«Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“» (Lk 24,36-41)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V tejto katechéze chcem hovoriť na tému „Misionári nádeje dnes“. Rád tak robím na začiatku mesiaca október, ktorý je v Cirkvi venovaný osobitným spôsobom misiám, a tiež na sviatok svätého Františka z Assisi, ktorý bol veľkým misionárom nádeje!

Vskutku, kresťan nie je prorokom nešťastia. Je to jasné? My nie sme prorokmi nešťastia. Podstatou kresťanovho hlásania je opak nešťastia: Je to Ježiš, ktorý umrel z lásky a ktorého Boh vzkriesil na Veľkonočné ráno. A toto je jadro kresťanskej viery. Ak by sa evanjeliá zastavili pri pochovaní Ježiša, príbeh tohto proroka by sa pridal k mnohým životopisom hrdinských osobností, ktoré dali život za istý ideál. Evanjelium by tak bolo povzbudivou a tiež utešujúcou knihou, avšak nebolo by posolstvom nádeje.

Avšak evanjeliá sa nekončia Veľkým piatkom, idú ďalej; a práve tá časť, ktorá nasleduje ďalej, premieňa naše životy. Ježišovi učeníci boli zdrvení v sobotu po jeho ukrižovaní; ten kameň privalený ku vchodu hrobu prikryl aj tie tri roky plné nadšenia, ktoré prežili s Nazaretským Majstrom. Zdalo sa, že všetkému je koniec a niektorí, sklamaní a ustráchaní, už aj opúšťali Jeruzalem.

Avšak Ježiš vstáva z mŕtvych! Táto nečakaná skutočnosť obracia naruby a otriasa myseľ a srdce učeníkov. Lebo Ježiš nevstáva z mŕtvych len pre seba, ako by jeho znovuzrodenie bolo výsadou, ktorú treba žiarlivo strážiť: ak vystupuje k Otcovi, je to preto, že chce, aby na jeho zmŕtvychvstaní mala účasť každá ľudská bytosť, a aby ním bolo pozdvihnuté každé stvorenie. A v deň Zoslania Ducha Svätého boli učeníci premenení dychom Ducha Svätého. Nebudú mať len všetkým zaniesť nejakú peknú zvesť, ale oni sami budú iní než boli predtým, akoby znovuzrodení pre nový život. Ježišovo zmŕtvychvstanie nás premieňa mocou Ducha Svätého. Ježiš je živý, je živý medzi nami, je žijúci a má moc sa premieňať.

Aké pekné je pomyslieť na to, že sme ohlasovateľmi Ježišovho zmŕtvychvstania nie len slovami, ale skutkami a svedectvom života! Ježiš nechce takých učeníkov, čo sú schopní iba opakovať namemorované poučky. Chce svedkov: osoby šíriace nádej svojou prívetivosťou, tým, ako sa usmievajú, ako milujú. Predovšetkým ako milujú: lebo sila zmŕtvychvstania robí kresťanov schopnými milovať aj vtedy, keď sa zdá, že láska stratila svoje dôvody. Existuje čosi „naviac“ prebývajúce v kresťanskej existencii, čo sa nedá jednoducho vysvetliť silou ducha alebo väčším optimizmom. Nie! Viera, naša nádej nie je len optimizmom; je niečím iným, niečím viac! Je to akoby veriaci boli ľuďmi s „kúskom neba“ navyše nad svojou hlavou, sprevádzaní istou prítomnosťou, ktorú niektorí nedokážu ani len vytušiť.

Úlohou kresťanov v tomto svete je tak otvárať priestory spásy, ako regeneračné bunky schopné prinavrátiť životodarnú miazgu tomu, čo sa zdalo byť už navždy strateným. Keď je nebo celé zamračené, je požehnaním ten, kto vie hovoriť o slnku. Hľa, pravý kresťan je takýto: nie ponosujúci sa a nazlostený, ale presvedčený vďaka sile zmŕtvychvstania o tom, že žiadne zlo nie je nekonečné, že žiadna noc nie je bez konca, že žiaden človek nie je definitívne zmýlený, že žiadna nenávisť nie je nepremožiteľná láskou.

Iste, niekedy učeníci draho zaplatia za túto nádej, ktorú im daroval Ježiš. Pomyslime na mnohých kresťanov, ktorí neopustili svoj ľud, keď prišiel čas prenasledovania. Zostali tam, kde si neboli istí ani zajtrajškom, kde nemohli robiť plány žiadneho druhu, zostali dúfajúc v Boha. Pomyslime na našich bratov, na naše sestry z Blízkeho východu, ktorí vydávajú svedectvo nádeje a aj obetujú život za toto svedectvo. A toto sú praví kresťania! Títo ľudia nesú nebo v srdci, hľadiac ponad, vždy ďalej.

Ten, kto mal milosť prijať Ježišovo zmŕtvychvstanie, môže ešte dúfať v nečakané. Mučeníci všetkých čias svojou vernosťou Kristovi hovoria o tom, že nespravodlivosť nemá v živote posledné slovo. V zmŕtvychvstalom Kristovi môžeme aj naďalej dúfať. Muži a ženy, ktorí majú dôvod „prečo“ žiť, odolávajú v časoch nešťastia viac než ostatní. Veď ten, kto má Krista po svojom boku sa skutočne už viac ničoho nebojí. A preto kresťania nikdy nie sú ľuďmi ľahko manipulovateľnými, čo na všetko pristanú - tí praví kresťania, nie je tak? Ich miernosť si netreba zamieňať s pocitom neistoty a submisívnosťou. Svätý Pavol povzbudzuje Timoteja trpieť za Evanjelium, a hovorí takto: «Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy» (2 Tim 1,7). Keď upadnú, vždy znova povstanú.

Vidíme, drahí bratia a sestry, prečo je kresťan misionárom nádeje. Nie pre svoju zásluhu, ale vďaka Ježišovi, pšeničnému zrnku, ktoré padlo do zeme, odumrelo a prinieslo veľkú úrodu (porov. Jn 12,24).

Preklad: Slovenská redakcia VR