Očakávanie Syna človeka                                                    Mk 13, 33-37

Veriaci človek, ak kráča na ceste Evanjelia, musí ustavične zdokonaľovať svoju bdelosť. Je to cesta stálych neúspechov. Stretávajú sa na nej totiž dva odlišné svety: Boží a svet kniežaťa tmy. Stretnutie s nimi si vyžaduje veľkú bdelosť. Preto Kristus vyzýva: „Bdejte!“.

Milosť vždy pôsobí prekvapujúco. Je to zásah Boha, ktorého formu nikdy nemožno predvídať. Raz prichádza v druhom človeku, inokedy je skrytá v písanom slove; zasahuje naše srdcia udalosťami a vnuknutím osvecuje zmysly; objavuje sa v lúčoch vychádzajúceho slnka a padá spolu so žiarou blesku. Je potrebné byť ustavične pripravený na vnímanie Božích znamení a na počúvanie Jeho tajomnej reči. Ako radiotelegrafista nemôže zaspať, ale musí dávať pozor na každý prichádzajúci signál z vysielacích staníc, tak aj človek, ktorý putuje po ceste Evanjelia, musí byť pripravený na príjem každého znaku, ktorý pochádza od Boha. Evanjeliová cesta, to je veľká a vzrušujúca udalosť, to je stretnutie so živým Bohom. Žiaľ, málo katolíkov objavuje jej krásu a čaro. Z náboženstva sme urobili niekoľko náboženských praktík, čo sa v dôsledku stáva príťažou, ktorá zacláňa Boha. Čas určený na modlitbu a pobyt v kostole sa stáva nepohodlnou povinnosťou a nie udalosťou plnou napätia, života, prekvapení. Je to ovocie podceňovania Kristovej výzvy: „Bdejte!“. K spiacim, roztržitým, lenivým, sa Boží hlas nedostane. Oni nezažijú stretnutie s Ním.

Evanjeliové bdenie nie je však výlučne vyčkávaním na Boží zásah. Na ceste za Kristom môže byť človek napadnutý zlom. Zlo disponuje nielen desivou silou, ale taktiež rafinovanými metódami. Je potrebný veľmi bystrý rozum, aby sme rozoznali všetky jeho návnady, na ktoré chce človeka zvábiť a zviesť ho z evanjeliovej cesty, ako aj mnoho rozvážnosti, aby sme neupadli do osídiel, ktoré nám diabol nastavil. Jeden moment nepozornosti sa môže skončiť tragicky. Svedčia o tom drámy apoštolov z Getsemanskej záhrady, ktorí podceňovali výzvu Majstra a namiesto toho, aby bdeli, zaspali. Úder prišiel vtedy, keď boli celkom nepripravení. V jedinom okamihu boli porazení.

Advent je čas bdenia. Ide o intenzívnu spoluprácu s Božou milosťou a odvrhnutie každého útoku zla. To nie je náhoda, že Kristus na začiatku Adventu sotva v šiestich vetách až trikrát volá: „Bdejte!“

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas. Je to tak, ako keď človek odcestuje: opustil svoj dom, svojim sluhom odovzdal moc, každému určil prácu a vrátnikovi prikázal bdieť.

Bdejte teda, lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer, či o polnoci, či za spevu kohúta alebo ráno. Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane!

A čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“

Začína adventné obdobie, doba čakania na príchod Pána Ježiša v sláve. Nie je to čas prípravy na vianočné sviatky, ale na udalosť, ktorú sám Ježiš svojim učeníkom označil ako definitívnu. Udalosť, v ktorej bude raz navždy nastolená spravodlivosť a naplní sa ním ohlasované nebeské kráľovstvo. Volanie cirkvi v tomto čase, je volaním nevesty, ktorá spolu s Duchom volá: „Príď, Pane Ježišu! Marana tha,“ (Zj 22,17.20; 1Kor 16,22).

Po príchode „Pánovho dňa“ volali už veriaci Izraela, ktorí prosili Pána, Otca a Vykupiteľa, aby znovu prišiel (porov. Iz 63,15-17) Teda, aby dal zakúsiť svoju prítomnosť, aby ich prišiel vyslobodiť z otroctva a biedy hriechu s jeho smrteľnými následkami: „Kiež by si prelomil nebesá a zostúpil“ (Iz 63,19). A kresťania sú stále v očakávaní, hoci atmosféra, ktorá ich obklopuje, vykazuje hlbokú neschopnosť očakávať. Ale oni vedia, že očakávanie Pána je to jediné dôležité a rozhodujúce, a pevne veria jeho slovám o príchode Syna človeka (porov. Mk 13,26-32).

Syn človeka, teda Ježiš, už prišiel v krehkom ľudskom tele, narodil sa z Panny Márie zomrel na kríži, vstal z mŕtvych, žije a príde v sláve. Zároveň príde v hodinu, ktorá je tajomstvom skrytým v Bohu, v hodinu, o ktorej sa ľudia nenazdajú a nemyslia si, že by bola možná. Áno, príchod Syna človeka bude ako pohroma potopy za Noemových dní (porov Gn 6,5-7,24), keď zem bola plná násilia a ľudia si mysleli, že môžu žiť ako sa im zapáči, v nespravodlivosti a nečistote. Vtedy zrazu prišla neočakávaná katastrofa... Tak tomu bude aj s príchodom Ježiša v sláve: mnohí totiž v zaslepenom dostatku neveria ani nemyslia na súd, na deň, v ktorý nastane naplnenie spravodlivosti a pravdy pre všetkých, ktorí boli obeťami a ktorých hlas nebolo počuť. A predsa je príchod toho dňa dobrou správou, evanjeliom! Pánov príchod neruší dejiny a neodsudzuje ľudstvo, ale chce dejiny vykúpiť premeniť tento svet.

Kresťania sú teda povolaní čakať a byť bdelí, pretože „milujú jeho príchod“ (2Tim 4,8), vedia, že za hranicou smrti je večný život, teda život navždy v Bohu, končí hriech a zlo a nastáva eschatologická slávnosť. Teda nie je možné žiť ako v spánku, v akejsi smutnej duchovnej námesačnosti – naopak, treba pozornosti, bdelosti, vnútorného zamerania celého života k cieľu, teda k stretnutiu s prichádzajúcim Pánom. To je dôvod, prečo sa v Ježišovom krátkom podobenstve hovorí, že toto je čas, v ktorom Pán odcestoval, nechal každému jeho úlohu, vrátnikovi potom úlohu bdieť. Kedy sa vráti? Večer, alebo o polnoci, za svitania, alebo ráno? Nech už Pán príde v ktorúkoľvek hodinu, chce byť prijatý. Preto je potrebné bdieť, čo je veľmi náročné; avšak Pán to dobre vie. Nezabúdajme, že tieto slová patrili učeníkom, ktorí spali, keď nastala hodina skúšky, hodina utrpenia ich milovaného majstra a proroka, keď prišla noc, zatiaľ čo Ježiš bdel (porov. Mk 14,32-42). Neskôr v noci všetci utiekli a nechali Ježiša samotného (porov. Mk 14,50), a keď zaspieval kohút, Peter Ježiša zaprel (porov. Mk 14,66-72). A napriek tomu mal Ježiš s nimi všetkými súcit...

Bdejme teda a buďme pozorní – pamätajme na slová Ignazia Silona, ktorý na otázku, prečo sa nestal kresťanom, odpovedal: „Pretože sa mi zdá, že kresťania nič neočakávajú!“

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek