Šťastie „vidiacich, či nevidiacich“?                                                                        Jn 9, 1-41

Narodil sa malý Dominik. Už v 20. týždni tehotenstva vyzývali lekári mamičku, aby išla na potrat. Malému bábätku totiž diagnostikovali závažnú chorobu kostí. Vraj, „ak nechcete stratiť radosť a šťastie v rodine, dajte si ho zobrať.“ Veriaci rodičia ale v tomto veľmi ťažkom čase začali viac hľadať Boha, pretože chceli konať skutky toho, ktorý ich pozval k darovaniu života. (Jn 9,4) S odstupom času, ako sa o tejto situácii dozvedelo široké okolie, vytvorili sa akoby dva tábory: ľudia, ktorí mali hneď v tom „jasno“. „Prečo by vôbec rodičia mali uvažovať o prijatí postihnutého dieťaťa...?!“ A celý príbeh sledujú z bezpečnej diaľky svojho pohodlia. Ich srdcia zostali zahalené slepotou...

Druhý tábor vytvorili ľudia, ktorí v tomto chlapčekovom príbehu videli prítomnosť Ježiša, ktorý je vždy „dobrý a láskavý“ (Ž 86,5) a „verný svojmu menu“ (Ž 23,3). A tak sa cez modlitbu začali viac kontaktovať s Ním. Ich srdce totiž horelo túžbou poznať Ježišov zámer s malým dieťaťom a jeho rodičmi.

Prešiel čas, a dieťa sa narodilo. Síce s vážnou chorobou, ale v priebehu niekoľkých mesiacov jeho života už stihlo rozozvučať mnoho sŕdc pre Ježiša, ba aj viac - zjednotilo mnoho ľudí v modlitbe, ktorí ešte neustále volajú k Ježišovi a prosia o zázrak. 

Boží zámer sa tak postupne odkrýva ... Malý Dominik dokázal počas pár mesiacov svojho života to, čo sa mnohým z nás nedarí ani mnohé roky. Boh cez neho otvára srdcia mnohým... na ňom sa „zjavujú Božie skutky“.  Niektoré sa už prejavili, verím, že ďalšie sa ešte prejavia.

Do akého tábora ľudí patrím ja? Hľadám šťastie „vidiacich“, či „nevidiacich“? 

Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa ho spýtali: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý?“

Ježiš odpovedal: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky. Musíme konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň. Ide noc, keď nik nebude môcť pracovať. Kým som na svete, som, svetlo sveta.“

Keď to povedal, napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci.

Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, hovorili: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“

Jedni tvrdili: „Je to on.“ Iní zasa: „Nie je, len sa mu podobá.“ On vravel: „Ja som to.“

Pýtali sa ho teda: „Ako to, že sa ti otvorili oči?“

On odpovedal: „Človek, ktorý sa volá Ježiš, urobil blato, potrel mi oči a povedal mi: ‚Choď k Siloe a umy sa!‘ Šiel som teda, umyl som sa a vidím.“

Pýtali sa ho: „Kde je ten človek?“

Odpovedal: „Neviem.“

Zaviedli ho, toho, čo bol predtým slepý, k farizejom. Ale v ten deň, keď Ježiš urobil blato a otvoril mu oči, bola práve sobota. Preto sa ho aj farizeji pýtali, ako to, že vidí. On im povedal: „Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím.“

Niektorí farizeji hovorili: „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“

Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ A rozštiepili sa.

Znova sa teda pýtali slepého: „Čo hovoríš o ňom ty? Veď tebe otvoril oči!?“

On odpovedal: „Je prorok.“

Židia však neverili, že bol slepý a teraz vidí, kým si nezavolali jeho rodičov. Opýtali sa ich: „Je to váš syn? A hovoríte, že sa narodil slepý? Ako to, že teraz vidí?“

Rodičia odpovedali: „Vieme, že je to náš syn a že sa narodil slepý. Ale ako to, že teraz vidí, to nevieme, ani nevieme, kto mu otvoril oči. Jeho sa spýtajte. Má svoje roky, nech hovorí sám za seba.“ Jeho rodičia hovorili tak preto, že sa báli Židov. Židia sa už totiž uzniesli, že každý, kto by ho uznal za Mesiáša, má byť vylúčený zo synagógy. Preto jeho rodičia povedali: „Má svoje roky, jeho sa spýtajte.“

Znovu teda zavolali človeka, čo bol predtým slepý, a povedali mu: „Vzdaj Bohu slávu! My vieme, že ten človek je hriešnik.“

On odvetil: „Či je hriešnik, neviem. Ale jedno viem: že som bol slepý a teraz vidím.“

Spýtali sa ho teda: „Čo urobil s tebou? Ako ti otvoril oči?“

Odpovedal im: „Už som vám povedal, a nepočuli ste. Prečo to chcete počuť znova? Chcete sa aj vy stať jeho učeníkmi?“

Vynadali mu a povedali: „Ty si jeho učeník, my sme Mojžišovi učeníci. My vieme, že Mojžišovi hovoril Boh, a o tomto nevieme ani to, odkiaľ je.“

Ten človek im odpovedal: „Práve to je čudné, že vy neviete, odkiaľ je, a mne otvoril oči. Vieme, že hriešnikov Boh nevyslyší; ale vyslyší toho, kto si Boha ctí a plní jeho vôľu. Od vekov nebolo počuť, že by bol niekto otvoril oči slepému od narodenia. Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť.“

Povedali mu: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho von.

Ježiš sa dopočul, že ho vyhnali, vyhľadal ho a povedal mu: „Ty veríš v Syna človeka?“

On vravel: „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“

Ježiš mu povedal: „Už si ho videl a je to ten, čo sa rozpráva s tebou.“

On povedal: „Verím, Pane,“ a klaňal sa mu.

Ježiš povedal: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli.“

Začuli to farizeji, čo boli pri ňom, a povedali mu: „Sme azda aj my slepí?!“

Ježiš im odpovedal: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: ‚Vidíme.‘ A tak váš hriech ostáva.“

Na putovaní k Veľkej noci sa po téme živej vody, ktorú Ježiš Kristus dá veriacemu človeku, objavuje téma svetla, osvietenia, ktoré je Ježišovým dielom a robí z nás vidiacich, aby sme tak boli vytrhnutí z moci temnôt.

Evanjeliový úryvok, ktorý dnes čítame, je pomerne dlhé rozprávanie, podané majstrovským spôsobom; je to jedna z najcennejších pasáží štvrtého evanjelia, naozaj vrcholné dielo dramatického umenia. V Jeruzaleme, kde sa práve slávi slávnosť stánkov (Sukot), pri ktorej býval chrám kompletne osvetlený, Ježiš vyhlasuje: „Ja som svetlo sveta“ (Jn 8,12). Krátko po tom poskytne znamenie, pri ktorom vychádza najavo, akým spôsobom toto svetlo osvecuje človeka.

Ježiš a jeho učeníci prechádzajú okolo jedného slepca. Evanjelium opisuje, ako toho od narodenia ťažko postihnutého neboráka, okoloidúci posudzovali, v prvom rade Ježišovi učeníci, ktorí kládli Ježišovi otázku podobnú tej, akú by sme pravdepodobne položili aj my. Tvárou v tvár zlu potrebujeme nejaké vysvetlenie, a preto chceme vidieť súvislosť medzi postihnutím a hriechom, čo je dávne teologické chápanie. „Rabbi, kto zhrešil - on, alebo jeho rodičia, že sa narodil slepý?“ (Jn 9,2). Vari nie je napísané: „Ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia“ (Ex 20,5)?

Ježiš takéto vysvetlenie jednoznačne odmieta a odpovedá skutkom, v ktorom sa prejaví Božia moc a predovšetkým Otcova láska. Ježiš odmieta obvyklé vysvetlenia, hoci sa na prvý pohľad zdajú zbožné, a sám žiadne iné ospravedlnenie tohto zla nepredkladá. Jednoducho sa dáva, aby zlo odstránil, a postavil sa mu, lebo je hlboko solidárny s tým, kto trpí. Je to tiež postoj živého Boha, a práve takto sa musí správať Boží muž. Tvárou v tvár úbohému postihnutému človeku sa objavujú dva rozdielne postoje: učeníci za postihnutím hľadajú nejaké previnenie, Ježiš je naopak plný súcitu a solidarity voči tomu, kto potrebuje pomoc.

Bez váhania urobí zázrak – zmieša hlinu so svojimi slinami a touto látkou potrie oči slepého od narodenia; toto terapeutické gesto odkazuje na spôsob, ktorým Pán stvoril Adama (porov. Gn 2,7). Potom Ježiš vyzve slepého, aby sa šiel umyť do rybníka Siloe, čo znamená „Poslaný“, aby sa tam umyl. Práve v štvrtom evanjeliu je Ježiš viackrát nazvaný „Poslaný Bohom“, preto posiela slepca, aby sa umyl vodou „Poslaného“. On poslúchne a vidí.

Potom rozprávanie pokračuje v opisovaní odlišného spôsobu „videnia“ svedkov tejto udalosti. Ježiš mizne zo scény, ale zároveň začína takpovediac zástupný proces proti nemu, pretože je vedený nepriamo a cez posudzovanie tohto uzdraveného slepca. V prvom rade sú to susedia, ktorí sa dohadujú, či je to ten slepec, alebo niekto, kto sa mu len podobá. Potom na scénu vstupujú farizeji, ktorí zisťujú, ako Ježiš uzdravenie vykonal, a zavrhujú ho za to, že to urobil v sobotu, čo zákon nedovoľuje. Potom prichádzajú na rad rodičia uzdraveného slepca, chudobní ľudia, ktorí sa obávajú náboženskej autority ostro zameranej proti Ježišovi, a preto hovoria s obavami a veľmi vyhýbavo.

Farizeji so svojím teologickým vzdelaním a so svojou náboženskou autoritou teda vystupujú ako veľmi sebaistí a do seba zahľadení ľudia. Nesprávajú sa práve takto mnohí nábožensky orientovaní ľudia aj dnes? Farizeji sa vôbec nepokúšajú stretnúť s Ježišom a bez hanby nad ním vynášajú súd: „My vieme, že ten človek je hriešnik“ (Jn 9,24). Tak sa uzatvára proces vedený proti Ježišovi v jeho neprítomnosti, pri ktorom tí, ktorí si privlastňujú právo posudzovať Božie diela, s opovrhnutím konštatujú, že slepec od narodenia aj Ježiš sám sú hriešnici. Ale v skutočnosti uzdravený slepec nielen vidí, ale vo viere aj rozpoznáva toho, ktorý je Poslaný Bohom, toho ktorý ho zachránil.

Záver príbehu nám ukazuje, že tí, ktorí si privlastňovali právo súdiť, sú v skutočnosti súdení Ježišom. Tí, ktorí si mysleli že sú vidiaci, prejavujú sa ako zaslepení. Tí, ktorí na druhých ukazovali prstom a tvrdili o nich, že sú hriešnici, sami sú vo veľmi ťažkom hriechu. Táto hriešna zaslepenosť vyplýva z ich zatvrdnutého srdca. Aj my si teda položme otázku: kto je slepý a kto vidí? Ten, kto vo vzťahu k Ježišovi uzatvára svoje srdce, zostáva vo svojej zaslepenosti, zatiaľ čo ten, kto vníma svoju neblahú slepotu, sa otvára uzdravujúcemu a osvecujúcemu pôsobeniu Pána Ježiša Krista.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi

Foto: www.pixabay.com