Láska a dom          Jn 14, 1-12                                                                                                                     

Láska Kristova je nepochopiteľná. Jej gestá nedokáže nikto ani zrátať, ani obsiahnuť. Tu je jedno z nich: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov (...) idem vám pripraviť miesto“ (Jn 14, 2). Ježiš sa s nami delí o svoj dom.

Opravdivá láska vždy smeruje k otvoreniu vlastného domu a sprístupňuje ho milovanej osobe. Dom, to je čisto môj osobný svet, v ktorom som sám sebou a cítim sa bezpečne. To je svet, do ktorého nikto nemôže vojsť, ak mu ja sám neotvorím. Ak niekoho milujem, uvediem ho do môjho domu, pričom mu dávam možnosť, aby mal účasť na mojom bohatstve. Môj dom sa stáva domom milovanej osoby. Ona sa v ňom môže cítiť bezpečne, tu ju nezastihne žiadna krivda. V mojom dome môže byť sama sebou, môže v ňom odpočívať po ťažkom zápase s tvrdou skutočnosťou cudzích ľudí a ťažkých záležitostí. Môj dom sa stáva jej domom.

Mať dom je podmienkou lásky. Nemožno opravdivo milovať, ak nemáme kde zaviesť milovanú osobu. Ľudia bez domu nemôžu prežívať lásku. Prinajmenšom jeden z nich musí mať, hoci skromný, ale vlastný dom. Je jasné, že nejde o štyri steny z tehly či z panelov. Dom, to je srdce otvorené pre iných. Je mnoho ľudí, ktorí majú bývanie, ale nemajú dom a zasa mnoho ľudí, ktorí hoci sú bez bývania, majú dom.

Dorastanie k láske, to je úsilie, ktoré vykonáme za účelom stavby podľa možností pekného a priestranného domu, aby všetci, ktorých máme radi, mohli v ňom bývať. Ktokoľvek na základe zákona priateľstva prebýva v mojom dome, stáva sa, vedome alebo nevedome, jeho spolustaviteľom.  Dom, to je stále živá skutočnosť. Ona vzrastá vždy vtedy, keď do nej privediem nového obyvateľa. Najľahšie to možno pozorovať v manželstve a zväčšujúcej sa rodine. Zo začiatku manželia stavajú svoj spoločný dom, pričom spájajú do jedného svoje dovtedajšie domy. V tej chvíli, keď sa objaví dieťa, ono samotným faktom prebývania v ich dome, stáva sa jeho spolutvorcom. A tak je to s každým nasledujúcim dieťaťom. Srdcia rodičov, ktorí ich prijímajú, rastú a zdokonaľujú sa na čoraz krajší dom. Taký istý zákon domu sa týka priateľstva. Radosť zo stavby spoločného domu medzi priateľmi je tým väčšia, že vedome a dobrovoľne sa zúčastňujú na tejto stavbe.

Nedosiahnuteľným ideálom domu je dom nášho Otca, ktorý si rozdelil s nami Ježiš Kristus. Podľa tohto vzoru vznikajú najkrajšie domy na zemi, ktoré vyžarujú pokoj a lásku. Je to však nielen ideál, je to skutočnosť, a spolu s ňou skvelá šanca vstúpiť do sveta opravdivej lásky. Kresťan nikdy nie je bez domova. A z toho dôvodu vždy môže milovať. Dokonca ak si sám nepostavil dom alebo ľahkomyseľnosťou vybudovaný dom zničil, tak je tu dom Otca, o ktorý sa s nami delí Kristus. Koľko je v takejto pravde radosti. Pred akou veľkou šancou stoja kresťania.

Každý z nás má srdce – jediný materiál, z ktorého možno vybudovať opravdivý dom. Každý z nás má pred sebou pekný vzor, podľa ktorého treba budovať. A každý z nás môže bývať v dome Otca, aby sme s Ním spolupracovali na stavbe domu otvoreného pre iných.

Mnoho súčasných ľudí sa snaží myslieť na lásku a pritom sa nestará o hľadanie, alebo stavbu domu. To je vážne nedorozumenie. Opravdivá láska musí mať dom. Ktokoľvek chce prežiť lásku bez domu, podobá sa človeku, ktorý by chcel vychovať kuriatko z vajíčka, ktorého pozbavil škrupiny. Je to možné?

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte.“

Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“

Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho.“

Filip sa ozval: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.“

Ježiš mu vravel: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: ‚Ukáž nám Otca?!‘ Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte!

Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi.“

V záverečných nedeliach veľkonočného obdobia načúvame slová z rozlúčkovej reči podľa štvrtého evanjelia (porov. Jn 13,31-16,33), ktorú Ježiš predniesol na konci poslednej večere s učeníkmi. Týmito slovami sa k nám však prihovára vzkriesený a oslávený Pán – zhŕňajú celé posolstvo evanjelia a vytvárajú tak most medzi pozemským životom Ježiša Krista a jeho druhým príchodom v sláve. Ježišovo odlúčenie od jeho „priateľov“ (porov. Jn 15,13-15) sa naliehavo blíži. Ježiš práve predpovedal Judášovu zradu (porov. Jn13,21) a Petrovo zapretie (porov. Jn 13,38). Aby učeníci kvôli Ježišovmu odchodu nepodľahli smútku, s veľkou nehou sa im prihovára: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa“ (Jn 14,1). Ježiš už skôr povedal, že to, čo sa Bohu naozaj páči, je viera (porov. Jn 6,29). Teraz, v kontexte krízy spoločenstva, ktoré sa cíti bezradné kvôli svojej budúcnosti, Ježiš posilňuje dôveru svojich učeníkov prísľubom: „v dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto“ (Jn 14,2). Chystá sa vstúpiť do domu svojho nebeského Otca, do plnosti Božieho kráľovstva, ešte predtým však svojim učeníkom sľubuje, že ono odlúčenie bude iba dočasné: „ Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14,3). To je veľká útecha pripravená pre tých, ktorí prežívajú hlboký vzťah s Ježišom, pretože podľa Majstrových slov nič a nikto týchto učeníkov nemôže vytrhnúť z jeho rúk (porov. Jn 10,28-29). Platí to už teraz   bude to platiť aj na konci časov, keď Kristus príde v sláve a vezme ich so sebou.

Ježiš veľmi dobre vie, že nestačí hovoriť o cieli - je potrebné aj ukázať cestu, ktorá k nemu vedie. Preto dodáva: „A cestu, kam idem, poznáte“ (Jn 14,4). Tomáš však nerozumie, a preto sa pýta: "Pane, nevieme, kam ideš. Ako môžeme poznať cestu?" (Jn 14,5); pritom práve on nedávno povzbudzoval ostatných učeníkov, aby kráčali s Ježišom a spolu s ním položili život (porov. Jn 11,6). Ježiš vtedy odpovedá: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14,6). Tieto veľmi slávnostné slová vyjadrujú jedinečnosť kresťanstva: od chvíle, keď sa Boh v Ježišovi stal človekom, otvoril cestu, jedinú cestu, po ktorej k nemu možno prísť . Naozaj ten, kto chce poznať Boha, musí poznať Ježiša; kto chce veriť v Boha, musí veriť aj v Ježiša. Pravda je osoba, pravda je Ježiš Kristus on nám svojím životom ukázal cestu, ktorá vedie k Otcovi. Tou cestou je spôsob Ježišovho života. Keď teda budeme žiť tak, ako žil on, môžeme mať účasť na jeho živote, ktorý je aj životom v plnosti, životom večným.

Keď ho krátko potom Filip prosí: „Pane, ukáž nám Otca a to nám stačí“ (Jn 16,8), Ježiš mu odpovie: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 16,9). V Starom zákone vidieť Boha znamenalo zomrieť (porov. Ex 33,20) – to vyjadrovalo a podčiarkovalo Božiu svätosť a pravdu o Bohu, ktorému žiaden človek nemôže dať viditeľnú podobu. Ale tento Boh sám odhaľuje svoje tajomstvá. Veriaci z čias Starého zákona opakovane prosil Boha, aby mu ukázal svoju tvár: bola to najhlbšia túžba jeho srdca. Tak prosil Mojžiš (porov. Ex 33,18), ako aj žalmista (porov. Ž 43,3) - avšak aj oni spoznajú Boha až za hranicami svojej smrti. Poľudštenie Boha v Ježišovi umožnilo naplnenie tejto túžby a preto autor štvrtého evanjelia v prológu prehlasuje: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten ňom priniesol zvesť“ (Jn 1,18). Áno, Ježiš je posledným a definitívnym obrazom Boha, a preto ten, kto vidí Ježišovu tvár, vidí Otcovu podobu.

Ale čo iné videli učeníci ako človeka Ježiša? A práve tento človek im celým svojím životom rozprával Boha. Tí, čo videli Ježiša žiť a umierať, museli veriť, že im naozaj rozprával Boha. A keď ho Boh vzkriesil z mŕtvych, jasne tým potvrdil, že v Ježišovej existencii bolo o ňom vyrieknuté všetko podstatné, aby ho veriaci mohol skutočne spoznávať. Keď sa náš Boh chcel naplno zjaviť, urobil to skrze jedného človeka, skrze Ježiša, ktorý je obrazom neviditeľného Boha (porov. Kol 1, 15). Toto je naša pevná viera a je to tiež cesta, ktorou kráčame smerom k stretnutiu s Pánom Ježišom v očakávaní jeho druhého príchodu v sláve, až nás vezme k sebe. 

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi a Edward Staniek