«Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život» (Jn 12,24-25).

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V uplynulú nedeľu sme si pripomenuli Ježišov vstup do Jeruzalema za slávnostnostného jasotu učeníkov a veľkého zástupu. Tí ľudia vkladali do Ježiša veľké nádeje: mnohí od neho očakávali zázraky a veľké znamenia, prejavy moci a dokonca slobodu od okupujúcich nepriateľov. Kto z nich by si predstavoval, že onedlho potom bude Ježiš naopak pokorený, odsúdený a usmrtený na kríži? Pozemské nádeje tých ľudí sa tvárou v tvár krížu rúcajú. Avšak my veríme, že práve v Ukrižovanom je naša nádej znovuzrodená.

Pozemské nádeje sa zoči-voči krížu rúcajú, avšak znovu sa rodia nové nádeje, nádeje, ktoré pretrvajú navždy.Táto nádej rodiaca sa z kríža je odlišnou nádejou. Odlišuje sa od tých, čo sa rúcajú, od svetských nádejí. O akú nádej však ide pri tejto nádeji rodiacej sa z kríža?

Porozumieť tomu nám pomôžu slová, ktoré vyslovil Ježiš práve po tom, ako vstúpil do Jeruzalema: «Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu» (Jn 12,24). Skúsme pomyslieť na zrnko či na malé semienko, ktoré padne do pôdy. Ak ostane uzavreté v sebe, nič sa neudeje; ak sa naopak rozlomí, otvorí sa, vtedy dá život klasu; najprv klíčku, potom rastline a rastlina prinesie plod.

Ježiš priniesol na svet novú nádej a urobil tak spôsobom semienka: stal sa veľmi maličkým, ako jedno pšeničné zrnko; zanechal svoju nebeskú slávu, aby prišiel medzi nás: „padol do pôdy“. Avšak to ešte nestačilo. Pre to, aby priniesol ovocie, Ježiš žil lásku až do konca, nechal sa rozlámať smrťou tak, ako sa semienko nechá rozlomiť pod zemou. Práve tam, v extrémnom bode svojho poníženia – ktorý je vlastne aj najvyšším bodom lásky – vzklíčila nádej.
Ak sa ma niekto z vás opýta: „Ako sa rodí nádej?“ [odpoviem]: „Z kríža. Hľaď na kríž, hľaď na ukrižovaného Krista a odtiaľ k tebe príde nádej, ktorá viac nezmizne, ktorá trvá až po večný život“. A táto nádej vyklíčila práve vďaka sile lásky: lebo láska, ktorá «všetko dúfa, všetko vydrží» (1 Kor 13,7), láska, ktorá je Božím životom, obnovila všetko k čomu sa dostala. Tak na Veľkú noc Ježiš premenil náš hriech na odpustenie tým, že ho vzal na seba.
Počujte dobre aká je to premena, ktorú robí Veľká noc: Ježiš premenil náš hriech na odpustenie, našu smrť na zmŕtvychvstanie, náš strach na dôveru. To je dôvod, prečo sa tam, na kríži, rodí a neustále znovuzrodzuje naša nádej; to je dôvod, prečo s Ježišom môže byť každá naša temnota premenená na svetlo, každá prehra na víťazstvo, každé sklamanie na nádej. Každé, áno každé. Nádej prekonáva všetko, lebo sa rodí z lásky Ježiša, ktorý sa urobil takým ako pšeničné zrnko v zemi a umrel preto, aby dal život, a z toho života plného lásky prichádza nádej.
Keď sa rozhodneme pre Ježišovu nádej, kúsok po kúsku odhaľujeme, že víťazným spôsobom života je spôsob semienka, pokornej lásky. Neexistuje iná cesta k víťazstvu nad zlom a k tomu, aby sa svetu darovala nádej. Vy mi však môžete povedať: „Nie, je to logika prehry!“ Zdalo by sa, že je to prehrávajúca nádej, lebo ten, kto miluje, prichádza o moc. Pomysleli ste na to? Ten, kto miluje, stráca moc, kto daruje, stráca vlastnenie niečoho, a milovať je darovaním.
Logika semienka, ktoré zomrie, logika pokornej lásky, je v skutočnosti cestou Boha, a jedine táto prináša plody. Vidíme to aj na sebe: vlastnenie ženie vždy k túžbe po niečom ďalšom: získal som pre seba jednu vec a rýchlo chcem ďalšiu, oveľa väčšiu, a tak ďalej, a nikdy nie som spokojný. Je to nepekný smäd, však? Čím viac máš, tým viac chceš. Je to nepekné.
Ten, kto je nenásytný, nikdy nie je sýty. A Ježiš to hovorí jasne: «Kto miluje svoj život, stratí ho» (Jn 12,25). Si nenásytný, miluješ vlastnenie mnohých vecí, avšak... všetko stratíš, aj tvoj život, čiže: kto miluje vlastné a žije pre vlastné záujmy, nadúva sa sám sebou a prehráva.
Kto naopak prijíma, je ochotný, slúži, ten žije Božím spôsobom: je teda víťazom, zachraňuje seba samého a druhých; stáva sa semienkom nádeje pre svet. Je pekné pomáhať druhým, slúžiť druhým... Možno sa však unavíme, no nie? Život je taký, avšak srdce sa naplní radosťou a nádejou. A toto je láska a nádej dohromady: slúžiť, darovať.
Zaiste, táto pravá láska prechádza cez kríž, cez obetu, tak ako u Ježiša. Kríž je povinným úsekom cesty, avšak nie je cieľom, je úsekom: cieľom je sláva, ako nám ukazuje Veľká noc. A tu nám na pomoc prichádza ďalší prekrásny obraz, ktorý Ježiš zanechal učeníkom pri Poslednej večeri. Hovorí: «Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek» (Jn 16,21).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Hľa: darovať život, nie ho vlastniť. A toto je to, čo robia mamy: dávajú ďalší život, trpia, no potom sú radostné, šťastné, lebo darovali ďaší život. Láska dáva radosť, privádza na svetlo život a dáva dokonca zmysel bolesti. Láska je motorom, ktorý poháňa vpred našu nádej. Opakujem: láska je motorom, ktorý poháňa vpred našu nádej. A každý z nás si môže položiť otázku: „Milujem? Naučil som sa milovať? Učím sa každý deň milovať viac?“, lebo láska je motorom poháňajúcim vpred našu nádej.

Drahí bratia a sestry, v týchto dňoch, dňoch lásky, nechajme sa zahaliť tajomstvom Ježiša, ktorý tak ako pšeničné zrnko nám umierajúc daruje život. On je semienkom našej nádeje. Kontemplujme Urižovaného, zdroj nádeje. Kúsok po kúsku pochopíme, že dúfať s Ježišom znamená naučiť sa vidieť už teraz rastlinu v semienku, Veľkú noc v kríži, život v smrti.

Chcel by som vám dať domácu úlohu. Všetkým nám prospeje zastaviť sa pred Ukrižovaným – všetci máte vo svojom dome kríž – hľaďte na Ukrižovaného a povedzte mu: „S tebou nič nie je stratené. S tebou môžem vždy dúfať. Ty si moja nádej“. Predstavme si teraz kríž a všetci spolu trikrát povedzme Ukrižovanému Ježišovi: „Ty si moja nádej“. Všetci: „Ty si moja nádej“. Hlasnejšie! „Ty si moja nádej“. Ešte hlasnejšie! „Ty si moja nádej“. Ďakujem.