Katechéza Svätého Otca Františka 29. 3. 2017

«Preto sa to prisľúbenie zakladá na viere, aby tak pochádzalo z milosti a aby platilo pre všetko potomstvo, nielen pre to podľa zákona, ale aj pre to podľa viery Abraháma, otca nás všetkých, ako je napísané: „Ustanovil som ťa za otca mnohých národov“, za nášho otca pred Bohom, ktorému uveril a ktorý dáva život mŕtvym a volá k bytiu to, čo ešte nie je. On dúfal proti všetkej nádeji, veril, a stal sa tak otcom mnohých národov, podľa toho, čo bolo povedané: „Také bude tvoje potomstvo.“ A neochabol vo viere, keď videl, že jeho telo je už odumreté. Preto sa mu to počítalo za spravodlivosť» (Rim 4,16-19a.22).

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Pasáž z Listu sv. Pavla Rimanom, ktorú sme si práve vypočuli, je nám veľkým darom. Vskutku, sme navyknutí uznávať Abraháma za nášho otca vo viere; dnes nám apoštol dáva porozumieť, že Abrahám je pre nás otcom v nádeji; nielen otcom vo viere, ale aj otcom v nádeji. A to preto, že v jeho príbehu už môžeme vnímať ohlasovanie Zmŕtvychvstania, nového života, ktorý víťazí nad zlom a nad samotnou smrťou.
V texte sa hovorí, že Abrahám uveril Bohu, «ktorý oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet» (Rim 4,17); a potom upresňuje: «neochabol vo viere, ani keď videl, že jeho telo je už odumreté a že je odumreté aj Sárino lono» (Rim 4,19). Toto je skúsenosť, ktorú sme povolaní žiť aj my. Boh, ktorý sa zjavuje Abrahámovi, je Bohom, ktorý zachraňuje, Bohom, ktorý dáva vyjsť z beznádeje a zo smrti, Bohom, ktorý volá k životu.
V Abrahámovom príbehu sa všetko stáva hymnom Bohu, ktorý oslobodzuje a znovuzrodzuje, všetko sa stáva proroctvom. A stáva sa ním pre nás, pre nás, ktorí teraz uznávame a slávime naplnenie toho všetkého v tajomstve Veľkej noci. Veď Boh «vzkriesil z mŕtvych Ježiša» (Rim 4,24), aby sme aj my mohli prejsť zo smrti k životu. A tak sa teda Abrahám naozaj môže nazývať «otcom mnohých národov», keďže žiari ako ohlásenie nového ľudstva – nás! –, vykúpeného Kristom z hriechu a smrti a vovedeného raz a navždy do objatia Božej lásky.
V tejto súvislosti nám Pavol pomáha zaostriť pohľad na veľmi úzke prepojenie medzi vierou a nádejou. Potvrdzuje totiž, že Abrahám «proti nádeji v nádeji uveril» (Rim 4,18). Naša nádej sa nezakladá na ľudskom uvažovaní, na ľudských prognózach a ubezpečeniach; prejavuje sa tam, kde už viac niet nádeje, kde viac niet ničoho, v čo by sme mohli dúfať, presne tak, ako sa to dialo u Abraháma zoči-voči jeho blížiacej sa smrti a neplodnosti manželky Sáry. Pre nich už bol koniec, nemohli mať deti; a tam, práve v tej situácii, Abrahám uveril a dúfal proti každej nádeji.
A toto je veľká vec! Veľká nádej korení vo viere a práve preto je schopná presiahnuť každé obmedzenie nádeje. Áno, lebo sa nezakladá na našom slove, ale na Slove Božom. Takže aj v tomto zmysle sme povolaní nasledovať príklad Abraháma, ktorý aj tvárou v tvár evidentnej skutočnosti, ktorá sa zdá byť odsúdená na smrť, dôveruje Bohu, «pevne presvedčený, že má moc aj splniť, čo prisľúbil» (Rim 4,21).
Rád by som vám položil jednu otázku: My všetci, sme o tomto presvedčení? Sme presvedčení, že Boh nás má rád a že všetko to, čo nám prisľúbil, je ochotný priviesť k naplneniu? - „Ale otče, koľko sa za to musíme modliť?“ - „Stojí nás to len jedno: otvoriť si srdce“. Otvorte svoje srdcia a táto Božia sila vás bude viesť vpred a vykoná zázračné veci a naučí vás, čo je to nádej. Toto je jediná cena: otvoriť srdce viere a zvyšok už vykoná on.
Toto je paradox, a zároveň je to najsilnejší, najvyšší prvok našej nádeje. Nádej založená na prísľube, ktorý sa z ľudského pohľadu zdá byť neistý a nepredvídateľný, ktorý však nezlyhá ani len zoči-voči smrti, keďže ten, kto dáva prísľub, je Boh vzkriesenia a života. Toto nesľubuje hocikto, to nie! Ten, kto dáva prísľub, je Boh zmŕtvychvstania a života.
Drahí bratia a sestry, vyprosujme si dnes od Pána milosť zostať pevne stáť nie tak na základe našich istôt, našich schopností, ale na základe nádeje vyvierajúcej z Božieho prísľubu, ako ozajstné Abrahámove deti. Keď Boh niečo prisľúbi, svoj prísľub dovedie k naplneniu. Nikdy sa nestane, že by nesplnil svoje slovo. A tak náš život nadobudne nové svetlo, vo vedomí, že ten, ktorý vzkriesil svojho Syna, vzkriesi aj nás a skutočne nás naplno zjednotí so sebou samým, spolu so všetkými našimi bratmi vo viere.
My všetci veríme. Dnes sme všetci na námestí, chválime Pána, budeme spievať Otčenáš, potom prijmeme požehnanie... Nuž, toto sa pominie. Avšak aj toto je prísľubom nádeje. Ak máme dnes otvorené srdce, uisťujem vás, že my všetci sa stretneme na nebeskom námestí navždy, čo sa nikdy neskončí. A toto je ten Boží prísľub. A je to naša nádej, ak otvoríme svoje srdcia. Ďakujem."

(Preklad: Slovenská redakcia VR)