4. veľkonočná nedeľa A

 

Pravý Pastier a iní pastieri                                                                             Jn 10, 1-10   

                               

Pracovala v kuchyni. Takmer denne sa vracala domov nielen unavená, ale zničená. Dobre varí a má rada svoje zamestnanie. Prečo je teda znechutenie na jej tvári? Príčinu odhaľuje v jednej vete: „Pracovala som tam päť rokov a zdá sa, že som nikdy neurobila nič dobré. Za tie roky ani vedúca kuchyne ani riaditeľ nenašli ani jedno slovo pochvaly či uznania“. Chýbalo akceptovanie. Cítila sa tam cudzia. Zmenila pracovisko. Dnes naďalej stojí pri kuchynskej peciracuje ešte viac, ako predtým. Však domov sa vracia s úsmevom na tvári. Tak jej nadriadení i hostia pri stoloch sa tešia z jej práce. Bola akceptovaná. Už sa necíti ako cudzia. S radosťou hovorí: „To je môj druhý domov“.

Akceptovanie je potrebné človeku k životu tak, ako čerstvý vzduch na dýchanie. Bez akceptovania sa človek dusí. Dotýkame sa tu tajomstva dobroty ľudského srdca. Nie ten je dobrý, kto veľa dáva, ale ten, kto dokáže akceptovať iných. Dobrota, to je umenie prijímať druhého človeka takého, aký je.

Koľkokrát z úst dospievajúcej mládeže počuť slová ľútosti na adresu rodičov či vychovávateľov. Chcú nám dať všetko, ale nevedia nás prijať. Pri nich nemôžeme byť sami sebou. Divia sa, že utekáme z domu, ale my sa doma cítime cudzo. „Matka po mne všetko opravuje“ – s bolesťou hovorí Vojto; „Otec mi stále čosi vyčíta“ – narieka sedemnásťročná Žofia. Najčastejšie sa takéto rozhovory končia otázkou: Viete akceptovať svojich rodičov? Mnoho ľudí čaká na akceptovanie, a iba málo je tých, ktorí sa rozhodnú pre to, aby akceptovali iných. Východisko z bezvýchodiskovej situácie je pomerne jednoduché. Prijať iných, a vtedy skôr či neskôr oni príjmu mňa.

Sú ľudia, ktorí sa v obetovaní pre druhých spaľujú až po hranice možností, a aj napriek tomu sú nemilo videní v prostredí a sami sa v ňom cítia cudzo. Vedia dávať, ale nevedia prijímať. Toto druhé umenie je dôležitejšie. Prijať druhého človeka, to znamená prijať Bohom stvorený nový, jediný a neopakovateľný svet. Takéto akceptovanie otvára veľké možnosti tvorivého rozvoja tak pre akceptovaného, ako i pre akceptujúceho. To je možnosť vzájomného obohatenia.

Najčastejšie tok takéhoto chápania prerušujú netrpezliví ľudia tvrdením: „Predsa nemôžem akceptovať jeho chyby“. To je veľký omyl. Nikto z nás nie je bez chýb. Treba akceptovať človeka s jeho chybami, aby sme mu pomohli ich uniesť, niekedy liečiť, proti nim bojovať. Často vlastne akceptovanie je základnou podmienkou viery v seba a vo víťazstvo nad slabosťami. Oveľa ľahšie je uveriť v seba, ak mi ktosi verí.

Boh nás akceptuje s našimi chybami. Kristus nás prijal so všetkými hriechmi. Trest za ne prijal na seba, aby nám pomohol v nesení našich slabostí. Vidíme Ho, ako Dobrého Pastiera, ako toho, kto vie akceptovať svoje ovce. Pri Ňom sa ovce necítia cudzo, hrnú sa za Ním, pri Ňom sa cítia dobre. Kto aspoň raz v živote zakúsil toto prijatie seba – zo svojou slabosťou, hriešnosťou, hlúposťou – zo strany Dobrého Pastiera, ten vie, že prijatie je kľúčom, ktorý otvára ľudské srdcia.

 

Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.“ Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať.

Preto im Ježiš znova vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam: Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.

Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“

 

Počas troch nedieľ nám Cirkev ukazovala vzkriesenie Pána Ježiša Krista rozprávaním o tom, ako sa zjavoval učeníkom a dnes môžeme pri slávení liturgie vidieť Živého ako Pastiera jeho Cirkvi, Pastiera pastierov svojich oviec (porov. Hebr 13,20): on pastierom aj celému stádu ukazuje cestu, ktorou treba ísť.

Sme v Jeruzaleme a Ježiš práve v sobotu uzdravil slepého od narodenia – to u farizejov vyvolalo rozhorčené reakcie (porov. Jn 9). Aby tým, ktorí ho odmietajú a zavrhujú ukázal autoritu, ktorá mu dáva oprávnenie takto konať, Ježiš prednáša svoju reč o dobrom Pastierovi (porov. Jn 10,1-21). Izraeliti veľmi dobre poznali život pastierov a ich vzťah k ovciam: práve preto bývalo zvykom obracať sa na Pána ako na Pastiera Izraela (porov. Ž 80,1). Pán ako dobrý pastier vedie toho, kto mu dôveruje, po správnych cestách a privádza ho na bohatú pastvu a k pokojným vodám (porov. Ž 23, 1-3). Na to využíva ľudských pastierov, ktorí by mali byť sprostredkovateľmi jeho lásky ale títo pastieri niekedy „strácajú a rozháňajú stádo mojej pastviny“ (Jer 23, 1).

„Veru, veru, hovorím vám“ (Jn 10,1) je zvlášť slávnostná formula, s ktorou Ježiš otvára svoje zjavenie. Napomína našu myseľ a srdce, aby sme pozorne načúvali nasledujúcim slovám. Prvá časť Ježišovej reči sa sústreďuje na kontrast medzi pravým pastierom a tými, ktorí sa síce pastiermi nazývajú, ale správajú sa skôr ako zlodeji a lupiči. Pastier vchádza k ovciam do ohrady dverami, čo je správny spôsob vstupu, ale zlodej vchádza do ohrady inokadiaľ a to, čo potom nasleduje, je dôsledkom nelegitímneho vstupu. Vrátnik je nebeský Otec, ktorý otvára ovčín pastierovi, a ten potom ovce volá po ich mene a vyvádza ich von. Kráča pred ovcami, ovce ho nasledujú, lebo počúvajú jeho hlas, ktorý vedia aj rozpoznať. Týmto spôsobom sa opisuje náš vzťah k Pánu Ježišovi, ktorý je jediným pravým Pastierom našich životov (porov. 1 Pt 2,25): je to vzťah založený na počúvaní, poznaní a dôvery plnom nasledovaní. Takýto vzťah nemožno mať k niekomu cudziemu.

Farizeji však tomuto podobenstvu neporozumeli, a preto Ježiš používa ďalší obraz, keď povie. „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu“ (Jn 10,7.10). Teraz sa prepájajú obrazy pastiera a brány do ovčinca, takže vytvárajú nerozdielnu jednotu. Ježiš je dobrý Pastier, ktorý „položí svoj život za ovce“ (Jn 10, 11), je tiež cesta, ktorá človeka privádza k Otcovi, (porov. Jn 14,6), a táto cesta sa pre nás, pre jeho ovce, stáva bránou. On je zároveň prostredníkom spásy, ale aj samotnou spásou. Cesta, teda Ježišov životný štýl, sa stala cestou, po ktorej máme kráčať my, jeho učeníci, ak chceme prísť k plnosti spásy.

S tými, ktorí sa za pastierov len vydávajú je to podľa Ježiša úplne naopak: „Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali“ (Jn 10,8). Ježiš tu nemá na mysli ľudí prvej zmluvy - niet pochýb o tom, že mnohí verní pastieri a proroci Izraela od Abraháma po Jána Krstiteľa prišli k ovciam bránou. Ale prišli iní a vznášali a neodôvodnené nároky: falošní mesiáši a falošní proroci, ktorí hľadali vlastnú slávu. Týchto falošných pastierov tvrdo kritizovali už proroci Jeremiáš (porov. napr. Jer 23,1-3) a Ezechiel (porov. napr. Ez 34, 1- 10) ...

Ale Ježišov pohľad sa obracia aj na pastierov svojej cirkvi a ostrými slovami ich napomína, aby bdeli nad tým, ako si počínajú: „Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10,10). Áno, Ježiš napomína tých, ktorí majú v cirkvi službu vedenia oviec: stoja totiž pred možnosťou byť pastiermi, ktorí sa starajú o ovce s láskou a dávajú za ne svoj život, alebo správať sa ako zlodeji a lupiči, ktorí pasú seba samých, čím berú stádu jeho život a stádo sa potom rozdeľuje a rozptyľuje. Vzorom im môže byť sám Ježiš, ktorý je Pastierom pastierov (porov. 1 Pt 5,4) a ktorý „keď ...videl veľký zástup, zľutoval sa, lebo boli ako ovce bez pastiera“ (porov. Mk 6,34 ).

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: