Spoznali ho pri lámaní chleba                                                                        Lk 24, 13-35

V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“ Zastavili sa zronení a jeden z nich menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“ On im povedal: „A čo?“ Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“ On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“  Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.

Dnes počúvame úryvok, v ktorom nám evanjelista Lukáš rozpráva o stretnutí Vzkrieseného s učeníkmi, kráčajúcimi cestou do Emauz. Boli to dvaja neznámi učeníci, ktorí predstavujú každého z nás.

Všetko sa odohráva v jedinom dni (porov. Lk 24,13), teda v deň Ježišovho vzkriesenia. Je to deň naozaj plný udalostí: všetko začalo ráno, nájdením prázdneho hrobu, ku ktorému prišli ženy za úsvitu (porov. Lk 24,1-8). Zjavenie Vzkrieseného sa uzatvára jeho nanebovstúpením (porov. Lk 24,50-51). Je to jediný a jedinečný deň nového stvorenia (porov. Gn 1,5), deň bez konca, v ktorom existuje aj naše súčasné dnes; deň, ktorý trvá od Ježišovho vzkriesenia až do jeho druhého príchodu v sláve, a zároveň prvý deň po sobote (porov. Lk 24, 1), z ktorého sa stáva deň Pána, nedeľa. Preto sa kresťanské spoločenstvá každú nedeľu zhromažďujú, aby si spoločne pripomínali vzkriesenie.

V ten deň teda putujú dvaja učeníci - jeden z nich sa volal Kleofáš, meno druhého nie je uvedené - do Emauz. Opustili sväté mesto Jeruzalem, ku ktorému Ježiš počas svojho verejného pôsobenia tak rozhodným spôsobom smeroval (porov. Lk 9,51), pretože si jasne uvedomoval, že žiaden prorok nemôže zomrieť mimo Jeruzalem (porov. Lk 13,33). Tým odchodom akoby urobili hrubú čiaru za svojím nasledovaním, opúšťajú aj spoločenstvo jedenástich apoštolov. Pri tomto putovaní, ktoré by sme mohli označiť za „nepovolanie“, rozprávali o tom, čo sa stalo na Veľkú noc v Jeruzaleme: len tak si pripomínali udalosti posledných dní Ježišovho života, bez toho, aby pritom porozumeli Tajomstvu spásy, ktoré sa v tých udalostiach naplnilo...

A zrazu sa k nim Ježiš vo svojom nesmiernom milosrdenstve pripojil a kráčal s nimi, ale oni ho očami svoje slabej viery nedokázali spoznať. Neboli schopní vnímať ho ako skutočne Živého, ktorý je teraz „v inej podobe“ (porov. Mk 16, 12). Chvíľu ich počúval a potom sa ich spýtal: „O čom sa to cestou zhovárate?“ (Lk 24, 17). Oni sa začudovali, prečo sa ich ten človek pýta na veci, ktoré boli predsa známe všetkým čo boli v Jeruzaleme, a potom mu rozprávajú o Ježišovi. Oznamujú mu historické fakty, ale bez hlbšieho pohľadu viery. Lukáš to zhŕňa slovami: „Ježiš z Nazareta, ktorý bol prorok, mocný činom aj slovom pred Bohom a pred všetkými ľuďmi“ (porov. Lk 24, 19). Lenže, ako by spolu s jeho smrťou zomrela aj nádej, ktorú títo učeníci vkladali do Ježiša. A na potvrdenie toho dodali, že už sú to tri dni, čo sa to všetko stalo. A práve tu sa prejavuje tvrdosť ich srdca: zabudli na Ježišovu zvesť, podľa ktorej „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Lk 9,22).

Keď potom ešte doplnia skeptické hodnotenie správ o videní anjelov, ako o ňom rozprávali ženy a o tom, ako išli niektorí z učeníkov k Ježišovmu hrobu, pri ktorom síce zistili, že je to presne tak, ako ženy vraveli, ale jeho nevideli, Ježiš sa chopí slova, aby obidvoch v istom slova zmysle vnútorne vzkriesil: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?" A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“ (Lk 24,25-27). Knihy Svätého písma privádzajú ku Kristovi, ktorý na ne zase vrhá svetlo, pretože on je definitívnym vysvetlením zjavenia: Sväté písmo nachádza svoj stred vo veľkonočnom naplnení, v Ježišovom utrpení, smrti a vzkriesení, ktoré je vyvrcholením jeho celého života.

 Zrazu sa obom zatiaľ neznámy spolupútnik javí, ako keby ďalej chcel ísť svojou cestou. Obaja naliehajú, aby s nimi zostal, pretože pocítili, ako im horí srdce, keď počúvali jeho slová. Ježiš teda vchádza spolu s nimi do domu. „Keď bol spolu s nimi pri stole, vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im“ (porov.Lk 22,19)

V týchto úkonoch Ježiš zhŕňa celý svoj život v slobode a láske. To je aj dôvod, prečo cirkev tieto gestá uchováva ako prevzácny poklad a opakuje ich vždy pri slávení Pánovej pamiatky. „Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol“ (Lk 24,31) Tí dvaja sa ihneď a bez váhania vybrali späť do Jeruzalema, kde „našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi“ (Lk 24,33-34). Dôsledkom stretnutia so Vzkrieseným je návrat do spoločenstva. Rozprávanie o priebehu a dôsledkoch tohto stretnutia sa v kresťanskom spoločenstve stále opakuje, lebo práve ono je miestom odovzdávania a sprostredkovania veľkonočnej viery.

Táto mimoriadna pasáž evanjelia ukazuje, že Božie slovo obsiahnuté vo Svätom písme, Eucharistia a spoločenstvo veriacich sú prednostnými miestami, kde sa zjavuje vzkriesený Kristus. Súhrnom toho všetkého je eucharistické zhromaždenie v deň Pána – v nedeľu! Tam spoznávame a oslavujeme Vzkrieseného ako Živého, ako toho, kto aj dnes dáva život tým, ktorí k nemu priľnú.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi