Rozsievači nádeje, tešitelia v sile Ducha Svätého

 

«Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou. Ja som o vás, bratia moji, presvedčený, že aj vy ste plní dobroty, naplnení všetkým poznaním, takže sa môžete aj vzájomne napomínať». (Rim 15,13-14)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Na prahu slávnosti Turíc nemôžeme nehovoriť o vzťahu, ktorý existuje medzi kresťanskou nádejou a Duchom Svätým. Duch je tým vetrom, ktorý nás poháňa vpred, ktorý nás udržiava v kráčaní, dáva nám cítiť, že sme pútnikmi a cudzincami a nedovoľuje nám pohodlne sa uvelebiť a stať sa akýmsi „vysedávajúcim“ ľudom.
List Hebrejom prirovnáva nádej ku kotve (porov. 6,18-19); a k tomuto obrazu môžeme pridať obraz plachty. Ak je kotva tým, čo dáva loďke istotu a udržuje ju „ukotvenú“ na vlniacom sa mori, plachta je naopak tým, čo jej dáva hýbať sa a napredovať na vode. Nádej je skutočne ako plachta; ona zachytáva vietor Ducha Svätého a premieňa ho na hybnú silu poháňajúcu loďku podľa okolností buď na more alebo k brehu.
Apoštol Pavol uzatvára svoj List Rimanom týmto žičením - dobre počúvajte, aké krásne je to prianie -: «Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou» (15,13). Zamyslime sa trochu nad obsahom týchto nádherných slov.
Výraz „Boh nádeje“ neznamená len to, že Boh je predmetom našej nádeje, čiže tým, ku ktorému dúfame, že jedného dňa dôjdeme vo večnom živote; znamená tiež to, že Boh je tým, kto nám už teraz dáva dúfať, dokonca dáva nám „v nádeji sa radovať“ (Rim 12,12): radovať sa už teraz z toho, že dúfame, a nie iba dúfať, že sa raz budeme radovať.
Je to radosť z dúfania, a nie dúfanie, že budeme mať radosť. Už dnes. „Kým je tu život, je tu nádej“ – hovorí ľudové príslovie (v slovenčine: „Nádej umiera posledná“, pozn. prekl.). Ľudia potrebujú nádej, aby žili, a potrebujú Ducha Svätého k tomu, aby mohli dúfať.
Počuli sme, že sv. Pavol pripisuje Duchu Svätému schopnosť dať nám dokonca „oplývať nádejou“. Oplývať nádejou znamená nikdy sa nenechať odradiť; znamená to dúfať «proti každej nádeji» (Rim 4,18), čiže dúfať aj vtedy, keď sa vytráca každý ľudský dôvod k nádeji, ako to bolo u Abraháma, keď mu Boh kázal obetovať svojho jediného syna, Izáka, a ako to bolo ešte viac u Panny Márie pod Ježišovým krížom.
Duch Svätý umožňuje túto neporaziteľnú nádej tým, že nám vnútorne dosvedčuje, že sme Božími deťmi a jeho dedičmi (porov. Rim 8,16). Ako by mohol ten, ktorý nám dal vlastného jediného Syna, nedarovať nám spolu s ním aj všetko ostatné? (porov. Rim 8,32) «Nádej nezahanbuje», bratia a sestry, nádej nesklame, «lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali» (Rim 5,5). Nesklame preto, lebo je tu vnútri Duch Svätý, ktorý nás pobáda ísť vpred, vždy vpred. A preto nádej nesklame.
A ešte viac: Duch Svätý nás nielenže uschopňuje dúfať, ale nás aj robí rozsievačmi nádeje, aby sme aj my – ako on a vďaka nemu – boli „paraklétmi“, čiže utešiteľmi a ochrancami bratov. Rozsievači nádeje. Kresťan môže zasievať trpkosť, môže rozsievať pochybnosti, a toto nie je kresťanské. A ty, ak takto konáš, nie si dobrým kresťanom. Rozsievaj nádej: šír olej nádeje, šír vôňu nádeje, a nie ocot trpkosti a beznádeje.
Blahoslavený kardinál Newman v jednom svojom príhovore povedal veriacim: «Poučení naším vlastným utrpením, našou bolesťou, dokonca našimi vlastnými hriechmi, budeme mať myseľ a srdce vycvičené pre každé dielo lásky voči tým, ktorí to potrebujú. Podľa miery našich schopností budeme utešiteľmi na obraz Parakléta» – čiže Ducha Svätého – «a vo všetkých významoch, ktoré v sebe nesie toto slovo: zástancami, pomocníkmi, tešiteľmi. Naše slová a naše rady, náš spôsob konania, náš hlas, náš pohľad budú milé a upokojujúce» (Parochial and plain Sermons, 5. diel, Londýn 1870, s. 300n.).
A predovšetkým chudobní, vylúčení a nemilovaní sú tými, čo potrebujú niekoho, kto sa pre nich stane „paraklétom“, čiže utešiteľom a ochrancom. Tak ako sa Duch Svätý stáva pre každého z nás, čo sme tu na námestí, tešiteľom a ochrancom. To isté musíme robiť pre tých najnúdznejších, pre tých najviac odpisovaných, pre tých, čo to najviac potrebujú, pre tých, čo najviac trpia. Byť obrancami a utešiteľmi.
Duch Svätý živí nádej nielen v srdci ľudí, ale aj v celom stvorenstve. Apoštol Pavol hovorí – zdá sa to byť tak trochu zvláštne, avšak je to pravda – hovorí, že aj stvorenie „túžobne očakáva“ oslobodenie a „vzdychá a zvíja sa“ ako v pôrodných bolestiach (porov. Rim 8,20-22). «Tou energiou, ktorá dokáže pohnúť svetom nie je akási anonymná a slepá sila, ale je ňou pôsobenie Božieho Ducha, ktorý sa „vznášal nad vodami“ (Gn 1,2) na počiatku stvorenia» (Benedikt XVI., Homília, 31. mája 2009). Aj toto nás pobáda k úcte ku stvorenstvu: nedá sa pošpiniť obraz bez spôsobenia urážky umelcovi, ktorý ho vytvoril.
Bratia a sestry, nech nás blížiaca sa slávnosť Turíc – ktorá je narodeninami Cirkvi – zastihne svorných v modlitbe, spolu s Máriou, Ježišovou a našou Matkou. A dar Ducha Svätého nech nám dá prekypovať nádejou. Ba ešte viac: nech nám dá „plytvať“ nádejou pre všetkých tých, čo sú najviac odkázaní, najviac odpisovaní, a pre všetkých tých, čo to potrebujú. Ďakujem.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: