Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Ako viete, v uplynulých dňoch som absolvoval apoštolskú cestu do Kolumbie. Z celého srdca ďakujem Pánovi za tento veľký dar; a rád by som opäť vyjadril svoju vďačnosť pánovi prezidentovi republiky, ktorý ma tak zdvorilo prijal, kolumbijským biskupom, ktorí odviedli veľký kus práce pri príprave návštevy, ako aj ďalším autoritám krajiny a všetkým tým, ktorí spolupracovali na realizácii tejto cesty. A špeciálne poďakovanie [patrí] kolumbijskému ľudu, ktorý ma prijal s toľkou láskou a toľkou radosťou!
Je to radostný ľud, uprostred toľkých utrpení, avšak radostný; ľud s nádejou. Jednou z vecí, ktoré ma najviac chytili za srdce, boli vo všetkých mestách uprostred zástupov ľudí otcovia a mamy s deťmi, ktorí dvíhali deti, aby ich pápež požehnal. Ale aj s hrdosťou ukazovali svoje deti, akoby hovorili: „Toto je naša pýcha! Toto je naša nádej.“ A ja som uvažoval: ľud schopný privádzať deti na svet a schopný ukazovať ich s hrdosťou ako nádej, tento ľud má budúcnosť. A veľmi sa mi to páčilo.
Špeciálnym spôsobom som počas tejto cesty pociťoval kontinuitu s oboma pápežmi, ktorí navštívili Kolumbiu predo mnou: bl. Pavol VI. v roku 1968 a sv. Ján Pavol II. v ’86. Kontinuita mocne podnietená Duchom, ktorý vedie kroky Božieho ľudu na cestách dejín.
Mottom cesty bolo «Demos el primer paso», teda «Urobme prvý krok» odvolávajúc sa na proces zmierenia, ktorý Kolumbia prežíva, aby vyšla z polstoročia trvajúceho vnútorného konfliktu, ktorý zasial utrpenie a nepriateľstvá, spôsobujúc mnohé rany, len ťažko zahojiteľné. S Božou pomocou je už však na ceste. Svojou návštevou som chcel požehnať úsilie tohto národa, utvrdiť ho vo viere a v nádeji a prijať jeho svedectvo, ktoré je bohatstvom pre moju službu a pre celú Cirkev. Svedectvo tohto národa je bohatstvom pre celú Cirkev.
Kolumbia – ako väčšina latinskoamerických krajín – je krajinou, ktorá má silné kresťanské korene. A zatiaľ čo táto skutočnosť ešte viac zväčšuje bolesť z tragédie vojny, ktorá ju doráňala, zároveň predstavuje záruku pokoja, pevný základ pre jej obnovu, lymfu jej neporaziteľnej nádeje. Je zrejmé, že Zlý chcel rozdeliť národ, aby zničil Božie dielo, je však rovnako jasné, že Kristova láska, jeho nekonečné milosrdenstvo, je silnejšie než hriech a smrť. 
Táto cesta mala priniesť Kristovo požehnanie, požehnanie Cirkvi tej túžbe po živote a pokoji, ktorá prekypuje zo srdca tohto národa. Mal som možnosť vidieť na vlastné oči tisíce a tisíce detí, chlapcov a dievčat a mladých, ktorí zaplnili námestie v Bogote, a ktorých som stretal na každom kroku. Tú silu života, ktorú aj samotná príroda ohlasuje svojou bujarosťou a svojou biodiverzitou. Kolumbia je druhou krajinou v rebríčku biodiverzity. V Bogote som sa mohol stretnúť s biskupmi krajiny a tiež s výkonným výborom Latinskoamerickej biskupskej konferencie. Ďakujem Bohu, že som ich mohol objať a odovzdať im svoje pastoračné povzbudenie pre ich misiu v službe Cirkvi, sviatosti Krista, nášho pokoja a našej nádeje.
Deň venovaný osobitným spôsobom téme zmierenia, kulminačný moment celej cesty, sa odohral vo Villavicenciu. Ráno tam bola veľká eucharistická slávnosť s blahorečením mučeníkov Jesúsa Emiliana Jaramilla Monsalveho, biskupa, a Pedra Maríu Ramíreza Ramosa, kňaza. Popoludní to bola špeciálna liturgia zmierenia, symbolicky orientovaná smerom ku Kristovi z Bocayá, bez rúk a bez nôh, zmrzačenému rovnako ako jeho ľud.  
Blahorečenie dvoch mučeníkov výstižne pripomenulo, že pokoj je založený tiež – ak nie predovšetkým – na krvi mnohých svedkov lásky, pravdy, spravodlivosti a tiež mučeníkov v plnom zmysle slova, zavraždených pre vieru, tak ako tí dvaja práve spomenutí. Počúvať ich životopisy bolo dojímavé až do plaču: slzy bolesti a radosti zároveň. Pred ich relikviami a ich tvárami svätý a verný Boží ľud silne pocítil vlastnú identitu, s bolesťou z pomyslenia na tak premnohé obete a s radosťou z Božieho milosrdenstva, ktoré sa vylieva na tých, ktorí sa ho boja (porov. Lk 1,50).
«Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú» (Ž 85,11), počúvali sme v úvode. Tento verš žalmu obsahuje proroctvo toho, čo sa stalo uplynulý piatok v Kolumbii; proroctvo a Božiu milosť pre tento zranený národ, aby mohol znova povstať a kráčať novým životom. Tieto prorocké slová plné milosti sme videli vtelené do príbehu svedkov, ktorí hovorili v mene mnohých, čo uprostred svojich rán s Kristovou milosťou vyšli zo seba samých a otvorili sa stretnutiu, odpusteniu, zmiereniu.
V Medellíne to bola zase perspektíva kresťanského života ako učeníctva: povolanie a poslanie. Keď sa kresťania naplno usilujú nasledovať Ježiša Krista, stávajú sa skutočne soľou, svetlom a kvasom vo svete a ovocie vidno v hojnosti. Jednými z týchto plodov sú Hogares, čiže domovy, kde deti a mladí zranení životom môžu nájsť novú rodinu, kde sú milovaní, prijatí, chránení a sprevádzaní. A ďalšie ovocie, hojné ako strapec hrozna, sú povolania ku kňazskému a zasvätenému životu, ktoré som mohol požehnať a s radosťou povzbudiť počas nezabudnuteľného stretnutia so zasvätenými a ich rodinami.
A nakoniec v Cartagene, meste sv. Petra Clavera, apoštola otrokov, sa pozornosť sústredila na pozdvihnutie človeka a jeho základných ľudských práv. Sv. Peter Claver a neskôr aj sv. Maria Bernarda Bütlerová venovali život tým najchudobnejším a vydedeným a tak ukázali život skutočnej revolúcie, tej evanjeliovej, nie ideologickej, ktorá naozaj oslobodzuje ľudí a spoločnosť spod otroctiev včerajška, no bohužiaľ i dneška. V tomto zmysle ,urobiť prvý krok’ – motto cesty – znamená priblížiť sa, skloniť sa, dotknúť sa tela zraneného a opusteného brata. A urobiť tak s Kristom, Pánom, ktorý sa stal pre nás otrokom. Vďaka nemu existuje nádej, lebo on je milosrdenstvo a pokoj.  
Opäť zverujem Kolumbiu a jej milovaný národ Matke, Našej Pani z Chiquinquirá, ktorú som si mohol uctiť v katedrále v Bogote. Kiež s Máriinou pomocou každý Kolumbijčan môže každý deň urobiť prvý krok smerom k bratovi a sestre, a tak spoločne – deň čo deň – budovať pokoj v láske, v spravodlivosti a v pravde.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)