto, kto ho nasleduje, kráča za ním ako učeník, hoci Ján nie je hoden rozviazať mu remienok na obuvi. To je Jánovo svedectvo, tajomstvo ním zjavené: prichádzajúci Mesiáš je už skrytým spôsobom prítomný, už čoskoro na neho ukáže – práve on, ktorý napriek tomu nie je hoden ani preukázať mu službu otroka. A práve v tom spočíva Jánova veľkosť: v schopnosti urobiť sa malým, „zmenšovať sa, aby Kristus rástol“ (porov. Jn 3,30).

Aj dnes je potrebné pozerať sa na Jánovu autentickú pokoru – k tomu sú povolaní predovšetkým tí, ktorí majú ako on poslanie ohlasovať Ježiša Krista. Ján napomína cirkev a všetkých, ktorí evanjelizujú, aby nepriťahovali pohľad na seba, nehovorili o sebe a neviazali k sebe tých, ktorí majú byť privedení iba ku Kristovi! V čase náboženského narcizmu, v čase, keď je plno tých, kto „rozprávajú sami o sebe, aby vydávali svedectvo“, alebo bez hanby vystavujú vlastnú osobu na obdiv svetu v mene chariziem, ktorých sa im dostalo, je Ján Krstiteľ neustálou pripomienkou, ktorá sa pýta a súdi...

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek

 

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: