«Ježiš povedal [Marte, Lazárovej sestre]: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“» Jn 11,23-27

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som chcel uviesť do konfrontácie kresťanskú nádej so skutočnosťou smrti - tou realitou, ktorú má naša moderná civilizácia tendenciu čoraz viac vymazávať. A tak, keď sa smrť priblíži k našim blízkym alebo k nám samotným, sme nepripravení, dokonca nám chýba vhodná „abeceda“, aby sme  zmysluplnými slovami vyjadrili to,  čo sa týka jej tajomstva, ktoré každopádne zostáva tajomstvom. A predsa prvé znaky ľudskej civilizácie viedli práve skrze kontakt s touto záhadou. Mohli by sme povedať, že človek sa rodí s kultom mŕtvych.
Iné civilizácie, ktoré predišli tú našu, mali odvahu pozerať sa smrti do očí. Bola udalosťou, o ktorej starší rozprávali novým generáciám ako o nevyhnutnej skutočnosti nútiacej človeka žiť pre niečo absolútne. Žalm 90 hovorí: «Nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca» (v. 12). Rátať vlastné dni dáva srdcu nadobudnúť múdrosť! Sú to slová, ktoré nás vedú k zdravému realizmu, vyháňajúc ilúziu všemohúcnosti. Čím sme my? Sme „takmer nič“, hovorí ďalší žalm (porov. 88,48); naše dni plynú rýchlo: aj keby sme žili sto rokov, nakoniec sa nám bude zdať, že všetko to bol len jeden dych. Mnohokrát som počul z úst starých ľudí: „Život mi prešiel ako jeden dych...“
Takto smrť obnažuje náš život. Dáva nám odhaliť, že naše skutky pýchy, hnevu a nenávisti boli márnosťou: čírou márnosťou. S poľutovaním si uvedomujeme, že sme dosť nemilovali a že sme nehľadali to, čo bolo podstatné. A naopak, vidíme to, čo skutočne dobré sme zasiali: vzťahy lásky, kvôli ktorým sme sa obetovali a ktoré nás teraz držia za ruku.   
Ježiš osvietil tajomstvo našej smrti. Svojím počínaním nám dáva oprávnenie pociťovať žiaľ, keď nás opustí nejaká drahá osoba. On bol «hlboko» dotknutý pred hrobom priateľa Lazára a «zaplakal» (Jn 11,35). Pri tomto jeho postoji vnímame Ježiša ako veľmi blízkeho, ako nášho brata. Plakal kvôli svojmu priateľovi Lazárovi.
A vtedy Ježiš prosí Otca, zdroj života, a prikazuje Lazárovi vyjsť z hrobu. A tak sa aj stane. Kresťanská nádej čerpá z tohto postoja, ktorý Ježiš zaujíma voči ľudskej smrti: ak je aj prítomná vo stvorení, je však znetvorením, ktoré mrzačí plán Božej lásky, a Spasiteľ nás z toho chce uzdraviť.
Na inom mieste evanjeliá rozprávajú o otcovi, ktorý mal veľmi chorú dcéru a s vierou sa obracia na Ježiša, aby ju zachránil (porov. Mk 5,21-24.35-43). Niet dojímavejšej postavy, než je postava otca či matky s chorým dieťaťom. A Ježiš hneď ide s tým mužom, ktorý sa volal Jairus. V istej chvíli prichádza niekto z Jairovho domu a hovorí mu, že dievča umrelo a netreba viac vyrušovať Učiteľa. Avšak Ježiš Jairovi hovorí: «Neboj sa, len ver!» (Mk 5,36). Ježiš vie, že tento muž je v pokušení reagovať s hnevom a zúfalstvom, pretože dievčatko umrelo, a odporúča mu uchovávať plamienok, ktorý horí v jeho srdci: vieru. „Neboj sa, len ver!“ - Neboj sa, len naďalej udržuj tento plamienok zapálený! A potom, po príchode do domu, prebudí dievčatko zo smrti a živú ju prinavráti jej drahým. 
Ježiš nás vovádza na toto „úskalie“ viery. Marte plačúcej nad úmrtím brata Lazára oponuje svetlom dogmy: «Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?» (Jn 11,25-26). Toto Ježiš opakuje každému z nás zakaždým, keď smrť prichádza pretrhnúť tkanivo života a citových prejavov. Tu vstupuje do hry celý náš život:  tu, medzi svahom viery a priepasťou strachu, Ježiš hovorí: „Ja nie som smrť, ja som vzkriesenie a život, veríš tomu? Veríš tomu?“ My, ktorí sme dnes tu na námestí, veríme tomuto?
Všetci sme maličkí a bezbranní zoči-voči tajomstvu smrti. Avšak, aká je to milosť, ak si v tej chvíli udržiavame v srdci plamienok viery! Ježiš nás chytí za ruku, tak, ako chytil za ruku Jairovu dcéru, a opäť povie: «Talitha kum!», «Dievča, hovorím ti, vstaň!» (Mk 5,41). Toto povie nám, každému z nás: „Zdvihni sa, vstaň z mŕtvych!“
Ja vás teraz pozývam zavrieť oči a myslieť na tú chvíľu, na chvíľu našej smrti. Každý z nás pomyslime na vlastnú smrť a predstavme si ten moment, ktorý nastane, keď nás Ježiš vezme za ruku a povie nám: „Poď, poď so mnou, vstaň!“ Tam sa ukončí nádej a bude to skutočnosť, skutočnosť života. Dobre pomyslite: Ježiš sám príde ku každému z nás a vezme nás za ruku so svojou nehou, so svojou vľúdnosťou, so svojou láskou. A každý si v srdci opakujme Ježišove slová: „Vstávaj, poď! Vstávaj, poď! Vstávaj, vstaň z mŕtvych!“
Toto je naša nádej tvárou v tvár smrti. Pre toho, kto verí, je bránou, ktorá sa úplne roztvorí; pre toho, kto pochybuje, je škárou svetla, ktoré preniká cez priechod, ktorý sa celkom neuzavrel. Avšak pre nás všetkých to bude milosťou, keď nás toto svetlo stretnutia s Ježišom ožiari.

Preložila: Slovenská redakcia VR