Katechéza Svätého Otca Františka 22. 3. 2017

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Už niekoľko týždňov nám apoštol Pavol pomáha lepšie pochopiť v čom spočíva kresťanská nádej. A povedali sme, že nie je optimizmom, ale niečím iným. A apoštol nám to pomáha pochopiť. Dnes tak robí priraďujúc ju k dvom postojom výsostne dôležitým pre náš život a pre našu skúsenosť viery: «vytrvalosť» a «útecha» (v. 4.5).
V pasáži Listu Rimanom, ktorý sme si práve vypočuli, sú citované dvakrát: najprv v súvislosti s Písmom a potom so samotným Bohom. Aký je ich najhlbší, najpravdivejší význam? A akým spôsobom osvetľujú skutočnosť nádeje? Tieto dva postoje: vytrvalosť a útecha.
Vytrvalosť by sme mohli definovať aj ako trpezlivosť: je to schopnosť znášať, niesť na pleciach, zniesť, zotrvať vernými aj vtedy, keď sa zdá, že ťažoba sa stáva príliš veľkou, neudržateľnou, a boli by sme v pokušení negatívne súdiť a opustiť všetko a všetkých. Útecha je naopak milosťou vedieť vnímať a prejaviť v každej situácii, aj v tých najviac poznačených sklamaním a utrpením, prítomnosť a súcitnú činnosť Boha.
Svätý Pavol nám pripomína, že vytrvalosť a útecha sú nám odovzdávané osobitným spôsobom prostredníctvom Písma (v. 4), teda Biblie. V skutku, Božie slovo nás na prvom mieste vedie obrátiť pohľad na Ježiša, lepšie ho poznávať a prispôsobiť sa mu, podobať sa mu čoraz viac.
Na druhom mieste, Sväté písmo nám zjavuje, že Pán je skutočne «Bohom vytrvalosti a útechy» (v. 5), ktorý vždy zostáva verný svojej láske k nám, čiže je vytrvalý v láske k nám, neunaví sa milovať nás! Je vytrvalý, vždy nás miluje! A tiež sa vždy o nás stará, preväzujúc naše rany nežnosťou svojej dobroty a svojho milosrdenstva, čiže nás utešuje. Ani v tom, že nás utešuje sa neunaví.
V tejto perspektíve chápeme aj úvodné tvrdenie apoštola: «My, silní, sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať, čo sa nám páči» (v. 1). Tento výraz «my silní» by sa mohol zdať trúfalým, avšak vieme, že v logike evanjelia to tak nie je, vlastne je to práve naopak, lebo sila nepochádza od nás, ale od Pána.
Ten, kto vo vlastnom živote zakúša vernú lásku Boha a jeho útechu, je schopný, ba povinný byť nablízku najslabším bratom a ujať sa ich krehkostí. Ak sme blízko pri Pánovi, budeme mať tú pevnosť, aby sme boli nablízku tým najslabším, najnúdznejším, a utešovali ich a dodávali im silu. To je význam [toho vyjadrenia].
Toto môžeme konať bez snahy páčiť sa sebe samým, ale vo vedomí, že sme jednoducho „kanálom“ prenášajúcim Pánove dary; a tak sa konkrétnym spôsobom stávame „rozsievačmi“ nádeje. Toto od nás žiada Pán, s tou pevnosťou a schopnosťou utešovať a byť rozsievačmi nádeje. A dnes je potrebné rozsievať nádej, ale nie je to ľahké.
Ovocím tohto životného štýlu nie je také spoločenstvo, v ktorom niektorí patria do „A-skupiny“, čiže sú silní, a druhí do „B-skupiny“, čiže sú slabí. Ovocím je naopak, ako hovorí Pavol, «žiť svorne medzi sebou podľa príkladu Krista Ježiša» (porov. v. 5). Božie slovo živí nádej, ktorá sa konkrétne prejavuje delením sa, vzájomnou službou. Lebo aj ten, kto je „silný“, skôr či neskôr zažíva krehkosť a potrebu útechy od iných; a naopak v slabosti vždy môžeme ponúknuť úsmev či ruku bratovi v ťažkostiach.
A je to taká komunita, ktorá «jednomyseľne, jednými ústami oslavuje Boha» (porov. v. 6). Avšak toto všetko je možné vtedy, ak do centra postavíme Krista a jeho Slovo, lebo on je ten „silný“, on je ten, kto nám dáva pevnosť, kto nám dáva trpezlivosť, kto nám dáva nádej, kto nám dáva útechu. On je tým „silným bratom“, ktorý sa stará o každého jedného z nás: veď všetci potrebujeme byť vyložení na plecia Dobrého pastiera a cítiť sa zahrnutí jeho nežným a starostlivým pohľadom.
Drahí priatelia, nikdy nevzdáme dosť vďaky Bohu za dar jeho Slova, ktoré je prítomné v Písme. Práve tam sa Otec nášho Pána Ježiša Krista zjavuje ako «Boh vytrvalosti a útechy». A práve tam si uvedomujeme, ako sa naša nádej nezakladá na našich schopnostiach a našich silách, ale na Božej podpore a na vernosti jeho lásky, čiže na Božej sile a úteche.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)