2. adventná nedeľa B

 

Zmysel života                                                               Mk 1, 1 - 8

 

Kňaz spomína na rozhovor, v ktorom počul tieto slová: „S údivom som objavil, že hreším preto, že nevidím zmysel môjho života. Hľadám hriech, aby aspoň jedna hodina mala ´akýsi zmysel´. Hľadám erotické zážitky, hľadám pohárik, hľadám priateľov k zábave, aby som aspoň čímsi vyplnil čas. Roky plynú. Zdá sa mi, že hľadám zmysel života, že chcem robiť čosi veľké, ale koľkokrát stojím pred nejakou úlohou, dokonca najvznešenejšou, takmer ihneď potvrdzujem, že to nemá zmysel. Hľadám a utekám súčasne. To je strašné. Hreším nie preto, že milujem hriech, ale preto, že chcem dať ´zmysel´ okrajom môjho života. Po hriechu viem, že klamem sám seba. Ako vyjsť z tejto zamotanej situácie?“

To je presná diagnóza človeka, ktorý končí štúdiá. Už chápe, že obrátenie spočíva vo videní zmyslu svojho života. Vie, že keby tento zmysel objavil, jeho život by podliehal zásadnej zmene. Ako pomôcť človeku v takej situácii? Ak je uzavretý v tesných hraniciach dočasného, pomoc je výnimočne ťažká. Dočasné môže vyhrávať iba ten, kto disponuje veľkou silou priebojnosti. Zatiaľ čo kríza zmyslu života človeka napadá v hodine jeho slabosti, keď nemá do ničoho najmenšej ochoty. Takmer jedinou šancou v takejto situácii je nasilu vtiahnuť toho človeka do akéhosi diela, ktoré má zmysel. Zaangažovaný sa prinajmenšom nepohrúži do svojich temných myšlienok, postupne môže nájsť radosť z konania dobra a spolu s ňou i zmysel každého dňa.

Trochu ľahšia je situácia vtedy, keď si človek zachoval aspoň iskru viery. Kríza zmyslu života v prípade veriaceho, je totiž úzko spojená s krízou viery, preto sa nevyskytuje u ľudí so silnou a živou vierou. Predsa, ak je v srdci takého človeka iskra viery, tak ju možno postupne rozdúchať a premeniť na plamienok a to už stačí, aby vo svetle tohto plamienka mohol vidieť zmysel súčasnej chvíle. Šťastný je ten, ktorý nájde nablízku niekoho z ľudí hlboko veriacich a ak tí svojou modlitbou a dobrosrdečnosťou mu pomôžu oživiť jeho vieru.

Kresťanstvo prináša ľudstvu výzvu k obráteniu. Tých, ktorí žijú výlučne len pre to, čo je dočasné, upozorňuje, že nie je hodné ľudského života. Pred tými, ktorí nevidia žiadny zmysel, usiluje znovu vytvoriť perspektívu zaangažovania sa do budovania Božieho kráľovstva, ktoré má večný rozmer. Advent, to je zvlášť hlasná výzva k obráteniu. To je čas veľkého vzdávania vďaky Bohu za ukázanie zmyslu našej ľudskej existencie skrze vtelenie Jeho Jednorodeného Syna. Súčasne Advent je čas veľkej mobilizácie všetkých veriacich za účelom maximálneho využitia dní strávených na zemi a objavenia radosti vo svojom prostredí z dôvodu poznania Božieho zmyslu života. Samotný odchod zavčasu ráno na roráty je už znamením tejto duchovnej mobilizácie a pripravenosti využiť začínajúci deň k spolupráci s Bohom na diele budovania Jeho kráľovstva.  

Ak počúvame výzvu Jána Krstiteľa: „Pripravte cestu Pánovi, urovnajte mu chodníky“, majme odvahu položiť si otázku ohľadom zmyslu nášho života. Ak tento zmysel poznáme, ak dôkladne vieme, akým spôsobom môžeme využiť naplno dnešný deň, poďakujme sa Bohu, lebo už sme účastní na „príprave cesty Pánovi a na vyrovnávaní chodníkov pre Neho“. Zahrňme do svojej modlitby tých, ktorí ešte nevidia zmysel tejto práce, nech ich viera vzrastie natoľko, aby tento zmysel postrehli. Ak ale nevidíme zmysel dnešného dňa, teda i zmysel života, začnime volať k Bohu, aby nás vyslobodil z týchto temnôt a zoslal nám svetlo, hoci iba ako malý plamienok rorátnej sviece. Nech v tomto svetle uvidíme nezmysel hriechu a zmysel evanjeliovej cesty života.

 

Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna.

Prorok Izaiáš napísal: „Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on ti pripraví cestu.

Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!‘“

Ján bol na púšti, krstil a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán.

Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Jedával kobylky a lesný med. A hlásal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“

 

Aj túto nedeľu nás slovo zaznievajúce v liturgii vyzýva, aby sme sa pripravili na Pánov príchod. Pokiaľ bola na prvú adventnú nedeľu požadovaná bdelosť, dnes sa od kresťanov žiada obrátenie, návrat k Bohu, zmena zmýšľania a život, ktorý by ukazoval rozdiel medzi kresťanom a tými, ktorí dar viery nemajú. Je potrebné pripraviť cestu pre nový exodus, ktorému počiatok dá sám Pán (porov. Iz 40, 1-5). Treba sa obrátiť v dňoch života, ktoré Pán dopraje každému z nás tak, že budeme dúfať v nové nebo a novú zem (porov. 2 Pt 3,13) Treba sa započúvať do kázania Jána Krstiteľa, ktorý ako pravý prorok ohlasuje slovo od Boha prenikajúce srdce počúvajúceho tak, že sa otvorí veľkému daru oslobodzujúceho obrátenia.

Dve postavy adventného obdobia sa nám stavajú pred oči ako svedkovia pripravujúci všetko na Pánov príchod: Ján nazývaný „predchodca“, ten, ktorý kráča pred Mesiášom, a Mária, ktorá nosila Mesiáša vo svojom lone.

Ján vystupuje ako poslaný Bohom podľa Izaiášovho proroctva (porov. Iz 40,3). Na púšti okolo seba neorganizuje zhromaždenia zástupov, dokonca odrádza a varuje toho, kto by ho vyhľadal iba preto, aby ešte raz unikol nárokom, ktoré kladie stretnutie s Pánom: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť nastávajúcemu hnevu!? Prinášajte teda ovocie hodno pokánia!“ (Lk 3,7-8) Ján urobil zo seba „hlas“. Volá a rázne žiada osobné nasadenie tvárou v tvár Pánovi. Ohlasuje Prichádzajúceho, Pána, ktorý ponorí veriacich nielen do vody, ako to robí on, ale do Ducha Svätého. Pre evanjelistu Marka znamená Ján na púšti počiatok radostnej zvesti o Ježišovi Kristovi, ale zároveň aj postavu, ktorá završuje celý Starý zákon. Ján sa objavuje a začína svoje kázanie, aby naplnil celé proroctvo: oblieka sa, žije a káže ako prorok, je novým Eliášom! Proroctvo, ktoré sa v Izraeli na päť storočí odmlčalo, znovu zaznieva v Jánovi, nachádza v ňom svoj hlas. A pre Pánov ľud je tu veľká útecha, je ohlásená spása, exodus a východ z útlaku, ktoré naplní prichádzajúci Pán.

Aj po príchode Pána v tele Ježiša z Nazaretu musia kresťania zostať v očakávaní onoho príchodu, ku ktorému dôjde v sláve, nie v skrytosti viery, a ktorý bude zrejmý celému stvoreniu. Preto je tu a dnes každý kresťan povolaný pripraviť chodník v piesku vlastného srdca, upriamiť svoje kroky a vrátiť sa na cestu, ktorá vedie k Pánovi – naplniť prázdnotu svojho života, znížiť pahorky pýchy a arogantnej sebestačnosti (porov. Lk 3,5; Iz 40, 4). Je to konkrétne konanie, ktoré sa má zviditeľniť v živote kresťana. Len tak bude Pánova aj naša cesta, po ktorej ideme v ústrety stretnutiu, bez prekážok.

Jánov hlas je, včera rovnako ako dnes, hlasom prorokov, mužov i žien – Boh nikdy nedopustí, aby v Cirkvi chýbali. Často nariekame nad neprítomnosťou prorokov v našom okolí; mali by sme sa ale pýtať, či táto neprítomnosť nie je skôr naša neschopnosť načúvať ich hlasu, ktorý vyžaduje obrátenie. Je oveľa ľahšie podľahnúť sluchu podmanivým hlasom a slovám: „V Cirkvi je všetko v poriadku! V spoločnosti je všetko v poriadku!“, ako načúvať tomu, kto nás vyrušuje, usvedčuje z hriechu a volá k obráteniu. Áno, Ján mieri svojím posolstvom aj na nás, pretože Kristus je stále ešte Prichádzajúci –  Ján je Eliáš, ktorý predchádza Pánov príchod na konci časov, a my sme na konci časov.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek

Súvisiace: