"Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia“ (Lk 11,1-4)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Pokračujeme v katechézach o svätej omši. Pre to, aby sme pochopili krásu eucharistického slávenia, chcem začať s jedným veľmi jednoduchým aspektom: svätá omša je modlitbou, ba viac, je modlitbou „par excellence“, tou najvyššou, najvznešenejšou a zároveň tou „najkonkrétnejšou“. V skutku je stretnutím lásky s Bohom prostredníctvom jeho slova a Ježišovho Tela a Krvi. Je to stretnutie s Pánom.
Najprv však musíme odpovedať na jednu otázku. Čo v skutočnosti je modlitba? Predovšetkým je dialógom, osobným vzťahom s Bohom. Človek bol stvorený ako bytosť v osobnom vzťahu s Bohom; ako bytosť vo vzťahu, ktorá nachádza svoju plnú realizáciu jedine v stretnutí so svojím Stvoriteľom. Cesta života smeruje k definitívnemu stretnutiu sa s Pánom.
Kniha Genezis tvrdí, že človek bol stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý je Otcom, Synom a Duchom Svätým, jedným dokonalým vzťahom lásky, ktorý je jednotou. Z toho môžeme rozumieť, že my všetci sme boli stvorení tak, aby sme vstúpili do dokonalého vzťahu lásky, v neustálom darovaní sa a prijímaní sa, aby sme tak našli plnosť nášho bytia.
Keď Mojžiš tvárou v tvár horiacemu kru prijíma povolanie od Boha, pýta sa ho, aké je jeho meno. A čo Boh odpovedá? «Ja som, ktorý som!» (Ex 3,14). Tento výraz v jeho pôvodnom význame vyjadruje prítomnosť a priazeň; a vskutku, hneď nato Boh dodáva: «Pán, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba» (porov. v. 15). Tak aj Kristus, keď povoláva svojich učeníkov, volá ich, aby zostali s ním. Toto je teda tou najväčšou milosťou: môcť zakúsiť, že svätá omša, eucharistia, je privilegovanou chvíľou pre zotrvávanie s Ježišom a cez neho s Bohom a s bratmi.
Modliť sa, tak ako každý skutočný dialóg, znamená aj vedieť zotrvať v tichu – počas dialógov sú chvíle ticha –, v tichu spoločne s Ježišom. A keď ideme na svätú omšu, možno prichádzame o päť minút skôr a začíname sa rozprávať s tým, kto je pri mne. Nie je to však chvíľa na klebetenie, je to moment ticha, aby sme sa pripravili na dialóg. Je to chvíľa sústredenia sa v srdci, aby sme sa pripravili na stretnutie s Ježišom.
Ticho je totiž veľmi dôležité. Pamätajte na to, čo som povedal minulý týždeň: nejdeme na akési predstavenie, prichádzame na stretnutie s Pánom a ticho nás pripravuje a sprevádza. Zotrvajme v tichu spoločne s Ježišom. A z tajomného ticha Boha vychádza jeho Slovo, ktoré zaznieva v našom srdci. Sám Ježiš nás učí ako je skutočne možné „zotrvávať“ s Otcom a ukazuje nám to svojou modlitbou. Evanjeliá nám ukazujú Ježiša, ktorý sa uchyľuje na odľahlé miesta, aby sa modlil; učeníci, vidiac tento jeho dôverný vzťah s Otcom, cítia túžbu mať na tom účasť a pýtajú sa ho: «Pane, nauč nás modliť sa» (Lk 11,1).
Počuli sme to skôr, v čítaní na začiatku audiencie. Ježiš odpovedá, že prvou nevyhnutnou vecou k modlitbe je vedieť povedať „Otče“. Dávajme si pozor: ak nedokážem povedať „otče“ Bohu, nie som schopný modliť sa. Tak jednoduché. A takto sa musíme naučiť hovoriť „Otče“. Povedať „Otec“, čiže vstúpiť do jeho prítomnosti so synovskou dôverou. Avšak k tomu, aby sme sa mohli učiť, potrebujeme pokorne uznať, že máme potrebu byť vyučovaní a s jednoduchosťou povedať: Pane, nauč ma modliť sa.
Toto je prvý bod: byť pokornými, uznať sa za synov, odpočívať v Otcovi, dôverovať mu. K tomu, aby sme vstúpili do nebeského kráľovstva, je nevyhnutné stať sa maličkými ako deti. V tom zmysle, že deti vedia dôverovať, vedia, že niekto sa o nich postará – o to, čo budú jesť, do čoho sa zaodejú a tak ďalej (porov. Mt 6, 25-32). Toto je prvý postoj: dôvera a dôvernosť, ako dieťa voči rodičom; vedieť, že Boh na teba pamätá, stará sa o teba, [gesto smerom k veriacim] o teba, o teba, o mňa, o všetkých.
Druhou predispozíciou, ktorá je tiež vlastná deťom, je nechať sa prekvapiť. Dieťa vždy kladie milión otázok, lebo túži objavovať svet; a žasne dokonca aj nad malými vecami, lebo preň je všetko nové. K tomu, aby sme vstúpili do nebeského kráľovstva, je treba zostať žasnúť. V našom vzťahu s Pánom, v modlitbe, pýtam sa: dovolíme si žasnúť? Alebo si myslíme, že modlitba je hovoriť k Bohu tak ako papagáje? Nie, znamená to dôverovať a otvoriť srdce, aby sme zostali žasnúť. Nechávame sa prekvapiť Bohom, ktorý je vždy Bohom prekvapení? Lebo stretnutie s Pánom je vždy živým stretnutím, nie ako stretnutie z múzea. Je to živé stretnutie, a my ideme na svätú omšu, nie do múzea. Prichádzame na živé stretnutie s Pánom.
V evanjeliu sa hovorí o istom Nikodémovi (Jn 3, 1-21), staršom mužovi s istou autoritou v Izraeli, ktorý ide za Ježišom, aby ho spoznal; a Pán mu hovorí o nevyhnutnosti „znovu sa narodiť zhora“ (porov. v. 3). Čo to však znamená? Dá sa „znovu sa narodiť“? Je možné vrátiť sa k tomu, aby sme vnímali chuť, radosť, úžas života aj tvárou v tvár mnohým tragédiám?
Toto je jedna podstatná otázka našej viery a toto je túžbou každého skutočného veriaceho: túžba po znovuzrodení, radosť začať odznova. Máme túto túžbu? Každý jeden z nás: Mám túžbu vždy sa znovuzrodiť, aby som stretol Pána? Máte túto túžbu? Popravde, dá sa ľahko stratiť, lebo v dôsledku mnohých aktivít, mnohých plánov, ktoré treba uskutočniť, nakoniec nám zostáva málo času a strácame z pohľadu to, čo je podstatne dôležité: náš život srdca, náš duchovný život, náš život, ktorý je stretávaním sa s Pánom v modlitbe.
V skutku, Pán nás prekvapuje ukazujúc nám, že nás miluje aj v našich slabostiach. «Ježiš Kristus [...] je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta» (1 Jn 2,2). Tento dar, zdroj skutočnej útechy – veď Pán nám vždy odpúšťa, a toto dáva útechu, je to skutočnou útechou –, to je dar, ktorý nám bol daný prostredníctvom Eucharistie, tej svadobnej hostiny, pri ktorej Ženích stretáva našu krehkosť.
Môžem povedať, že keď pristupujem k svätému prijímaniu na svätej omši, Pán sa stretáva s mojou krehkosťou? Áno! Môžeme to povedať, lebo je to pravda! Pán sa stretáva s našou krehkosťou, aby nás znovu priviedol k nášmu prvému povolaniu: byť na obraz a podobu Boha. Toto je prostredie Eucharistie, toto je modlitba. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)