6. veľkonočná nedeľa A

 

„Nenechám vás sirotami“                       Jn 14, 15 – 21

 

Každá milujúca matka alebo otec, keď sa blíži smrť, myslia na budúcnosť svojich detí. Podobne aj Ježiš niekoľko hodín pred ukrižovaním myslí na budúcnosť svojich učeníkov. Veľmi Mu záleží nielen na udržaní vzťahu, ale i na prítomnosti medzi nimi. Nebude to prítomnosť telesná, lebo tú nie je možné zachovať. Napokon ani nie je dokonalá a je veľmi obmedzená. Ak napr. človek je na jednom mieste, tak súčasne nemôže byť na inom. Nehovoriac už o obmedzeniach spojených s procesom starnutia organizmu. Ježiš by mohol zostať v tele s učeníkmi nanajvýš niekoľko desiatok rokov – a čo ďalej?

Ježiš vo chvíli smrti končí obdobie, v ktorom prebýval s apoštolmi plece pri pleci, ale vôbec sa nevzdáva toho, aby s nimi prebýval iným spôsobom. Zostane na zemi do konca sveta, spôsobom tisíckrát dokonalejším a ľahšie dostupnejším pre milióny ľudí. Oplatí sa všimnúť si tento Jeho postoj a hlbšie sa pri ňom zamyslieť.

Do hry tu vstupujú tri udalosti, ktoré tvoria jeden organický celok. Prvou je Eucharistia – čiže prítomnosť Krista pod spôsobmi chleba a vína. Ježiš sa stáva pokrmom dostupným každému, kto v Neho verí, a komu autenticky záleží na večnom živote. Dnes na zemi existujú stovky tisícok svätýň, v ktorých prebýva Kristus ako pokrm nesmrteľnosti. Ktokoľvek túži stretnúť sa s Ním, môže to urobiť takmer v každej minúte dňa i noci. To je prvá nepochopiteľná forma novej prítomnosti Spasiteľa uprostred nás.

Druhá forma, to je Jeho Slovo ukryté vo Svätom písme a živej tradícii. On stále učí. Ježiša je možné počúvať, je možné klásť Mu otázky. On stále odpovedá. Ktokoľvek túži porozprávať sa s Kristom, môže to urobiť tiež v každej chvíli dňa i noci. Stačí otvoriť Evanjelium a v duchu tradície, ktorú podáva Cirkev, srdcom prečítať jeho posolstvo. To je druhá forma prítomnosti Spasiteľa medzi nami, ešte viac dostupná ako prvá.

Tretia, najmenej docenená forma, to je stretnutie s ľuďmi, ktorí sa navzájom milujú. „Podľa toho poznajú všetci, že ste mojimi učeníkmi, keď sa budete navzájom milovať“. Prítomnosť Ježiša skrze Ducha Lásky v srdciach tých, ktorí opravdivo v Neho veria. „Kde sú dvaja zhromaždení v mojom mene, tam som ja uprostred nich“. Tomuto umeniu lásky sa trpezlivo učíme na našich stretnutiach v bunkách.

V každej Svätej omši môžeme stretnúť Ježiša v týchto troch formách Jeho prítomnosti na Zemi. Je v Božom Slove, ktoré číta a hlása kňaz, je v konsekrovaných spôsoboch chleba a vína a je aj v spoločenstve, ktoré je zhromaždené okolo oltára. Treba dodať, že tak v Slove, ako i v spôsoboch chleba a vína, ho môžeme vidieť len očami viery. K neveriacemu človeku neprehovorí ani text Biblie, ani konsekrovaná hostia. Prehovoriť ale môže láska spoločenstva, ktoré je zhromaždené v Kristovom mene. Ak toto objavenie spoločenstva nie je dostatočne výrazné, tak to nie je Ježišova vina, ale naša. On nám dôveruje a osudy zjavenia svojej prítomnosti vo svete vložil do našich rúk.

Umenie stretnutia s Kristom prítomným v slove Svätého písma, ako aj stretnutie s Ním v Najsvätejšej Sviatosti, umožňuje zdokonaľovanie vzájomnej lásky, a tým zjavovanie svetu Kristovej prítomnosti na zemi. Oslava Krista prítomného v Najsvätejšej Sviatosti sa najplnšie uskutočňuje autentickou láskou k Bohu a blížnemu, ktorú vyžarujú spoločenstvá opravdivých kresťanov. Teda aj naše.

 

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky - Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás.

Nenechám vás ako siroty, prídem k vám. Ešte chvíľku a svet ma už neuvidí, ale vy ma uvidíte, lebo ja žijem a aj vy budete žiť. V ten deň spoznáte, že ja som v svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás.

Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.“

 

V evanjeliovom úryvku dnešnej nedele načúvame prísľubu zoslania Ducha Svätého, Ducha Utešiteľa, ktorý dal Ježiš učeníkom pri svojej rozlúčkovej reči.

Povzbudzoval ich pred svojim nadchádzajúcim odchodom z tohto sveta a vyzýval ich, aby sa modlili k Otcovi v jeho mene. Potom im povedal: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“ (Jn 14,15) a ešte dodal: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého“ (Jn 14,21). V Ježišových slovách sa odráža biblické chápanie, ktoré nájdeme napr. v 119 žalme, dlhej oslave Božích prikázaní a výraze radosti z ich zachovávania „Budem sa tešiť z tvojich predpisov, lebo som si ich obľúbil“ (Ž 119,47), „Pozri, Pane, tvoje príkazy milujem; oživ ma pre svoje milosrdenstvo“ (Ž 119,159). Áno, veriaci prežíva radosť, keď plní Božiu vôľu, vôľu Boha, ktorý ho miluje a ktorého miluje aj on sám, a preto netúži po ničom inom, než uvádzať Božie prikázania do Života zo všetkých svojich síl. „Lebo láska k Bohu spočíva v tom, že zachovávame jeho prikázania. A jeho prikázania nie sú ťažké“ (1 Jn 5,3). Rovnako Ježiš, ktorý Boha skutočne nadovšetko miloval, zachovával Otcovu vôľu, teda jeho prikázania.

Lenže tu je ešte niečo navyše: stretávame sa tu ešte s jedným veľmi dôležitým prehĺbením. Ježiš, žiada od toho, kto ho chce nasledovať, nielen lásku k Božej vôli, nielen lásku k svojmu posolstvu, ale zároveň prosí o lásku k nemu, k jeho osobe! Jemu máme prejavovať poslušnosť, jeho máme poznávať, nič nemáme uprednostniť v porovnaní s ním. Keď milujeme Ježiša, naozaj môžeme milovať Boha celým svojím srdcom, celou svojou mysľou a zo všetkých svojich síl (porov. Dt 6,5)! Keď existuje tento hlboký osobný vzťah k Ježišovi, stáva sa takmer samozrejmým zachovávanie jeho prikázaní, život hodný kresťana...

So spoločenstvom, ktoré sa rodí z tejto osobnej lásky k Ježišovi, je úzko spojený prísľub zoslania Ducha Svätého, ktorý dáva Majster svojim učeníkom: „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás“ (Jn 14, 16-17). Kým je Ježiš na zemi, je on sám pre veriaceho Utešiteľom a Obhajcom (porov. 1 Jn 2,1), ktorý ho podopiera a daruje mu svoj život. Keď sa však chystá naplniť svoj veľkonočný prechod z tohto sveta k Otcovi, predpokladá ťažkosti, s ktorými sa budú musieť jeho učeníci stretávať vo svete plnom odporu. Prosí teda Otca, aby zoslal svojho Svätého Ducha ako iného Tešiteľa a Obhajcu. Úlohou tohto Ducha pravdy bude svedčiť o Ježišovi a pomáhať veriacim vydávať svedectvo o Ježišovi až do smrti (porov. Jn 15, 26-27). Tento Duch bude veriacim oporou v hodine súdu, ktorý proti Ježišovi a jeho učeníkom podnikne svet (porov. Jn 16,8-11) a pritom ich povedie k plnosti pravdy, lebo im bude pripomínať Ježišove slová a zároveň im pomôže porozumieť ich hlboký význam (porov. Jn 14,26; 16,13). Tento Duch bude zároveň princípom vnútorného života: „Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás“ (Jn 14,17).

Ježiš uisťuje svojich učeníkov, tak ako to urobil už skôr (porov. Jn 14,3): „Nenechám vás ako siroty, prídem k vám“ (Jn 14,18). To sa stane v deň, keď sa Ježiš vráti v sláve. Potom sa naplno zjaví svojim učeníkom „V ten deň spoznáte, že ja som v svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás“ (Jn 14,20). Z čoho to spoznáme? Ježiš jasne hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14,23). Toto prebývanie božských osôb v kresťanovi a jeho účasť na prúdení života medzi Otcom a Synom nám sprístupňuje moc Ducha svätého. V našej každodennosti sa to prejavuje zachovávaním Ježišových prikázaní, ktoré je takpovediac „telom“ našej lásky k nemu a k Otcovi. Najsúhrnnejšie je táto láska viditeľná z našej schopnosti prežívať prikázanie, ktoré zahŕňa všetky ostatné, teda ono „nové prikázanie“, ktoré nám Ježiš zanechal: „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13,34 ; porov. Jn 15,12).

Podľa tejto lásky vyliatej do našich sŕdc (porov. Rim 5,5) sa pozná, že sme Ježišovými učeníkmi: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého“ (Jn 14,21). Je to tak už teraz v našom každodennom živote a bude to tak aj v deň posledného súdu.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: