Kvetná nedeľa A

 

Autorita Poslušného                                                                  Mt 27, 11-54

 

Kvetnou nedeľou začína Veľký týždeň, najdôležitejší týždeň v roku. Všetko, čo Ježiš povedal a čo urobil počas svojho účinkovania tu na zemi, viedlo k tomuto týždňu, ku krížu, k vyvrcholeniu Božieho veľkého plánu pre ľudstvo. Čo lepšie by sme mohli urobiť, ako spolu s Ježišom prejsť týmto týždňom jeho umučenia a smrti?

Ježiš v záhrade prosil svojich najbližších priateľov: "Ostaňte tu a bdejte so mnou!" (Mt 26, 38) Chcel, aby s ním strávili posledné vzácne hodiny. A teraz prosí o to isté nás. Pozýva nás, jeho blízkych priateľov, aby sme zostali s ním, aby sme mu boli spoločníkmi v utrpení a prijali všetky milosti, ktoré napĺňajú tento týždeň.

Skúsme si predstaviť, že sme v Jeruzaleme pred dvetisíc rokmi. Pozorujme a prežívajme slávou ovenčený príchod Ježiša do Jeruzalema. ako je pomazaný v Betánii a spoločne večeria so svojimi priateľmi, ako Syna človeka, nášho Spasiteľa, zradia, zviažu a privedú pred súd. Rozjímajme, ako je nespravodlivo odsúdený, bitý, korunovaný tŕním a odvlečený na vrch, kde ho ukrižujú. Sledujme, ako sa opona v chráme roztrhne, skaly pukajú, hroby sa otvárajú a mŕtvi vstávajú z hrobov. Všetko prijímajme a dovoľme, nech to zmení naše srdce.

 

Keď Ježiš stál pred vladárom Ponciom Pilátom, vladár sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“

Ježiš odpovedal: „Sám to hovoríš.“

A keď naňho veľkňazi a starší žalovali, nič neodpovedal. Vtedy sa ho Pilát opýtal: „Nepočuješ, čo všetko proti tebe svedčia?“ Ale on mu neodpovedal ani na jediné slovo, takže sa vladár veľmi čudoval.

Na sviatky vladár prepúšťal zástupu jedného väzňa, ktorého si žiadali. Mali vtedy povestného väzňa, ktorý sa volal Barabáš. Keď sa zhromaždili, Pilát im povedal: „Koho vám mám prepustiť: Barabáša, alebo Ježiša, ktorý sa volá Mesiáš?“ Lebo vedel, že ho vydali zo závisti.

Keď sedel na súdnej stolici, odkázala mu jeho manželka: „Nemaj nič s tým spravodlivým, lebo som dnes vo sne veľa vytrpela pre neho.“

Veľkňazi a starší nahovorili zástupy, aby si žiadali Barabáša a Ježiša zahubili. Vladár sa ich opýtal: „Ktorého z týchto dvoch si žiadate prepustiť?“

Oni zvolali: „Barabáša!“

Pilát im povedal: „Čo mám teda urobiť s Ježišom, ktorý sa volá Mesiáš?“

Všetci volali: „Ukrižovať ho!“

On vravel: „A čo zlé urobil?“

Ale oni tým väčšmi kričali: „Ukrižovať ho!“

Keď Pilát videl, že nič nedosiahne, ba že pobúrenie ešte vzrastá, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: „Ja nemám vinu na krvi tohoto človeka. To je vaša vec!“

A všetok ľud odpovedal: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ Vtedy im prepustil Barabáša; Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali.

Vladárovi vojaci vzali Ježiša do vládnej budovy a zhromaždili k nemu celú kohortu. Vyzliekli ho a odeli do šarlátového plášťa, z tŕnia uplietli korunu a položili mu ju na hlavu, do pravej ruky mu dali trstinu, padali pred ním na kolená a posmievali sa mu: „Buď pozdravený, židovský kráľ!“ Pľuli naňho, brali mu trstinu a bili ho po hlave. Keď sa mu naposmievali, vyzliekli ho z plášťa a obliekli mu jeho šaty. Potom ho vyviedli, aby ho ukrižovali.

Ako vychádzali, stretli človeka z Cyrény, menom Šimona. Toho prinútili, aby mu niesol kríž. Tak prišli na miesto, ktoré sa volá Golgota, čo znamená Lebka. Dali mu piť víno zmiešané so žlčou. Ale keď ho ochutnal, nechcel piť. Keď ho ukrižovali, hodili lós a rozdelili si jeho šaty. Potom si posadali a strážili ho. Nad hlavu mu dali nápis s označením jeho viny: „Toto je Ježiš, židovský kráľ!“ Vedno s ním ukrižovali aj dvoch zločincov: jedného sprava, druhého zľava.

A tí, čo šli okolo, rúhali sa mu: potriasali hlavami a vraveli: „Ty, čo zboríš chrám a za tri dni ho znova postavíš, zachráň sám seba! Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“

Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi so zákonníkmi a staršími: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho. Spoliehal sa na Boha; nech ho teraz vyslobodí, ak ho má rád. Veď povedal: ‚Som Boží Syn.‘“ Takisto ho tupili aj zločinci, čo boli s ním ukrižovaní.

Od dvanástej hodiny nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Okolo tretej hodiny zvolal Ježiš mocným hlasom: „Eli, Eli, lema sabakthani?“, čo znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Keď to počuli niektorí z tých, čo tam stáli, vraveli: „Volá Eliáša.“ Jeden z nich hneď odbehol, vzal špongiu, naplnil ju octom, nastokol na trstinu a dával mu piť. Ale ostatní hovorili: „Počkaj, nech uvidíme, či ho Eliáš príde vyslobodiť.“ Ježiš však znova zvolal mocným hlasom a vydýchol dušu.

A hľa, chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Zem sa triasla a skaly sa pukali. Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým.

Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko, čo sa deje, veľmi sa naľakali a hovorili: „On bol naozaj Boží Syn.“

 

            Dnes nám Cirkev predkladá rozprávanie o Ježišovom utrpení podľa Matúša. Táto téma je akousi vstupnou bránou do Svätého týždňa - doby, kedy slávime ústrednú udalosť našej viery.

Matúš postupuje podobne ako staršie evanjelium podľa Marka, ale na rôzne miesta pridáva svoje vlastné poznámky a postrehy, v ktorých sa odráža jeho interpretácia Pánovho utrpenia, a tak túto skutočnosť odovzdáva ostatným kresťanom. Ak sú Ježišove slová a skutky v celom Matúšovom evanjeliu chápané ako naplnenie Svätého Písma, platí to najmä pre rozprávanie o Majstrom utrpení a smrti. Ježiš sám výslovne hovorí, že to všetko sa musí stať, aby sa naplnilo Písmo (porov. Mt 26,54). Prejavuje sa to aj v detailoch, na prvý pohľad nepodstatných: napríklad tridsať strieborných, ktoré veľkňazi zaplatili Judášovi, sú podľa proroka Zachariáša cenou za otroka (porov. Zach 11,12-13); posmešné výroky adresované ukrižovanému Ježišovi vyslovené náboženskými autoritami pochádzajú z 22. žalmu...

Naplnenie Písma nemôžeme chápať iba v literárnom zmysle, alebo ešte horšie tak, ako keby šlo o neodvratný osud, ktorý si želal Boh sám, takže Ježiš nemal inú možnosť ako sa tomu všetkému podvoliť. Nie, počas svojho utrpenia má Ježiš celú situáciu pevne v rukách ešte viac ako inokedy. Prejavuje sa tak jeho úplne mimoriadna sloboda a hlboké pochopenie prebiehajúcich udalostí. Ježiš "vie" presne, čo sa má teraz stať, a tak to aj predpovedá svojim učeníkom: „Viete že o dva dni bude Veľká noc a Syn človeka bude vydaný, aby ho ukrižovali“ (Mt 26,2). Jasne si je vedomý toho, že slučka okolo neho sa zaťahuje, lebo jeho spôsob predstavovania Boha je pre náboženskú a politickú moc neznesiteľný. Aj v tejto ľudsky ťažkej situácii prejavuje autoritu toho, kto koná v poslušnosti voči Bohu a napĺňa jeho zámer spásy, nehľadí vôbec na seba a je odhodlaný prežívať lásku až do konca, aj za cenu vlastného života. To je tiež vôľa Otca, ktorý „dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5,45), a v tom tiež spočíva kresťanská spravodlivosť (porov. Mt 5,20), ako ju Ježiš vyučoval s autoritou toho, kto ju ako prvý naplno aj prežíval.

Tak môžeme pochopiť, prečo sú v týchto dvoch kapitolách sústredené christologické tituly, prostredníctvom ktorých rodiaca sa cirkev vyjadrovala svoju vieru v Ježiša. Učeníci ho titulujú „Pán“; jeho odporcovia v synedriu, Pilát a rímski vojaci ho označujú za „Krista, Kráľa, Mesiáša“, bez toho aby si uvedomovali, že vyslovujú hlbokú pravdu; Pilátova manželka ako pohanka sa o ňom vyjadruje, že je „Spravodlivý“; ďalší pohan, stotník pod krížom, rozpoznáva, že Ježiš je „Syn Boží“. A všetky tieto tituly sú podivuhodne zhrnuté v onom jedinom, ktorým sa označuje sám Ježiš, avšak nie výslovne, ale podľa významu slov, ktoré prednáša nad kalichom pri poslednej večeri: „toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28). To znamená, že on je „Služobník Pánov“, ktorého predpovedal prorok Izaiáš (porov. Iz 53,11-12), teda človek, ktorý na seba vzal utrpenie svojich bratov; človek, ktorý sa nebránil a na násilie, ktoré na sebe zakúšal neodpovedal násilím; človek, ktorý v slobode a láske dáva svoj život za druhých.

Nakoniec treba podčiarknuť „teologický“ spôsob, akým Matúš rozpráva o Ježišovej smrti: zdôrazňuje, že okamžite potom, čo Ježiš naposledy vydýchol, „chrámová Opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Zem sa triasla a skaly sa pukali. Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým“ (Mt 27,51-53). Áno, už vo chvíli Ježišovej smrti je ohlasované jeho vzkriesenie. Apokalyptické znamenia, ktoré sprevádzajú jeho smrť, prorocky predznamenávajú to, čo príde na konci dejín. A práve to sa prejaví v plnosti, až nás on sám všetkých vo svojej láske povolá k večnému životu.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: