Dar Ducha Svätého                      Jn 20, 19 – 23                                          

Cirkev je jedna z najväčších a súčasne najpodivnejších organizácií sveta. Je to spoločnosť, v ktorej úplne dobre, v súlade môže žiť a pracovať vedľa seba človek s hrdinskou dokonalosťou i návykový hriešnik, najväčší vedec, génius i analfabet, zdravý, plný síl i zomierajúci na rakovinu. Je do podivná spoločnosť. Niekedy prenasledovaná, niekedy povyšovaná nad nebesia. Je plná zdanlivých rozporov. Je to spoločnosť, do ktorej patríme.

Keď slávnosťou Zoslania Ducha Svätého slávime pamiatku zrodu Cirkvi, pamiatku na moment, keď začala svoju verejnú činnosť – zamyslime sa na chvíľu, čím sa predovšetkým líši Cirkev od všetkých iných pozemských spoločností.

Vyčerpávajúcu odpoveď nám dáva slávnosť Zoslania Ducha Svätého. Cirkev, je spoločnosť naplnená Božím Duchom. Je to zhromaždenie ľudí, medzi ktorými je prítomný Boh. Božia prítomnosť spôsobuje, že Cirkev je svätá.

Keď však pozeráme na dejiny Cirkvi a na jej dnešnú činnosť, treba mať veľkú vieru, aby sme uznali svätosť Cirkvi. Tak to mohlo byť vtedy vo Večeradle. Skupina ľudí zhromaždených okolo Božej Matky – to bola skutočne svätá Cirkev. Ale dnes?

Nemusíme hľadať ďaleko. Cirkev to sme my. Celá Cirkev je vybudovaná z takých istých ľudí, ako sme tu zhromaždení my. Skutočne je toto naše zhromaždenie sväté? Je medzi nami hoci len jeden človek, ktorému nemožno vytknúť hriech? A to má byť svätá Cirkev?

Áno, je to svätá Cirkev. Je svätá nie preto, akoby v nej neboli hriešnici, ale preto, že je v nej Boh, ktorý ich môže premeniť, posvätiť. To je veľkosť Cirkvi.

Na svete je mnoho organizácií. Vystavujú svojim členom výborné legitimácie, dávajú peniaze, zaisťujú blahobyt, luxus. Môžu dať všetko – okrem jedného. Nemôžu uspokojiť výčitky svedomia, nemôžu uistiť človeka, že mu Boh odpustil hriechy. Jedinou spoločnosťou, v ktorej možno počuť najkrajšie slová Boha – „Ja ťa rozhrešujem“ – je Cirkev.

Človek, ktorý vstáva a odchádza zo spovednice, si uvedomuje, že mu boli odpustené hriechy, dokonca tie najťažšie, dokonca vražda vlastného dieťaťa – ten človek, ktorý dosiahne Božie milosrdenstvo, si najlepšie uvedomuje, že sa stretol s Bohom a že sa s Ním stretol v Cirkvi. Cirkev je miesto stretnutia s Bohom. To je svätá skutočnosť.

Ten, kto si myslí, že Cirkev je tu iba na rozhrešovanie, na osobné posvätenie, sa mýli. Do Cirkvi vstupujeme ani nie tak starostlivosťou o seba, ale predovšetkým starostlivosťou o iných. Apoštoli celé dni zotrvávali na modlitbách, zahľadení na Boha a na vlastný život. Avšak vo chvíli, keď na nich zostúpil Duch Svätý, hneď otvorili dvere a vyšli, aby učili, krstili, robili dobre – aby slúžili iným.

Na to nesmieme zabudnúť. Natoľko sme katolíkmi, nakoľko vidíme vedľa seba iných, nakoľko im dokážeme slúžiť. V kostole je miesto pre všetkých hriešnikov, ale nie je tam miesto pre egoistov, pre ľudí, ktorí žijú iba pre seba. Dokonca ani pre tých, ktorí žijú pre seba a svojho Boha, a nevidia vedľa seba blížnych, ani pre tých niet miesta ani v Cirkvi ani v nebi.

To sú pravdy, ktoré nám predkladá slávnosť Zoslania Ducha Svätého. Cirkev je svätá, lebo v nej je prítomný Boh. Cirkev je spoločenstvom, ktoré má slúžiť. Cirkev to sme my. Uvedomujem si to? Čím slúžim bratom a sestrám, svojmu okoliu, oikosu. Slúžim?

Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.

A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“

Slávnosť zoslania Ducha Svätého predstavuje naplnenie veľkonočného tajomstva. Dá sa povedať, že energia Vzkrieseného sa vylieva na jeho spoločenstvo, ktoré vďaka pôsobeniu Ducha Svätého vyznáva Ježiša ako Krista, Božieho Syna a Pána (porov. 1 Kor 12,3) a vydáva o ňom svedectvo pred všetkými ľuďmi.

Preto nám Cirkev predkladá na rozjímanie záver štvrtého evanjelia, kde sa opisuje, ako Vzkriesený Kristus daruje Ducha Svätého svojim učeníkom. V tomto úryvku vidíme určité naplnenie očakávaní preniknutých celým evanjeliom – Duch Svätý ako Otcova láska zostupuje na Ježiša v podobe holubice vo chvíli krstu, ako to dosvedčil Ján Krstiteľ, ktorý hovorí: „Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi, povedal: »Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým«“ (Jn 1,32-33). Tieto slová vyvolávajú očakávania definitívneho ponorenia Ježiša Krista do Ducha, čo vyjadruje aj ďalší evanjelistov výrok: „Lebo ten, koho poslal Boh, hovorí Božie slová, pretože on nedáva Ducha podľa miery“ (Jn 3,34).

Ježiš sám pri poslednom dni slávnosti Stánkov v jeruzalemskom chráme volal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody“(Jn 7,37-38; porov. Iz 55,1-3; Ez 47,1-12; Zach 13,1; 14,8). Autor štvrtého evanjelia k tomu so svojím výnimočným duchovným porozumením dodáva: „To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili. Lebo ešte nebolo Ducha, pretože Ježiš ešte nebol oslávený“ (Jn 7,39). Ešte v rozlúčkovej reči Ježiš opakovane učeníkom sľubuje, že ich nenechá samotných: nemusia sa ničoho obávať, lebo Ježiš bude prosiť Otca a ten v jeho mene zošle Ducha Tešiteľa, ktorý ich naučí všetko a bude ich privádzať k plnosti pravdy. Bude im totiž pripomínať celý Ježišov život a pomôže im preniknúť do hĺbky jeho tajomstva, a tak sa jeho život stane zdrojom ich života.

Teraz sa toto prisľúbenie jasne napĺňa: Ježiš viackrát prorokoval, že bude vyvýšený a oslávený. Keď bol vyzdvihnutý na kríž a predniesol svoje posledné slová: „Je dokonané!“ (Jn 19,30), naklonil hlavu a „odovzdal Ducha“ (Jn 19,30). V štvrtom evanjeliu Ježiš práve vo chvíli svojej smrti na kríži koná viac než kdekoľvek inde ako Živý, a preto je už teraz naplnený slávou toho, kto miluje až do krajnosti a práve teraz udeľuje definitívny dar, na základe ktorého začína posledná epocha dejín. Ježiš teda z kríža daruje Cirkvi, ktorú pod ním zastupuje jeho Matka a onen učeník, ktorého Ježiš miloval, Ducha Svätého; daruje ho tiež celému ľudstvu, ktoré sa voči nemu správa odmietavo a prezieravo. Evanjelista to dokladá opisom, ako „jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda“ (Jn 19,34). Krv znamená novú zmluvu a voda odkazuje na dar Ducha svätého ...

Ale Ježiš si želá, aby jeho spoločenstvo, ktoré bolo v hodine jeho smrti rozptýlené, prijalo dar Ducha Svätého s plným vedomím. Preto v deň vzkriesenia predstupuje pred svojich učeníkov, ktorí boli uzavretí vo svojich obavách, stavia sa do ich stredu a zvestuje im svoj pokoj, pokoj, ktorý človeku svet dať nemôže. Nakoniec, keď im ukázal stopy svojho utrpenia, ktoré ako odznaky jeho lásky zostanú v jeho oslávenom tele naveky, dýchne na nich, čo je gesto odkazujúce na skutočnosť nového stvorenia (porov. Gn 2,7), a hovorí: „Prijmite Ducha Svätého!“ (Jn 20,22). Toto obdarovanie je však zároveň veľkou zodpovednosťou vzhľadom na poslanie, ktoré Ježiš zveril svojej Cirkvi: odpúšťať hriechy všetkým ľuďom.

Áno, Duch Svätý znamená odpustenie hriechov, ako to je napísané v jednej liturgickej modlitbe. V deň zoslania Ducha Svätého, keď spomíname na celý život Pána Ježiša, ktorý vyústil v darovanie Ducha Svätého, musíme vzývať tohto Ducha, aby do nás vlial svoj najväčší dar: schopnosť konať v každodennom živote konkrétne skutky odpustenia a zmierenia. To bude znamením, že žijeme ako tajomne spolu vzkriesení s Pánom, a v dejinách sme vierohodnými svedkami veľkolepého daru Ducha Svätého.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek