12. nedeľa cez rok A

 

Prameň slobody kresťana                        Mt 10, 26-33

 

Bojíme sa ľudí. Dokonca môžeme povedať, že sa ich veľmi bojíme. Koľkokrát sa pozastavujeme nad tým, čo povedia, ako nás posúdia, alebo skritizujú. Bojíme sa verejnej mienky. Koľkokrát robíme niečo z ohľadu na iných, zo strachu pred nimi, a nie z presvedčenia, že to tak má byť. Celý život plynie s týmito neodlúčiteľnými tónmi bázne, napätia, strachu. Ako deti sa bojíme starších, ako dospelí – rovesníkov – ako starci – všetkých.

Na tomto podklade zvláštne vyznievajú Kristove slová: „Nebojte sa ľudí“. Opakujú sa až trikrát. Prečo? Lebo Evanjelium je určené pre tých, ktorí chcú byť odvážni. Strach robí z človeka otroka, a Kristus chce mať slobodných učeníkov, chce mať skupinu ľudí, ktorí sa tešia zo skutočnej slobody. Preto nedeľné Božie slovo povzbudzuje nielen k odvahe, ale ju aj odôvodňuje.

Preto sa nemusíme obávať ľudí, lebo s nami je Pán Boh. O tom sa nás pokúša presvedčiť prorok Jeremiáš, ktorý keď prežíval ohrozenia zo všetkých strán (dokonca na neho útočili i priatelia), odvážne dvíha hlavu a volá: „Pán je so mnou ako mocný hrdina“. Prítomnosť Boha, ktorý sa stará o každého starostlivého človeka – to je prvý prameň našej odvahy. Boh je so mnou, čoho sa mám báť?

Sv. Pavol jasne zdôrazňuje, že my kresťania sme boli vyslobodení zo strachu pred smrťou a pred hriechom. Máme istotu, že tak smrť, ako i hriech nie sú pre nás nešťastím, pretože od jedného i druhého nás oslobodil Kristus, pričom nám dal právo na večný život. Každý z nás už dnes, na základe viery, sa môže tešiť z nesmierneho bohatstva Božieho sveta, na ktorom máme účasť.

Pán Boh je pri nás. Patríme k spaseným ľuďom. To sú dve základné pravdy, ktoré musia raz navždy odstrániť z nášho života každý neodôvodnený strach, pričom nás majú naplniť pokojom a odvahou.

Cesta k tomu je jednoduchá. Je potrebné uveriť Otcovi. Pán Boh sa stará o každý vlas na našej hlave. On vie všetko. Je okrem neho niekto, komu by sme mohli viac veriť?

Pán Boh sa stará o každého vrabca. Žiadny nepadne na zem bez Jeho vôle. A predsa my, ľudia, sme cennejší. Nepokúšame sa napriek tomu napraviť Pána Boha prehnanou starostlivosťou o chlieb, o život, o prácu, o budúcnosť? Často cesta k riešeniu mnohých problémov je jednoduchá. Je potrebné urobiť, čo máme urobiť, a zvyšok vložiť do rúk dobrého Otca. Čaká na túto dôveru. Toto gesto dôvery, priblíženie sa k Nemu skrze vieru, je pre nás cennejšie ako vykonanie veľkých diel. Ak má dieťa vedľa seba milujúcich rodičov, tak sa ničoho neobáva. Ono im bezhranične dôveruje. O takúto dôveru, absolútnu dôveru, ide v našom vzťahu k Bohu.

 

Ježiš povedal svojim apoštolom: „Nebojte sa ľudí. Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo. Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech.

Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle.

Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov.

Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“

 

Dnes počúvame časti Ježišovej reči k apoštolom, ktorí vychádzali napĺňať svoje poslanie medzi ľuďmi (porov. Mt 10,5-42). V jeho slovách nachádza inšpiráciu kresťan každej doby, ktorý je povolaný k tomu, aby vydával svedectvo evanjelia medzi ľuďmi.

Ježiš Dvanástim najprv odovzdáva svoju autoritu, na základe ktorej budú vierohodnými svedkami Božieho kráľovstva, budú uzdravovať chorých a potom ich oboznamuje o prenasledovaniach, ktoré budú musieť znášať: „Hľa posielam vás ako ovce medzi vlkov... Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice. Chráňte sa ľudí; lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach a pre mňa vás budú vláčiť pred vladárov a kráľov, aby ste vydali svedectvo im aj pohanom“ (Mt 10,16-18). Nasledovať Ježiša znamená byť úplne ponorený do jeho života, dokonca mať účasť na jeho utrpení, na utrpení spravodlivého, ktorý je nespravodlivo prenasledovaný tými, ktorí neznášajú jeho konanie dobra (porov. Múd 2). Ak trpel Ježiš Kristus, ani kresťan nemôže očakávať nič iné: učeník nie je nad svojho Majstra (porov. Mt 10,24). Na inom mieste zase Ježiš hovorí: „Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás“ (Jn 15,20). To je skutočnosť, ktorú mnohí kresťania prežívajú naozaj v tichosti už od prvých generácií existencie cirkvi (porov. 1 Pt 4,12-19) až po dnešok v mnohých častiach sveta.

Ježiš sa však neobmedzuje len na to, že by apoštolom vopred oznamoval násilný odpor sveta, ktorému budú nevyhnutne vystavovaní, ale aj ich opakovane povzbudzuje, aby sa nebáli, aby nepodliehali strachu, a tak im odovzdáva odvahu a odhodlanosť, ktorá sa rodí z pevnej viery. Táto dôvera vyviera najmä z moci Ježišovho slova, z učenia, ktoré odovzdal svojim učeníkom v súkromí. Toto slovo je vybavené účinnosťou Božieho slova, ktoré nikdy nemôže byť spútané reťazami (porov. 2 Tim 2,9): pravda skôr či neskôr vyjde najavo a bude hlásaná zo striech domov (porov. 2 Sol 3, 1). Kto chce byť verným ohlasovateľom tejto pravdy, musí konať dielo, nech to stojí, čo to stojí, nikdy nesmie cúvnuť a uchyľovať sa ku kompromisom, ktoré by sa zakladali na len na ľudskej šikovnosti...

Ježiš takto povzbudzuje aj nás, svojich učeníkov, aby sme sa nebáli dokonca ani toho, že budeme kvôli nemu zabití. Ľudia nás môžu pripraviť o telesný život, ale nikdy nám nemôžu vziať onen pravý život, ktorý nám dáva Otec skrze Syna v sile Ducha Svätého. Ježiš nás tak povzbudzuje, aby sme boli pevní v odhodlaní zverovať svoj život do Otcových rúk, lebo práve to bola pravá sila jeho života – odovzdanosť, ktorá ho pred koncom jeho pozemského putovania prinútila zvolať: „Otče..., nie ako ja chcem, ale ako ty“ (Mt 26,39). V dnešnom texte to robí slovami, ktoré nepotrebujú komentár, musíme ich však chápať v ich pravej hĺbke a naliehavosti: „Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov “ (Mt 10,29-31).

Práve z vedomia, že sme Boží synovia a dcéry, môže prýštiť vyznanie Ježiša ako Pána a Božieho Syna pred všetkými ľuďmi. Vyznanie však netvoria len slová (porov. Mt 7,21), ale celé bytie, keď svojím životom dokazujeme, že stojí za to pre Ježiša zomrieť, a teda pre neho aj naozaj žiť. Pri poslednom súde budeme súdení podľa toho, ako sme k Ježišovi priľnuli a nakoľko sme ho milovali. Tento súd sa však začína už dnes a výrazne závisí od toho, nakoľko sme schopní zaprieť sami seba (porov. Mt 16,24), nakoľko sme schopní prestať svojím pozemským životom porovnávať všetko ostatné, pretože len tak v nás naozaj žije Kristus. Len vtedy, keď sa cvičíme v tomto postoji, môžeme Ježiša spoznávať a milovať. V opačnom prípade skončíme tak, že ho zaprieme pred ľuďmi (porov. Mt 26,69-75) – ale potom nás aj on zaprie pred svojím Otcom. Povie, že nás nikdy nepoznal, pretože aj my sme ho nikdy naozaj nepoznali...

Áno, svet nás môže prenasledovať a rozpútať proti nám všetku svoju zlobu, ale nijako nemôže ohroziť našu kresťanskú identitu, to, že sme osobami, ktoré vskutku nadovšetko milujú Ježiša Krista. Výlučne na nás totiž záleží, či vždy žijeme s Kristom, či prežívame jeho evanjelium. V tom nám nikto a nič nemôže zabrániť a v tom tiež spočíva naša jedinečná sloboda.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek

Súvisiace: