25. nedeľa cez rok A

 

Vaše cesty nie sú mojimi cestami                                             Mt 20, 1 – 16                                                   

 

 

V dnešnej dobe sa za najdôležitejší predmet považuje matematika. Matematika je kľúčom k pokroku. Bez matematiky by nebolo vesmírnych rakiet, ani atómových reaktorov, nebolo by lietadiel ani áut, nebolo by modernej medicíny ani televízora. V pokroku totiž všetko závisí od presnosti výpočtov.

Výpočty vstúpili do nášho života tak silno, že počítame, či treba alebo netreba, stále počítame. Stávame sa vypočítaví, začíname sa riadiť matematikou. Samozrejme, že sme iba ľuďmi a v týchto výpočtoch sa neraz dopúšťame omylov, ktorých následky trvajú niekedy i celý život. Tým viac, že sme uverili v matematiku a často zabúdame, že všetko sa vyrátať nedá.

Dnes nám Boh pripomína: „Moje cesty nie sú vašimi cestami, a moje myšlienky nie sú vašimi myšlienkami“, to znamená, že vaše výpočty sa  neprekrývajú vždy s mojimi. To je pravda. Výpočty Boha totiž zohľadňujú večnosť, naše sú uzatvorené v tom, čo je dočasné. Pretože náš život siaha za smrť, nikdy nedokážeme dobre vypočítať všetko tu na zemi, ak nevezmeme do úvahy večný rozmer života. Dobrý kresťan počíta všetko v perspektíve večnosti, iba takéto výpočty sú pravdivé.

Existuje ešte druhý dôvod, pre ktorý sa ľudské výpočty často ukazujú falošné – a to je dobrota. Dobrota nikdy nepoužíva matematiku, výpočty. Dobrota je nezištná. Iba nezištná dobrota je opravdivou dobrotou. Boh nezaobchádza s nami ako účtovník, pre ktorého je dôležitý každý zápis. „Prečo pozeráš zlým okom na mňa, pretože som dobrý?“ On dáva, pričom nečaká na vďačnosť, jeho dávanie nie je závislé od vďačnosti. Dobrý kresťan, ak chce skutočne nasledovať nebeského Otca, nemôže používať výpočty. Nemôže hovoriť: ja som ti dal toľko, a ty mne? Musí vedieť dávať, pričom nesmie pamätať, koľko dal. Ak si pamätá, ak čaká na vďačnosť a niekedy dokonca narieka, že niekto nevidí jeho dobrotu, tak je ešte ďaleko od mena dobrého človeka.

Ak chceme vstúpiť na Božie cesty, urobiť ich vlastnými, treba vo svojich výpočtoch deň čo deň zohľadniť večnosť a tiež sa odhodlať na nezištnú dobrotu. Až vtedy objavíme radosť a krásu evanjeliovej cesty, ktorá vedie do večnosti. Vtedy namiesto závisti, či výčitiek, že ktosi dostal viac od Pána ako my, vytryskne z našich sŕdc vzdávanie vďaky kvôli veľkej dobrote Boha, ktorý rozdáva svoje dary všetkým ľuďom.

 

Ježiš povedal učeníkom toto podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice.

Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. I povedal im: ‚Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.‘ A oni šli.

Vyšiel znova okolo dvanástej aj okolo tretej hodiny popoludní a urobil podobne.

Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: ‚Čo tu nečinne stojíte celý deň?‘ Vraveli mu: ‚Nik nás nenajal.‘ Povedal im: ‚Choďte aj vy do mojej vinice!‘

Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu správcovi: ‚Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, počnúc poslednými až po prvých!‘

Tak prišli tí, čo nastúpili okolo piatej hodiny popoludní, a každý dostal denár. Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac. Ale aj oni dostali po denári.

Vzali ho a šomrali na hospodára: ‚Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť.‘

Ale on jednému z nich odpovedal: ‚Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?‘

Tak budú poslední prvými a prví poslednými.“

 

 „Lebo nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice“ (Mt 20,1). Tak sa začína dnešné Ježišovo podobenstvo, ktoré nám ukazuje veľký rozdiel medzi myslením Boha a myslením človeka (Iz 55,8-9) a na druhej strane nás povzbudzuje, aby sme prekonali túto veľkú vzdialenosť a osvojili si Pánovo zmýšľanie, o ktorom nám hovorí Ježiš.

Majiteľ vinohradov súhlasí s pracovníkmi, ktorých si najal hneď zrána so mzdou jedného denára za pracovný deň. Neskôr niekoľkokrát vychádza na námestie a najme si ďalších ľudí, ktorí nemajú prácu. Urobí to o deviatej, na poludnie, o tretej, a dokonca aj o piatej popoludní. S tými neskôr najatými sa nezjednal na žiadnej mzde, len im povie: „Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé“ (Mt 20,4). Čo to asi je, tá spravodlivá mzda?

Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu správcovi: »Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, počnúc poslednými až po prvých!«“ (Mt 20,8). Tí najatí o piatej popoludní dostanú každý po denári; koľko dostali tí, ktorí prišli o deviatej a neskôr, nevieme. „Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac“ (Mt 20,10). To je ale celkom ľudský spôsob uvažovania, ktorý by sme asi tiež podpísali, v skutočnosti je to ale prejav domýšľavosti, lebo títo ľudia zabúdajú, na čom sa s majiteľom vinice na začiatku dohodli. Všetko teda dopadne inak, ako si mysleli tí prví: „Ale aj oni dostali po denári“ (Mt 20,10), presne tak, ako bolo dohodnuté ...

Robotníci najatí včasráno nedokážu skryť svoje sklamanie, ale nemajú odvahu vyjadriť svoj nesúhlas otvorene, len repcú proti majiteľovi vinice. Už táto forma „komunikácie“ je známkou neúprimnosti, rozdeleného srdca, čo vedie človeka ku klamlivému rozprávaniu (porov. Ž 12,3; 119,10.13). Ježiš sám hovorí: „Z plnosti srdca hovoria ústa“. Ich skryté lamentovanie je vedené zvrátenou logikou, ktorá neustále porovnáva seba s tými ostatnými a býva zdrojom závisti a vnútornej nespokojnosti: „Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť“ (Mt 20 , 12). To, čo nedokážu znášať, nie je nepomer medzi odvedenou prácou a platom, ale skôr rovnosť vyplatenej mzdy, pretože tí, ktorí prišli na vinicu neskôr, pocítili dobrotivosť majiteľa vinice. Nespokojenci hovoria: „Ty si ich postavil na našu úroveň, nás, ktorí sme pre teba urobili oveľa viac než oni.“

Teraz je na rade majiteľ vinice, ktorý v podobenstve predstavuje Pána, aby týchto reptajúcich odkázal do patričných medzí. Obracia sa na jedného z nich a určite nie je bez významu, že ho oslovuje „priateľu“. Vysvetľuje mu: „Nezjednal si sa so mnou za denár?  Vezmi, čo je tvoje, a choď!“ (Mt 20, 13-14). Majiteľ vinice sa teda správal celkom podľa práva. Vyhradzuje si tiež slobodu zaobchádzať so svojím bohatstvom tak, ako sa mu zapáči „Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?“ (Mt 20,14-15). V týchto slovách sa odhaľuje najhlbší základ závisti, čo je postoj, ktorý zahmlieva naše každodenné vzťahy k ostatným často krát len ťažko znesiteľnou horkosťou. Závisť spočíva v tom, že na druhého pozeráme neprajnícky, niekedy až tak, že ho nechceme už nikdy vidieť, a možno by sme mu dokonca aj priali, aby zomrel. Koreň tohto zlomyseľného pohľadu opäť vyrastá z ľudského srdca: „Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka“ (Mk 7,21-23)

Ako to, že sme nešťastní z toho, že sa druhým darí dobre, ako keby práve toto bola naozajstná prekážka nášho šťastia? Ježiš nás učí, že existuje akási priama úmera medzi tým, keď svoj vzťah k Bohu chápeme legalisticky, a tak neustále počítame svoje vlastné domnelé zásluhy, a keď nás potom zarmucuje úspech a radosť iných. Presne naopak ten, kto slúži Bohu v slobode a z lásky k nemu, sa raduje z milosrdenstva, ktoré Pán preukazuje všetkým ľuďom. Taký človek dokáže vnímať radosť druhého ako svoju vlastnú a zdieľať s ním pocity jeho šťastia. Áno, Pán sa v nepreniknuteľnej hĺbke svojej múdrosti (porov. Rim 11,33) prejavuje ako zvrchovane spravodlivý tak, že svojím milosrdenstvom obdaruje všetkých, či už odpovedali na jeho povolanie hneď zrána, alebo až podvečer. Jeho jediným rozhodnutím je preukazovať bezhraničnú lásku. A kto sme my, že sa opovažujete mu v tom prekážať?

 

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek

 
Súvisiace: