PREDSLOV

VŠEOBECNÉ DIREKTÓRIUM PRE KATECHIZÁCIU

Kongregácia pre klérus, 1997

 

PREDSLOV

1. Druhý vatikánsky koncil nariadil vypracovať „direktórium pre katechetickú výuku kresťanského ľudu“.[1] Aby Kongregácia pre klerikov mohla splniť túto úlohu Koncilu, použila služby zvláštnej komisie odborníkov a konzultovala s biskupskými konferenciami celého sveta, ktoré jej potom zaslali mnohé podnety a pripomienky týkajúce sa tejto otázky. Pripravený text prezrela teologická komisia ad hoc a Kongregácia pre náuku viery. 18. marca 1971 ho definitívne schválil Pavol VI. a 11. apríla toho istého roku promulgoval pod názvom Všeobecné katechetické direktórium.

 

2. Tridsať rokov od skončenia Druhého vatikánskeho koncilu, a to na prahu tretieho tisícročia, je bezpochyby obdobím veľmi bohatým na usmernenia a podnety týkajúce sa katechizácie. Bolo obdobím, v ktorom sa istým spôsobom znovu ukázala evanjelizačná vitalita prvotnej Cirkvi a vhodne sa zaviedlo učenie Otcov, aby sa tak múdro napomohol návrat k pôvodnému katechumenátu. Od roku 1971 Všeobecné katechetické direktórium usmerňovalo partikulárne cirkvi na dlhej ceste obnovy katechizácie; stalo sa akýmsi východiskom či už vzhľadom na obsah alebo na pedagogiku a metódy, ktoré sa v nej používajú.

Cestu, ktorú prešla katechéza v tomto období, charakterizuje veľkodušná obetavosť mnohých ľudí, obdivuhodné iniciatívy a veľmi pozitívne ovocie vo výchove a dozrievaní vo viere u detí, u mladých a dospelých. Nechýbali však zároveň ani krízy, nedostatočnosti v náuke a skúsenostiach, ktoré ochudobnili kvalitu katechézy, a to poväčšine vplyvom vývoja svetového kultúrneho kontextu a cirkevných otázok nekatechetickej povahy.

 

3. Magistérium (Učiteľský úrad) Cirkvi v týchto rokoch neprestalo zameriavať svoju  pastoračnú starostlivosť v prospech katechézy. Mnohí biskupi a konferencie biskupov na  všetkých kontinentoch dali katechizácii významný impulz vydaním kvalitných katechizmov a  pastoračných usmernení, ako aj napomáhaním formácie odborníkov a katechetického výskumu. Tieto snahy boli plodné a priaznivo ovplyvnili katechetickú prax partikulárnych  cirkví. Osobitným bohatstvom pre katechetickú obnovu sa stal Obrad uvedenia dospelých do kresťanského života, ktorý 6. januára 1972 promulgovala Kongregácia pre Boží kult.

Patrí sa osobitným spôsobom pripomenúť službu Pavla VI., pápeža, ktorý viedol Cirkev v prvom pokoncilovom období. Na jeho adresu Ján Pavol II. povedal: „Môj ctihodný predchodca Pavol VI. svojimi gestami a svojím ohlasovaním, svojím spoľahlivým vysvetľovaní Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý on sám pokladal za veľký katechizmus moderných čias, celým svojím životom slúžil katechéze Cirkvi osobitne príkladným spôsobom.“[2]

 

4. Rozhodujúcim míľnikom pre katechézu bolo uvažovanie z príležitosti generálneho zhromaždenia synody biskupov o evanjelizácii v súčasnom svete, ktoré sa konalo v októbri 1974. Propozície tohto zasadania predložili pápežovi Pavlovi VI., ktorý 8. decembra 1975 vydal apoštolskú exhortáciu Evangelii nuntiandi. Tento dokument medziiným predkladá princíp osobitnej závažnosti, keď hovorí o katechéze ako o evanjelizačnom pôsobení v rámci veľkého poslania Cirkvi. Katechizáciu bude treba odteraz považovať za trvalú súčasť naliehavých potrieb a starostí, akým má v dnešných časoch čeliť misijné poslanie.

Aj posledné zhromaždenie synody, ktoré zvolal Pavol VI. v októbri 1977, si za tému svojho uvažovania a analyzovania zvolilo katechézu. Táto synoda videla v „katechetickej obnove vzácny dar Ducha Svätého pre súčasnú Cirkev“.[3]

 

5. Ján Pavol II. v roku 1978 prevzal toto dedičstvo a svoje prvé usmernenie sformuloval v apoštolskej exhortácii Catechesi tradendae s dátumom 16. októbra 1979. Táto exhortácia tvorí kompaktný celok s exhortáciou Evangelii nuntiandi a katechézu plne začleňuje do rámca evanjelizácie.

Ján Pavol II. počas svojho pontifikátu podáva trvalé učenie vysokej katechetickej hodnoty. Medzi prejavmi, listami a písomným učením sa vyníma dvanásť encyklík: od Redemptor hominis po Ut unum sint. Tieto encykliky samy osebe tvoria syntetický a organický náukový celok na obnovu cirkevného života, ako ju žiada Druhý vatikánsky koncil.

Pokiaľ ide o katechetickú hodnotu, medzi dokumentmi Jána Pavla II. sa osobitne vyníma Redemptor hominis (zo 4. marca 1979), Dives in misericordia (z 30. novembra 1980), Dominum et Vivificantem (z 18. mája 1986) a ako nové zdôraznenie trvalej platnosti misijného poslania Redemptoris missio (zo 7. decembra 1990).

 

6. Aj z iného hľadiska mali riadne a mimoriadne generálne zhromaždenia synody biskupov osobitný vplyv na oblasť katechézy. Pre ich mimoriadnu dôležitosť treba upozorniť na synodálne zhromaždenia v rokoch 1980 a 1987, týkajúce sa poslania rodiny a povolania pokrstených laikov. Po skončení zasadaní každej zo synod vyšli apoštolské exhortácie Jána Pavla II. – po prvej Familiaris consortio (22. novembra 1981) a Christifideles laici (30. decembra 1988). Táto biskupská synoda z roku 1987 takisto rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila prítomnosť a budúcnosť katechézy v dnešných časoch. Pri tejto príležitosti sa po dvadsiatich rokoch uplatňovania Druhého vatikánskeho koncilu bilancovalo – a synodálni Otcovia Svätému Otcovi navrhli vypracovanie univerzálneho katechizmu pre Katolícku cirkev. Ján Pavol II. priaznivo prijal návrh mimoriadnej synody a stotožnil sa s ním. Keď sa skončil časovo náročný a zložitý proces tvorby Katechizmu Katolíckej cirkvi, Svätý Otec ho odovzdal biskupom a partikulárnym cirkvám prostredníctvom apoštolskej konštitúcie Fidei depositum z 11. októbra 1992.

 

7. Z udalosti takého hlbokého významu, ako aj zo súhrnu predtým spomenutých činov a zásahov Magistéria, vyplynula povinnosť zrevidovať Všeobecné katechetické direktórium, aby sa táto vzácna teologickopastoračná pomôcka prispôsobila novej situácii a novým potrebám. Zozbieranie a syntetické usporiadanie tohto dedičstva kvôli katechizácii, vždy v zameraní na súčasnú etapu života Cirkvi, je službou Svätej stolice všetkým.

O prepracovanie Všeobecného direktória pre katechizáciu sa za pomoci Kongregácie pre klerikov zaslúžila skupina biskupov a odborníkov z oblasti teológie a katechézy. Direktórium teda prešlo konzultáciami konferencií biskupov, rôznych znalcov a inštitútov či stredísk katechetických štúdií, pričom sa v zásade rešpektovala myšlienka a obsah textu z roku 1971.

Je zjavné, že nová redakcia Všeobecného direktória pre katechizáciu mala zladiť dve základné požiadavky:

– na jednej strane začleniť katechézu do kontextu evanjelizácie, ako to osobitne požadujú exhortácie Evangelii nuntiandi a Catechesi tradendae;

– na druhej strane prevziať obsah viery, ako ho predkladá Katechizmus Katolíckej cirkvi.

 

8. Aj keď si Všeobecné direktórium pre katechizáciu zachovalo základnú štruktúru textu z roku 1971, má nasledujúce členenie:

− Úvod, ktorý obsahuje základné línie interpretácie a chápania ľudských a cirkevných situácií, vychádzajúc z viery a dôvery v silu semena evanjelia. Sú to krátke diagnózy

vzhľadom na poslanie.

− Prvá časť[4] je rozdelená do troch kapitol a výraznejšou formou začleňuje katechézu do koncilovej konštitúcie Dei Verbum, keď ju situuje do rámca evanjelizácie, ako o nej hovorí Evangelii nuntiandi a Catechesi tradendae. Okrem toho poskytuje objasnenie povahy

katechézy.

− Druhá časť[5] sa skladá z dvoch kapitol. V prvej, nazvanej Normy a kritériá podávania evanjeliového posolstva v katechéze s novým členením a s obohatenou perspektívou je súhrn všetkého, čo obsahovala príslušná kapitola predchádzajúceho textu. Druhá kapitola je celkom nová: predstavuje Katechizmus Katolíckej cirkvi ako východiskový text pre odovzdávanie viery katechézou a pre redakciu miestnych katechizmov. Text poskytuje aj základné princípy pre vypracovanie katechizmov v partikulárnych a miestnych cirkvách.

− Tretia časť[6] je v značnej miere nanovo spracovaná a formuluje základné línie pedagogiky viery, inšpirovanej Božou pedagogikou; je to otázka, ktorá sa týka tak teológie, ako aj vied o človeku.

− Štvrtá časť[7] má názov Adresáti katechézy. V troch krátkych kapitolách sa tu venuje pozornosť dosť rozdielnym situáciám ľudí, ku ktorých sa s katechézou obraciame, aspektom týkajúcim sa sociálnonáboženskej situácie a osobitným spôsobom otázke inkulturácie.

− Piata časť[8] stavia do gravitačného stredu partikulárnu cirkev, ktorá má prvoradú povinnosť napomáhať, plánovať, sledovať a koordinovať celú katechizáciu. Osobitne dôležitý je tu popis úloh rôznych zúčastnených (ktorí majú svoj styčný bod vždy v pastierovi partikulárnej cirkvi) a formačné požiadavky v každom z jednotlivých prípadov.

− Záver povzbudzuje k zintenzívneniu katechizácie v súčasnosti a završuje uvažovanie a usmernenie výzvou dôverovať pôsobeniu Ducha Svätého a účinnosti Božieho slova, zasievaného v láske.

 

9. Cieľ tohto Direktória je, samozrejme, ten istý, aký sledoval text z roku 1971. Chce totiž poskytnúť základné teologicko-pastoračné zásady, inšpirované Magistériom Cirkvi, najmä Druhým vatikánskym koncilom, ktorými by sa mohla lepšie usmerňovať a koordinovať pastoračná služba slova“[9], a konkrétne katechéza. Hlavným zámerom bolo a je poskytnúť skôr úvahy a zásady než priame aplikácie alebo praktické smernice. Takúto cestu a metódu sme volili z nasledujúceho dôvodu: len ak sa od samého začiatku jasne chápe povaha a ciele katechézy, ako aj pravdy a hodnoty, ktoré má odovzdávať, možno sa vyhnúť chybám a omylom v katechetike.[10]

Je vecou špecifickej kompetencie každého episkopátu konkrétnejšie aplikovať tieto zásady a vyjadrenia pomocou usmernení a národných, oblastných či diecéznych direktórií, katechizmov a akýchkoľvek iných prostriedkov, ktoré by boli schopné účinne napomôcť katechézu.

 

10. Samozrejme, nie všetky časti Direktória sú rovnako dôležité. Tie, ktoré hovoria o Božom zjavení, o povahe katechézy, o kritériách, akými sa riadi kresťanské ohlasovanie, majú hodnotu pre všetkých. Avšak časti, ktoré sa vzťahujú na súčasnú situáciu, na metodológiu a na spôsob, ako katechézu prispôsobiť rôznym situáciám podľa veku a kultúrneho kontextu, treba brať skôr ako orientačné usmernenia.[11]

 

11. Adresátmi Direktória sú predovšetkým biskupi, konferencie biskupov a vo všeobecnosti tí, čo pod ich vedením a z ich poverenia majú zodpovednosť v oblasti katechézy. Je zrejmé, že Direktórium môže byť platnou pomôckou pre prípravu kandidátov kňazstva, permanentnú formáciu presbyterov a pre formáciu katechétov.

Jedným z najbezprostrednejších cieľov Direktória je pomôcť vytvoriť katechetické direktóriá a katechizmy. V súlade s podnetmi od mnohých biskupov obsahuje veľa poznámok a odkazov, ktoré môžu byť veľmi užitočné pre vypracúvanie spomenutých pomôcok.

 

12. Keďže Direktórium je adresované partikulárnym cirkvám, ktorých pastoračné situácie a potreby sú veľmi odlišné, je zrejmé, že bolo treba vziať do úvahy iba spoločné alebo intermediálne situácie. To isté platí o opise organizácie katechézy na rôznych úrovniach. Pri používaní Direktória treba mať na pamäti túto pripomienku. Ako sa poznamenáva už v texte z roku 1971, to, čo bude nedostatočné v oblastiach, kde katechéza dosiahla vysokú úroveň, pokiaľ ide o kvalitu a prostriedky, bude sa možno zdať na miestach, kde katechéza ešte takto nepokročila.

 

13. Vydaním tohto dokumentu, ktorý je novým dôkazom starostlivosti Apoštolskej stolice o katechizáciu, vyjadrujeme túžbu, aby ho všetci prijali a starostlivo študovali z hľadiska pastoračných potrieb každej partikulárnej cirkvi. Prajeme si tiež, aby v budúcnosti podnecoval hlbšie štúdium a výskum, ktorý by zodpovedal potrebám katechézy a normám a usmerneniam Magistéria.

Nech nás Preblahoslavená Panna Mária, Hviezda novej evanjelizácie, vedie k plnému poznaniu Ježiša Krista, Učiteľa a Pána.

Napokon, bratia, modlite sa za nás, aby sa Pánovo slovo šírilo a oslávilo tak, ako u vás (2 Sol 3,1).

 

Vo Vatikáne 15. augusta 1997,

na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie

 

† Darío Castrillón Hoyos

Emeritný arcibiskup bucaramangský

 

Proprefekt

† Crescenzio Sepe

Titulárny arcibiskup gradský

Tajomník

 

 

 

[1] - CD 44.

[2] - CT 2.

[3] - CT 3.

[4] - Zodpovedá II. časti VKD (1971).

[5] - Má tie isté ciele ako III. časť VKD (1971).

[6] - Zodpovedá IV. časti VKD (1971).

[7] - Zodpovedá V. časti VKD (1971). I keď niektorí zo závažných dôvodov odporúčali, aby túto časť predchádzala časť o pedagogike, pre novú formuláciu tretej časti sa radšej zachovalo usporiadanie textu z roku 1971. Chce sa tým podčiarknuť, že záujem o adresáta je účasťou na Božej pedagogike a je jej dôsledkom, vyjadruje Božiu „blahosklonnosť“ (DV 13) v dejinách spásy, Božie prispôsobenie svojho zjavenia podmienkam človeka.

[8] - Zahŕňa všetky prvky VI. časti VKD (1971).

[9] - Porov. VKD (1971), Úvod.

[10] - Tamtiež

[11] - Tamtiež