Viera je sila                                                                                                            Jn 11, 1-45

Viera to nie je len bohatstvo, ale aj sila. Ako ju ukázať? Napríklad orechom. Obyčajný orech s tvrdou škrupinou. Potrebujeme veľkú silu aby sme ju rozbili. Ale vo vnútri je maličké jadro, niekoľko gramov substancie, v ktorej sa skrýva sila. Taká veľká sila, že ak vzniknú primerané podmienky, tak dokáže roztrhnúť tvrdú škrupinu, ba čo viac, dokáže zatlačiť korene do zeme niekoľko metrov, vyniesť do výšky desiatky kilogramov bremena, ktorým je strom, a počas niekoľkých rokov prinášať ovocie, a to tisíce. Je to ukrytá sila.

V momente sviatosti krstu bola takáto sila zaštepená do nás. Sila, ktorej cieľom je prinášať ovocie. Ona dokáže roztrhnúť náš doterajší život, premeniť ho a priniesť stonásobné ovocie. My sa častokrát tejto sily obávame. Vieme, že dokáže premeniť človeka a preto nechceme pripustiť, aby nastali podmienky, ktoré by napomáhali jej vzrastu.

Nedivme sa, že je to tak. Naše spoločenstvo je veľmi slabé. Ak sa rodina obáva prijať dieťa a je pripravená skôr zabiť ho, ako pripustiť, aby narušilo jej doterajší priebeh života, tak čo potom hovoriť o prijatí Boha?!

Keď Boh vstúpi, tak všetko zmení. Všetko! On nás chce úplne premeniť. Chce nás priviesť k tomu, aby z ovocia nášho života vyrástol výborný strom. Obávame sa, bránime sa, aby táto sila nezačala v nás vzrastať. Raz nastane chvíľa, keď budeme stáť pred Bohom. Vtedy nám On ukáže náš život a povie: Dal som ti svoju silu a chcel som, aby si bol krásnym stromom. Čakal som ovocie, aby si ho znásobil, ale ty si zostal tým márnym orechom, zatvoreným v tvrdej škrupine. Čo vtedy povieme?

To vôbec nie je metafora, to je skutočnosť.

Viera, to je sila, ktorá pretvára život. Viera je sila, ktorá oživuje zomrelého, ako to budeme počuť o chvíľu v evanjeliu. Viera, to je sila, ktorú budeme obdivovať v deň Zmŕtvychvstania.

Bol chorý istý Lazár z Betánie, z dediny Márie a jej sestry Marty. Bola to tá Mária, čo pomazala Pána voňavým olejom a poutierala mu nohy svojimi vlasmi. Jej brat Lazár bol chorý. Preto mu sestry poslali odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“

Keď to Ježiš počul, povedal: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“

Ježiš mal rád Martu i jej sestru a Lazára. Keď teda počul, že je chorý, zostal ešte dva dni na mieste, kde bol. Až potom povedal učeníkom: „Poďme znova do Judey.“

Učeníci mu vraveli: „Rabbi, len nedávno ťa Židia chceli ukameňovať a zasa ta ideš?!“

Ježiš odpovedal: „Nemá deň dvanásť hodín? Kto chodí vo dne, nepotkne sa, lebo vidí svetlo tohoto sveta. Ale kto chodí v noci, potkne sa, lebo v ňom nieto svetla.“

Toto povedal a dodal: „Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť.“

Učeníci mu povedali: „Pane, ak spí, ozdravie.“ Ježiš však hovoril o jeho smrti, a oni si mysleli, že hovorí o spánku.

Vtedy im Ježiš povedal otvorene: „Lazár zomrel. A kvôli vám sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili. Poďme k nemu!“

Tomáš, nazývaný Didymus, povedal ostatným učeníkom: „Poďme aj my a umrime s ním.“

Keď ta Ježiš prišiel, dozvedel sa, že Lazár je už štyri dni v hrobe. Betánia bola pri Jeruzaleme, vzdialená asi pätnásť stadií, a tak prišlo k Marte a Márii veľa Židov potešiť ich v žiali za bratom.

Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma. Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“

Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“

Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“

Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“

Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“

Ako to povedala, odišla, zavolala svoju sestru Máriu a potichu jej vravela: „Učiteľ je tu a volá ťa.“ Len čo to ona počula, vstala a šla k nemu. Ježiš totiž ešte nevošiel do dediny, ale bol stále na mieste, kde mu Marta vyšla naproti. Keď Židia, čo boli s ňou v dome a potešovali ju, videli, že Mária rýchlo vstala a vyšla von, pobrali sa za ňou, lebo si mysleli: „Ide sa vyplakať k hrobu.“

Keď Mária prišla ta, kde bol Ježiš, a zazrela ho, padla mu k nohám a povedala mu: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“

Keď Ježiš videl, ako plače a ako plačú aj Židia, čo s ňou prišli, zachvel sa v duchu a vzrušený sa opýtal: „Kde ste ho uložili?“

Povedali mu: „Pane, poď sa pozrieť!“ A Ježiš zaslzil.

Židia povedali: „Hľa, ako ho miloval!“

No niektorí z nich hovorili: „A nemohol ten, čo otvoril oči slepému, urobiť, aby tento nezomrel?!“

Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa uzavretá kameňom.

Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!“

Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe.“

Ježiš jej vravel: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“

Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“

Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou.

Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“

Mnohí z tých Židov, čo prišli k Márii a videli, čo urobil, uverili v neho.

V blízkosti Veľkej noci nás Cirkev pobáda k rozjímaniu nad veľkým znamením Lazárovho vzkriesenia, ktoré predznamenalo Ježišovo vzkriesenie.

„Bol chorý istý Lazár z Betánie, z dediny Márie a jej sestry Marty“ (Jn 11,1). Ježiš týchto svojich priateľov hlboko miloval a uchyľoval sa k nim, keď býval v Jeruzaleme: v ich dome sa o neho starostlivo starala Marta, Mária ho pozorne počúvala a Lazár mu preukazoval vernosť a priateľstvo. Sestry teraz Ježišovi odkazujú, že Lazár je vážne chorý. Majster je ďaleko, niekde na druhej strane Jordánu. Ale ako môže Ježiš dopustiť, aby jeho priateľ trpel vážnou chorobou, ba dokonca zomrel? Táto pálčivá otázka, ktorá sa objavuje v srdci jeho blízkych, sa týka aj nás, keď je naše spoločenstvo ohrozené smrťou. Vtom Ježiš zvolá: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn“ (Jn 11,4). Ide o príležitosť, aby sa ukázala Božia prítomnosť v dejinách a zjavila sa sláva Syna človeka.

Ježiš teda zostal ešte niekoľko dní tam, kde sa práve nachádzal, a potom sa vybral do Judey. Učeníci ho však varovali a pripomenuli mu, že jeho protivníci sa nedávno pokúsili ho tam kameňovať (porov. Jn 10,31), ale Ježiš odpovedal, že v krátkom čase pred hodinou temnoty musí robiť to, čo od neho chce Otec, aby tak svetu zjavil pravé svetlo Božej pravdy. Potom ešte dodal: „Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť“ (Jn 11,11). Keď potom uvidel nepochopenie učeníkov, otvorene vyhlásil: „Lazár zomrel.  A kvôli vám sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili. Poďme k nemu!“  (Jn 11,14-15). Keď prišiel Ježiš do Betánie, bol jeho priateľ už štyri dni mŕtvy. Marta mu vyšla v ústrety a povedala mu: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel“ (Jn 11,21). Marta verí v Ježiša, a tak povzbudená Ježišovými slovami vyznáva svoju vieru vo vzkriesenie tela na konci časov. Ježiš ju však povzbudzuje, aby urobila ďalší krok, keď jej zjavuje: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ (Jn 11,25- 26). Marta odpovedá: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet“ (Jn 11,27).

Mária beží Ježišovi naproti, vrhá sa k jeho nohám a v slzách hovorí: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel“ (Jn 11,32). Keď Ježiš videl, ako Mária aj ostatní plačú, bol hlboko pohnutý nespravodlivosťou smrti a rozrušený smrťou priateľa, až sám zaplakal. Ježiš je človek ako my, a tak viackrát zakúsil skutočnú ľútosť nad zlom, ktoré postihuje ľudí, a obzvlášť trpel kvôli smrti drahého priateľa. Jeho bolesť bola znamením lásky k Lazárovi. Tak to pochopili aj tí, ktorí tam boli prítomní: „Hľa, ako ho miloval!“ (Jn 11,36).

V hlbokom pohnutí kráča Ježiš k hrobu, kde sa on, ktorý je život (porov. Jn 14,6), púšťa do súboja so smrťou. Žiada, aby od hrobu odvalili kameň, pozdvihuje oči k nebu a hovorí: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul“ (Jn 11,41). Modlí sa za to, aby tí, ktorí sú okolo pochopili, že on je Poslaný Bohom - nerobí zo seba stred všetkého, nesústredí pozornosť na svoju osobu, ale pôsobí tak, aby sa cez neho ľudia mohli priblížiť k Bohu. Božia odpoveď prichádza okamžite, Ježišove slová účinkujú, pretože ihneď sa uskutočňuje to, čo Majster hovorí: „Lazár, poď von!“(Jn 11,43). Ešte predtým Ježiš vyhlásil: „...lebo prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas a vyjdú“ (Jn 5,28-29). Tu vidíme predobraz onej hodiny: mŕtvy a pochovaný Lazár vychádza z hrobu ešte zavinutý v pohrebných plachtách, teda podobne, ako to bude s Ježišom, a tak svojím vzkriesením predbieha Ježišovo vzkriesenie.

Áno, Ježiš vytrháva svoje ovce zo smrti, nedovolí, aby mu ktosi niektorú z nich vytrhol z rúk (porov. Jn 10,27-28). V tom je tiež jeho sláva, sláva lásky, aj keď na prvý pohľad sa môže zdať, že on svoj zápas prehral. Jeho odmenou za tento skutok bolo odsúdenie na trest smrti náboženskými autoritami jeho národa (porov. Jn 11,46-53); lenže ten, kto má porozumenie prameniace zo živej viery, rozpoznáva, že Ježišova láska premáha smrť. To je aj vedomie s ktorým smerujeme k Veľkej noci: nie sme sami, sme Ježišovi priatelia. On bude po našom boku aj v hodine našej smrti, aby nás vo svojej nesmiernej láske opäť povolal k životu v plnosti! 

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi