Náročnosť veľkonočnej viery                                                       Mt 20, 19-31

Na faru zavolala utrápená žena. Potrebovala človeka, ktorý by ju vypočul. Rozprávala dlho, po častiach predstavovala svoj mimoriadne ťažký život. Začalo sa to jej nevyliečiteľnou chorobou. Mala vtedy sedemnásť rokov. Po operácii sa jej zázračne vrátilo zdravie. Lekári usudzovali, že sa nemôže vydať. V práci sa zoznámila s charakterným človekom. Rozhodli sa, že sa vezmú. Šťastne sa im narodili tri deti. Keď sa zdalo, že všetko im ide šťastne – prišiel nový úder. Jedno z detí tragicky zahynulo. Horko ťažko sa dostali do rovnováhy. Naplno sa zaangažovali do komunistického odboja. Prežili mnoho. Väzenie muža, starosti v práci. Nakoniec sa spolu dohodli, že manžel vycestuje za oceán, aby zarábal peniaze. Zostala doma, pričom sama zápasila o živobytie pre seba a deti.

Pred rokom sa žena dozvedela, že jej manžel pije. Peňazí ubúdalo. Napokon prišiel telegram. Manžel zomrel. Zomrel, lebo sa upil k smrti. Je to záver mnohých rokov ťažkého života. Svoje dlhé vyznanie niekoľkokrát prerušila jednou otázkou: Existuje Boh?

Najbolestnejšie pre ňu bolo to, že jej súrodenci, ktorí nemali mnoho spoločného s náboženstvom, žili v blahobyte, jazdili na pohodlných autách, zdraví, spokojní so životom. Ona bola vždy hlboko nábožná, až do tej chvíle, kedy stála nad priepasťou pochybností. Existuje Boh? Veriaci človek, keď počúva tento príbeh štyridsaťročnej ženy, ponorenej do smútku a pohrúženej do pochybností, ľahko objaví, že sa stretá s hrdinkou, ktorá prešla svoju krížovú cestu a keď stojí na Golgote – ako ozvenu opakuje Ježišove slová – „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Pozerá na trápenie svojej krížovej cesty a zápasí s pochybnosťami, pričom sa pýta: Jestvuje Boh?

Ako je dobre, že Ježiš prešiel túto cestu pred nami. Ako je dobre, že jeden z Jeho učeníkov, sv. Tomáš tiež stál nad priepasťou pochybností a nechcel uveriť priateľovi. Ako dobre, že Zmŕtvychvstalý Ježiš stál pred ním a prikázal mu vložiť prst do rán po klincoch... Ako je to dobre.

Dnes by sme mohli priviesť túto ženu k zmŕtvychvstalému Kristovi a povedať jej: dotkni sa Jeho rán – On je Boh. Ba viac, existuje zmysel tvojho utrpenia. Zmysel hlbokých rán tvojho srdca. Hľa, to je Pán tvoj a Boh tvoj – rovnako trpiaci ako ty. On odmeňuje nielen úspechy našej práce na zemi, ale aj vytrvalosť v utrpení, aj to, čo sa nám napriek našej námahe a starostiam nepodarí. Úspech v práci je tiež istou odmenou. Človek, ktorý sa raduje z úspechov v práci je šťastný tu na zemi. Statočne znášané nešťastie bude odmenené vo večnosti.

Nečudujme sa, keď ľudia pochybujú, ubití úžasom utrpenia. Vtedy ich treba priviesť k Zmŕtvychvstalému Kristovi a povedať: dotknite sa Jeho rán. On im vysvetlí, že cesta kríža, ktorú tak často chceme obísť, je cestou, ktorá vedie do neba. Táto cesta má zmysel. Na nej, aj napriek zdaniu, je Boh a na nej ho môžeme najľahšie stretnúť.

Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.

A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“

Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“

O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“

Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“

Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“

Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“

Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.

 „Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých“ (1 Kor 15,20). On je prvý medzi tými, ktorí vstanú z mŕtvych (porov. Kol 1,18). Majme na mysli, že veľkonočná zvesť je na kresťanstve to najvlastnejšie a my kresťania túto nádej dlhujeme a máme prinášať všetkým ľuďom. Zároveň dobre poznáme hlboké vnútorné prekážky, ktoré sú proti viere v toto neslýchané posolstvo. Zo svojej skúsenosti poznáme aj námahu, ktorú nás stojí viera v Ježišovo vzkriesenie, ktoré predchádza naše vlastné zmŕtvychvstanie ...

Rovnaké problémy mali aj učeníci, ktorí žili spolu s Ježišom, napokon ako to dosvedčuje evanjelium druhej veľkonočnej nedele, ktorou sa uzatvára veľkonočná oktáva. Táto nedeľa sa tradične nazýva „Tomášovou nedeľou“: Tomáš predstavuje nás všetkých a zároveň je pre nás ukazovateľom na ceste k stretnutiu so Vzkrieseným, ktorý v našom srdci stále hovorí: „A nebuď neveriaci ale veriaci!“ (Jn 20,27). Tomáš nebol s ostatnými, keď k nim Ježiš prišiel a postavil sa do stredu ako Pán, ktorý zhromažďuje rozptýlených Božích synov. Jeho gestá a slová zhrnuli celý jeho pozemský život. Ukázal učeníkom rany na svojom tele ako znamenie podstúpeného utrpenia a tiež výrazu lásky, ktorú prežíval až do krajnosti. Potom učeníkom odovzdal pokoj, teda šalom, život v prekypujúcej plnosti, a doplnil ho správou o poslaní, za ktoré teraz nesú zodpovednosť jeho učeníci: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20,21). Akoby hovoril: ako som ja ohlasoval Otca, teraz je na vás, aby ste ohlasovali mňa. Nakoniec Vzkriesený akoby znovu stvoril svojich učeníkov tým, že im vdýchol Ducha Svätého a dal im moc odpúšťať hriechy. Ihneď ale dodal, že tento dar nie je ich vlastníctvom, lebo ho dostali na to, aby odpustenie hriechov mohli dosiahnuť všetci ľudia.

Ale Tomáš pri tom všetkom nebol, čo sa týka aj dnešných poslucháčov evanjelia, a tak považuje slová ostatných učeníkov za „blúznenie“ (porov. Lk 24,11). Chce mať priamy kontakt s Pánom, vyžaduje hmatateľný dôkaz, že Ježiš naozaj vstal z mŕtvych. Z jeho správania pre nás vyplýva zásadná otázka: vieme v našich kresťanských spoločenstvách naozaj prežívať veľkonočnú vieru? Alebo inými slovami: sme si vedomí toho, že Vzkriesený sa prejavuje predovšetkým v tom, ako zhromažďuje kresťanské spoločenstvo pri nedeľnej bohoslužbe, aby mu znova a znova dával celý svoj život? Tak sa to stalo aj Tomášovi. Osem dní potom, teda opäť v onom dni po sobote, sa Ježiš opäť zjavuje, keď je spoločenstvo zhromaždené v jeho mene. A práve vtedy, keď aj Tomáš spolu s ostatnými vytvára spoločenstvo v Kristovi (porov. 1 Kor 11,20) - čo neznamená v prvom rade miesto, ale účasť na prežívaní jednoty darovanej vzkrieseným Kristom - sa Tomáš skutočne stretáva so Vzkrieseným a Živým.

Potrebuje vidieť, ale nie priamo sa dotýkať rán na Kristovom oslávenom tele. Vzkriesený ho ale predchádza a vo svojom milosrdenstve odhaľuje jeho slabosti. Na tento prejav lásky reaguje Tomáš odložením akýchkoľvek pochybností a vyslovuje mimoriadne vyznanie viery: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28). Ježiš mu to odpláca a vyslovuje svoje posledné blahoslavenstvo, ktoré sa vzťahuje aj na nás: „Blahoslavení, tí čo nevideli, a uverili!“ (Jn 20,29). Áno, sme povolaní k tomu, aby sme prežívali blahoslavenstvo toho, kto vidí Ježiša očami kresťanského spoločenstva zhromaždeného v deň Pána pri počúvaní Božieho slova vo Svätom písme. Jadrom toho Božieho slova je práve evanjelium, teda slovo, ktorým je sám Ježiš.

V tomto bode by sa tiež mohlo uzavrieť evanjelium – písaná správa, ktorá vznikla, aby sme „verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene“  (Jn 20,31). To je kresťanská viera, viera, ktorú sme povolaní prežívať v cirkvi. Je to viera, ktorá nám môže dávať život každý deň, až do okamihu našej Paschy, nášho prechodu z tohto sveta k Otcovi Ježiša Krista k nášmu Otcovi, ktorý nám daruje večný život vo svojom Kráľovstve.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi