Katechéza Svätého Otca Františka 5. 4. 2017

«Napokon buďte všetci jednomyseľní, súcitní, bratsky sa milujte! Buďte milosrdní a pokorní! Neodplácajte sa zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania. Ale ak aj trpíte pre spravodlivosť, ste blahoslavení. Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás» (1 Pt 3,8-9.14-15).

„Drahí bratia a sestry dobrý deň!

Prvý list apoštola Petra obsahuje mimoriadny náboj! Je potrebné čítať ho dvakrát, trikrát pre pochopenie tohto mimoriadneho náboja. Dokáže dodať veľkú útechu a pokoj, vnímanie ako Pán je vždy blízko pri nás a nikdy nás neopustí, zvlášť v citlivých a ťažších chvíľach nášho života. Ale v čom je ‚tajomstvo‘ tohto listu a zvlášť časti, ktorú sme si práve vypočuli? Toto je otázka. Viem, že dnes si zoberiete Nový zákon, nájdete Prvý list apoštola Petra a pomaličky, bez náhlenia si ho prečítate, tak aby ste pochopili jeho tajomstvo a jeho silu. V čom je tajomstvo tohto listu?

1. To tajomstvo spočíva v skutočnosti, že tento text má svoje korene priamo vo Veľkej noci, v srdci toho tajomstva, ktoré budeme sláviť, dávajúc nám tak vnímať všetko svetlo a radosť, ktoré pochádzajú zo smrti a zmŕtvychvstania Krista. Kristus skutočne vstal z mŕtvych, a to je pekný pozdrav, ktorým sa môžeme zdraviť počas Veľkej noci: «Kristus vstal z mŕtvych!», ako to robia mnohé národy. Pripomínať si, že Kristus vstal z mŕtvych, je živý medzi nami, je živý a je v každom z nás. A preto nás svätý Peter energicky pozýva adorovať ho v našich srdciach (porov. v. 16). Tam Pán prebýva od chvíle nášho krstu, a odtiaľ naďalej obnovuje nás a náš život, zahrňujúc nás láskou a plnosťou Ducha.

Tu vidíme, prečo nám apoštol odporúča preukázať dôvody nádeje, ktorá je v nás (por. v. 16). Naša nádej nie je akási predstava, nie je to pocit, nie je to nejaký mobil či hromada bohatstva: nie! Naša nádej je Osoba, je to Pán Ježiš, ktorého spoznávame živého a prítomného v nás a v našich bratoch, pretože Kristus vstal z mŕtvych. Slovanské národy sa počas Veľkej noci zdravia namiesto «Dobrý deň» či «Dobrý večer» pozdravom: «Kristus vstal z mŕtvych!» «Christos voskrese!». Takto sa ľudia navzájom zdravia a sú šťastní, keď to hovoria! Toto pre nich znamená zaželať si dobrý deň či dobrý večer: «Kristus vstal z mŕtvych!»

2. Chápeme teda, že táto nádej nemá nachádzať potvrdenie len na teoretickej úrovni, v slovách, ale hlavne vo svedectve života, a to tak vo vnútri kresťanskej komunity, ako aj mimo nej. Ak Kristus je živý a prebýva v nás, v našom srdci, tak musíme umožniť, aby sa stal viditeľným, neskrývať ho, dovoliť mu, aby reagoval v nás. Toto znamená, že Pán Ježiš sa stáva stále viac naším vzorom: vzorom života, a my sa musíme učiť správať tak, ako sa správal on. Robiť to isté, čo robil Ježiš.

Nádej, ktorá je v nás teda nemôže ostať ukrytá v našom vnútri, v našom srdci. Nuž, bola by to slabá nádej, ak by nemala odvahu vyjsť von a ukázať sa. Ale naša nádej, ako to ukazuje Žalm 33 citovaný Petrom, musí nevyhnutne vytrysknúť navonok, prejaviť sa v ušľachtilej a nezmýliteľnej forme vľúdnosti, rešpektu, dobroty voči blížnemu, dospieť až k odpusteniu tomu, kto nám spôsobuje zlo. Taká osoba, ktorej chýba nádej, nedokáže odpustiť, nedokáže dať útechu odpustenia a mať útechu z odpúšťania.

Áno, [musí dospieť až k odpusteniu,] pretože takto konal Ježiš a koná tak naďalej cez tých, ktorí mu dajú priestor vo svojom srdci a vo svojom živote, vo vedomí, že zlo sa neporazí zlom, ale pokorou, milosrdenstvom a miernosťou. Mafiáni si myslia, že zlo sa dá poraziť zlom, a tak sa mstia a robia mnoho vecí, o ktorých my všetci vieme. Ale nepoznajú, čo je to pokora, milosrdenstvo a miernosť. A prečo? Pretože, mafiáni nemajú nádej. Pomyslite na to.

3. Hľa, prečo svätý Peter tvrdí, že «je lepšie trpieť robiac dobre ako robiac zle» (v. 17): nechce povedať, že je dobré trpieť, ale že keď trpíme pre dobro, sme v jednote s Pánom, ktorý akceptoval utrpenie a ukrižovanie pre našu spásu. Keď teda aj my, v malých alebo väčších situáciách nášho života prijmeme utrpenie pre dobro, to je ako keď vysejeme okolo seba semienka zmŕtvychvstania, semienka života, a necháme v tme zažiariť svetlo Veľkej noci.

Práve z tohto dôvodu nás apoštol nabáda odpovedať vždy «prajúc dobro» (porov. v. 9): požehnanie nie je formalitou, nie je to len znak slušnosti, ale je to veľký dar, ktorý sme my sami dostali ako prví a s ktorým máme možnosť podeliť sa s bratmi. Je to ohlasovanie lásky Boha, lásky bez miery, ktorá sa nevyčerpá, ktorá sa nestratí a ktorá tvorí skutočný základ našej nádeje.

Milí priatelia, rozumieme tiež prečo nás apoštol Peter nazýva «blahoslavenými», keď musíme trpieť pre spravodlivosť (porov. v. 13). Nie je to len z morálneho alebo asketického dôvodu, ale pretože vždy, keď prijmeme miesto posledných a vylúčených alebo keď neodpovieme zlom na zlo, ale odpustíme, bez odplaty, odpustiac a žehnajúc, vždy keď toto urobíme, zasvietime ako živé a žiarivé znaky nádeje, stávajúc sa tak nástrojmi útechy a pokoja, podľa Božieho srdca. Takže, len ďalej s vľúdnosťou, s miernosťou, buďme láskaví a robme dobro aj tým, ktorí nás nemajú radi, alebo nám robia zlo. Vpred!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)