«Cvič sa v nábožnosti! Lebo telesné cvičenie málo osoží, ale nábožnosť je užitočná na všetko a má prisľúbenie pre terajší aj budúci život. Toto slovo je spoľahlivé a hodné prijať ho úplne. Preto sa namáhame a zápasíme, lebo máme nádej v živého Boha, ktorý je Spasiteľom všetkých ľudí, najmä veriacich» (1 Tim 4,8-10)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V tomto období hovoríme o nádeji; avšak dnes by som chcel s vami uvažovať nad nepriateľmi nádeje. Lebo nádej má svojich nepriateľov: tak ako každé dobro na tomto svete má svojich nepriateľov.
A prišiel mi na myseľ pradávny mýtus o Pandorinej skrinke: otvorenie skrinky rozpútava mnohé pohromy pre dejiny sveta. Len málokto si však pamätá na poslednú časť príbehu, ktorá otvára štrbinku svetla: po tom, ako všetky zlá vyšli z otvoru skrinky, zdá sa,  že jeden drobný dar nanovo získava prevahu zoči-voči všetkej tej záplave zla. Pandora, žena, ktorá strážila skrinku, ho zbadá až ako posledný: Gréci ho nazývajú elpís, čo znamená nádej.
Tento mýtus nám rozpráva o tom, prečo je pre ľudstvo tak dôležitá nádej. Nie je pravdou, že „pokým je život, dovtedy je nádej“, ako sa zvykne hovoriť. Jedine ak v obrátenom poradí: práve nádej je tým, čo drží život na nohách, čo ho chráni, opatruje a dáva mu rásť. Ak by ľudia nepestovali nádej, ak by sa neopierali o túto cnosť, neboli by nikdy vyšli z jaskýň, a nikdy by nezanechali stopu v dejinách sveta. Je tým najbožskejším, čo môže existovať v ľudskom srdci.
Jeden francúzsky básnik – Charles Péguy – nám zanechal úžasné riadky o nádeji (porov.  Predsieň tajomstva druhej cnosti). Básnicky hovorí, že Boh nežasne ani tak nad vierou ľudských bytostí, a ani nad ich láskou k blížnemu; ale čo ho skutočne napĺňa úžasom a pohnutím, je nádej ľudí: «Že tí úbohí synovia – píše – vidia ako sa veci vyvíjajú, a veria, že zajtra ráno bude lepšie». Básnikov obraz odkazuje na tváre mnohých ľudí, ktorí prešli týmto svetom – roľníkov, chudobných robotníkov, migrantov hľadajúcich lepšiu budúcnosť – ktorí húževnato bojovali aj napriek trpkosti práve prežívaného dňa, plného početných skúšok, avšak boli vedení dôverou, že ich synovia budú mať spravodlivejší a pokojnejší život. Bojovali za synov, bojovali v nádeji.
Nádej je podnetom v srdci toho, kto odchádza zanechávajúc dom, zem, mnohokrát aj rodinu a príbuzných – myslím na migrantov –, aby hľadali lepší, dôstojnejší život pre seba a pre svojich drahých. A je tiež podnetom v srdci toho, kto prijíma: túžbou stretnúť sa, spoznať sa, viesť dialóg... Nádej je podnetom ku „zdieľaniu cesty“, lebo cesta sa koná vo dvojici: tí, čo prichádzajú do našej zeme, a my, ktorí ideme smerom k ich srdcu, aby sme im porozumeli, aby sme rozumeli ich kultúre, ich jazyku. Je to cesta obidvoch, avšak bez nádeje sa tá cesta nedá uskutočniť. Nádej je impulzom k zdieľaniu cesty života, ako nám to pripomína Kampaň Charity, ktorú dnes spúšťame. Bratia, nemajme strach zdieľať cestu! Nebojme sa! Nemajme strach zdieľať nádej!
Nádej nie je cnosťou pre ľudí s plným žalúdkom. Preto sú chudobní od nepamäti prvými nositeľmi nádeje. A v tomto zmysle môžeme povedať, že chudobní, aj žobráci, sú protagonistami dejín. Na to, aby Boh vstúpil do sveta, potreboval ich: Jozefa a Máriu, pastierov z Betlehema. V tú prvú vianočnú noc bol spiaci svet uvelebený v mnohých nadobudnutých istotách. Avšak pokorní v skrytosti pripravovali revolúciu dobra. Boli chudobní vo všetkom, niekto sa držal len tesne nad prahom prežitia, avšak boli bohatí na to najvzácnejšie dobro, aké na svete existuje, čiže na ochotu k zmene.  
Dostať všetko od života je niekedy nešťastím. Pomyslite na mladého človeka, ktorého nenaučili cnosti očakávania a trpezlivosti, ktorý sa nemusel pre nič namáhať, ktorý preskočil etapy a v dvadsiatke „už vie ako to na svete beží“; bol odsúdený na ten najhorší ortieľ, ktorým je: po ničom viac netúžiť. Toto je ten najhoší trest. Zavrieť dvere túžbam, snom. Vyzerá ako mladík, avšak do jeho srdca už vstúpila jeseň. Sú to takzvaní mladí jesene.
Mať prázdnu dušu, to je tou najhoršou prekážkou nádeje. Je to riziko, o ktorom  nikto nemôže povedať, že sa ho netýka; pretože pokúšaní proti nádeji môžeme byť aj vtedy, keď kráčame cestou kresťanského života. Mnísi starých dôb varovali pred jedným z najhorších nepriateľov oduševnenia. Nazvali ho „poludňajším démonom“, ktorý prichádza umoriť horlivý život práve vtedy, keď je slnko najvyššie. Toto pokušenie nás prekvapí vtedy, keď to najmenej očakávame: dni sa stávajú monotónnymi a nudnými, žiadna hodnota sa už nezdá byť hodnou námahy. Tento postoj sa nazýva apatia (acédia) nahlodávajúca život zvnútra až kým ho nezanechá ako prázdnu schránku.
Keď sa toto prihodí, kresťan vie, že proti tomuto stavu musí bojovať, a nikdy ho pasívne neprijímať. Boh nás stvoril pre radosť a pre šťastie, a nie preto, aby sme sa utápali v ponurých myšlienkach. Preto je dôležité chrániť si srdce čeliac pokušeniam skleslosti, ktoré istotne nepochádzajú od Boha. A tam, kde by sa naše sily zdali byť chabými a boj proti úzkosti obzvlášť tvrdý, môžeme sa vždy utiekať k menu Ježiš. Môžeme opakovať tú jednoduchú modlitbu, ktorej stopu nachádzame aj v evanjeliách, a ktorá sa stala kľúčovým bodom mnohých kresťanských duchovných tradícií: „Pane Ježišu Kriste, Syn živého Boha, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“ Krásna modlitba. „Pane Ježišu Kriste, Syn živého Boha, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“ Toto je modlitba nádeje, lebo sa obraciam na toho, kto môže otvoriť dvere dokorán a vyriešiť problém, dať mi vidieť obzor, horizont nádeje.
Bratia a sestry, na boj proti zúfalstvu nie sme sami. Ak Ježiš premohol svet, je schopný zvíťaziť v nás nad všetkým, čo sa stavia proti dobru. Ak je Boh s nami, nikto nám neukradne tú cnosť, ktorú tak bezpodmienečne potrebujeme k životu. Nikto nám neukradne nádej. Poďme vpred!

Preklad: Slovenská redakcia VR