«Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice. Chráňte sa ľudí, lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach. Brat vydá na smrť brata a otec dieťa. Deti povstanú proti rodičom a pripravia ich o život. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený» Mt 10,16-17.21-22

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes sa budeme zamýšľať nad kresťanskou nádejou ako silou mučeníkov. Keď v evanjeliu Ježiš vysiela učeníkov na misiu, nebalamúti ich vidinami jednoduchého úspechu; naopak jasne ich upozorňuje, že ohlasovanie Božieho kráľovstva v sebe vždy zahŕňa istú opozíciu. A používa aj jeden extrémny výraz: «Všetci vás budú nenávidieť – budete nenávidení pre moje meno» (Mt 10,22).
Kresťania milujú, avšak nie vždy sú milovaní. Ježiš nám hneď od počiatku predostiera túto skutočnosť: či už v silnejšej alebo slabšej miere, vyznanie viery sa odohráva v nepriateľskej atmosfére.
Kresťania sú teda mužmi a ženami „idúcimi proti prúdu“. Je to normálne: pretože svet je poznačený hriechom, čo sa prejavuje rozličnými formami egoizmu a nespravodlivosti.
Ten, kto nasleduje Krista, kráča opačným smerom. Nie kvôli duchu hašterivosti, ale kvôli vernosti logike Božieho kráľovstva, ktorá je logikou nádeje a uplatňuje sa v životnom štýle založenom na Ježišových usmerneniach.
A prvým usmernením je chudoba. Keď Ježiš vysiela svojich učeníkov na misiu, zdá sa, že sa stará viac o to, aby ich „zobliekol“, než aby ich „zaodel“! Naozaj, veď kresťan, ktorý nie je pokorný a chudobný, odpútaný od bohatstva a moci a predovšetkým odpútaný od seba samého, sa Ježišovi nepodobá.
Kresťan putuje po svojej ceste na tomto svete s tým, čo je na cestu nevyhnutné, avšak so srdcom plným lásky. Skutočnou porážkou pre neho či pre ňu je upadnúť do pokušenia pomsty a násilia, odpovedajúc na zlo prostredníctvom zla.
Ježiš nám hovorí: «posielam vás ako ovce medzi vlkov» (Mt 10,16). Čiže bez ostrých čeľustí, bez pazúrov a bez zbraní. Kresťan skôr bude musieť byť obozretný, ba niekedy aj chytrý: toto sú cnosti akceptované evanjeliovou logikou. Avšak nikdy nie násilie. Na porazenie zla sa neslobodno uchýliť k rovnakým metódam zla.
Jedinou silou kresťana je Evanjelium. V časoch ťažkostí treba veriť, že Ježiš stojí pred nami a neprestáva sprevádzať svojich učeníkov. Prenasledovanie nie je v rozpore s Evanjeliom, ale je jeho súčasťou: ak prenasledovali nášho Učiteľa, ako môžeme dúfať, že budeme ušetrení boja? Avšak uprostred víchrice kresťan nesmie strácať nádej, mysliac si, že je opustený.
Ježiš svojich učeníkov uisťuje hovoriac: «Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané» (Mt 10,30). Akoby povedal, že žiadne z utrpení človeka, ani len to nejnebadanejšie a najskrytejšie, nie je Božím očiam neviditeľné.
Boh vidí a istotne ochraňuje; a daruje svoje oslobodenie. Veď uprostred nás je Niekto, kto je mocnejší než zlo, mocnejší než mafie, než temné intrigy toho, kto ťaží z kože zúfalých, kto spupne gniavi druhých... Je tu niekto, kto vždy počuje hlas Ábelovej krvi volajúcej zo zeme.
Kresťania teda musia byť vždy na tej „druhej osi“ sveta; tej, ktorú si volí Boh: byť nie prenasledovateľmi, ale prenasledovanými; nie arogantnými, ale pokornými; nie predavačmi ilúzií, ale podriadenými pravde; nie podvodníkmi, ale čestnými ľuďmi.
Táto vernosť až na smrť Ježišovmu štýlu, ktorý je štýlom nádeje, bola prvými kresťanmi nazvaná jedným krásnym menom: „mučeníctvo“, čo znamená „svedectvo“. Mali mnoho iných ďalších možností, ktoré im ponúkal slovník: mohlo sa to nazývať hrdinstvom, sebazrieknutím, či sebaobetou. Prvotní kresťania to však nazvali menom, ktoré nesie vôňu učeníctva.
Mučeníci nežijú pre seba, nebojujú pre to, aby potvrdili svoje vlastné myšlienky, a prijímajú nutnosť smrti jedine pre vernosť Evanjeliu. Mučeníctvo nie je ani najvyšším ideálom kresťanského života, lebo ešte vyššie nad ním stojí láska, čiže láska k Bohu a k blížnemu.
Výborne o tom hovorí apoštol Pavol v hymne na lásku, čiže lásku k Bohu a k blížnemu. Vyjadruje to skvele: «A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo» (1 Kor 13,3).
Kresťanom sa protiví myšlienka, že by samovražední atentátnici mohli byť nazývaní „mučeníkmi“: ich skon nemá v sebe nič také, čo by sa mohlo čo i len približovať postoju Božích detí.
Neraz, keď čítame príbehy mnohých mučeníkov včerajška a dneška – ktorí sú početnejšími než mučeníci prvotných čias –, zostávame v úžase pred pevnosťou, s ktorou čelili skúške. Táto pevnosť je znamením veľkej nádeje, ktorá ich držala: nádej istá si toho, že nikto a nič ich nemôže odlúčiť od Božej lásky, ktorá nám bola darovaná v Ježišovi Kristovi (porov. Rim 8,38-39).
Nech nám Boh vždy daruje silu byť jeho svedkami. Nech nám dá prežívať kresťanskú nádej predovšetkým v skrytom mučeníctve plnenia si našich každodenných povinností dobre a s láskou. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)