Stretnutie so živým Bohom                                                                    Jn 4, 5-42

Stalo sa to pri Jakubovej studni, keď Ježiš čakal Samaritánku.  Prvý sa jej prihovoril, ponúkol, neskôr i poslúžil ... Pozval ju k dialógu cez úplne obyčajnú situáciu, akou je naberanie vody zo studne. Ona pozvanie prijala a to zmenilo celý jej život.

Ježiš sa aj nám prihovára v najobyčajnejších dennodenných, často rutinných situáciách, udalostiach, skutkoch. Pozýva nás k otvorenému dialógu. „Daj mi, čo máš a ja dám Tebe čo mám“ - Ježiš sa zaujíma o Samaritánku, pýta si od nej vodu, aby si uhasil smäd v horúčave. Chce, aby Mu poslúžila a dala obyčajnú vodu.

Sme Ježišom pozvaní aby sme Mu slúžili a aby sme slúžili aj svojim blízkym prácou, ktorá sa nám častokrát zdá rutinná, neatraktívna. „Čím už len ja môžem Ježišovi poslúžiť?  Veď nič výnimočné nemám, čo by som Mu dal... Ani svojím blízkym nemám už čo dať.“ Ale Boh neprichádza len v atmosfére výnimočnosti. Zaujíma sa aj o našu neatraktívnu, obyčajnú prácu. Ba pýta si ju „daj mi“, a vzápätí ponúka „Boží dar“ – Seba, aby sa naša práca stala atraktívnou, príťažlivou.

Ponúka Seba, aby sa aj obyčajná práca v kuchyni stala službou lásky milovaným; aby cesta autom z práce bola časom príjemného rozhovoru s Pánom v modlitbe; aby obedová prestávka bola nasýtením hladného srdca kolegu blízkosťou a porozumením. Aby sa „obyčajná voda“ stala „živou vodou“.

V priebehu veľmi krátkeho času s Ježišom, Samaritánka odchádza úplne premenená. V Ježišovi objavuje veľkú životnú hodnotu. Jej práca nadobúda znovu nový zmysel a stáva sa príťažlivou aj pre iných.

Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa. Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia.

Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú.

Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: ‚Daj sa mi napiť,‘ ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“

Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“

Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“

Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“

Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“

Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“

Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: ‚Nemám muža,‘ lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“

Žena mu vravela: „Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“

Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“

Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ Vtom prišli jeho učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou. Ale nik nepovedal: „Čo sa jej pýtaš?“ Alebo: „Prečo sa s ňou rozprávaš?“

Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“

Vyšli teda z mesta a šli k nemu.

Medzitým ho učeníci prosili: „Rabbi, jedz!“

On im povedal: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte.“

Učeníci si hovorili medzi sebou: „Vari mu niekto priniesol jesť?“

Ježiš im povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo. Nevravíte aj vy: ‚Ešte štyri mesiace a bude žatva?‘ Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa spoločne tešili aj rozsievač, aj žnec. Tu sa potvrdzuje príslovie: Jeden rozsieva a druhý žne. Ja som vás poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy ste vstúpili do ich práce.“

Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“

Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“

Po príbehoch Ježišovho pokúšania a jeho slávneho premenenia nám čítania liturgického roka A ponúkajú putovanie, ktoré nám pomôže hlbšie pochopiť tajomstvo krstu. K tomu smeruje aj úryvok dnešného evanjelia o stretnutí Ježiša so Samaritánkou v ktorom nám je zjavený dar živej vody.

Ježiš sa vracia z Judey do Galiley. Mohol by putovať údolím Jordánu, ale evanjelista píše, že „musel prejsť cez Samáriu“ (Jn 4,4). Toto "musel prejsť" nechápme len v geografickom, ale aj v teologickom zmysle: Ježiš koná z poslušnosti k nebeskému Otcovi. Jeho spásonosné pôsobenie sa neobmedzuje len na Izrael, ale smeruje k všetkým ľuďom (porov. Jn 12,47). Rozhodol sa, že sa stretne aj so Samaritánmi, ktorí boli pre Izraelitov „heretici“ a „schizmatici“, po celé stáročia oddelení od Židov. Z náboženských dôvodov dospeli až k tomu, že neuznávali jeruzalemský chrám a vybudovali si svoj vlastný Boží dom na hore Gerazim. Ježiš teda búra aj túto bariéru a to je aj dôvod, prečo je obviňovaný a urážaný tými, ktorí nerozumejú jeho správaniu: „Nehovoríme dobre, že si Samaritán a posadnutý zlým duchom?“ (Jn 8,48). To by sa dalo pochopiť tak, ako keby podľa mienky Židov Ježiš prešiel na stranu ich odporcov.

Ježiš prichádza do Samárie v hodinu, kedy je najväčšia horúčava. Posadí sa pri Jakubovej studni (porov. Gn 33,18-20) blízko mesta Sychar –  je unavený a smädný, ale nemá nič, čím by mohol vodu zo studne nabrať. Potom prichádza aj jedna žena, ktorá kvôli svojmu nemravnému spôsobu života chodí pre vodu v túto dobu, aby sa nestretla s ľuďmi, ktorí ňou pohŕdajú. Ježiš sa ňu obráti s prosbou, z ktorej vyžaruje jeho autorita: „Daj sa mi napiť!“ (Jn 4,7). Žena je ohromená, že sa k nej Žid takto znižuje: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu ono mňa, Samaritánky?“ (Jn 4,9).

Tak sa začína dialóg, v ktorom postupne vychádza najavo identita oboch rozprávajúcich sa. „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: »Daj sa mi napiť,« ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu“ (Jn 4,10), hovorí Ježiš, ktorý dobre vie, že existuje oveľa zásadnejší smäd ako ten, ktorý sa hasí obyčajnou vodou, a že studňa symbolizuje Mojžišov zákon. Tiež vie, že tá žena symbolizuje Samáriu v jej náboženskej nevere (porov. Oz 2,7) – pokúšala sa totiž zahnať svoj smäd nesprávnym spôsobom, keď mala rôznych mužov a tak akoby sa napájala rôznymi druhmi vody. Ježiš odhaľuje situáciu, v akej sa táto žena nachádza, ale nezatracuje ju, naopak nabáda ju, aby sa vrátila k živému Bohu (porov. Oz 2,18). Žena na to pristúpi, a tak dostane neslýchané zasľúbenie: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života“ (Jn 4, 13-14). Tá viditeľná voda je Mojžišov zákon, ktorý nemôže zahnať veľký smäd po večnom živote, ale ten, kto sa napája vodou,  ktorú ponúka Ježiš, nachádza v sebe nevyčerpateľný zdroj vody – Ducha Svätého, ktorého Ježiš vlieva do našich sŕdc (porov. Jn 7,37- 39; 19,30.34)!

Teraz je to teda Žena, kto prosí: „Pane, daj mi takej vody“ (Jn 4,15). Musí ale urobiť ešte jeden krok: uznať, že nie je schopná nadviazať skutočné životné spoločenstvo. Mala veľa mužov, ale žiadneho manžela. Keď v rozhovore s Ježišom zisťuje, kým v skutočnosti je, tiež spoznáva, kto je ten, s kým sa práve rozpráva: zisťuje, že Ježiš je prorok a preto sa ho pýta, kde je možné klaňať sa živému Bohu. Má to byť Jeruzalem, alebo Gerazim? Dostane veľkolepú odpoveď: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme.  Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde“ (Jn 4,21-23). To znamená v Duchu Svätom a v Ježišovi Kristovi, ktorý je vtelenou Pravdou. Miestom kultu už nie je chrám z kameňov, ale osoba Ježiša Krista a jeho telo (porov. 2Kor 13,5), teda pravý chrám Ducha Svätého (porov. 1Kor 6,19)! Keď sa žena cíti prijatá, nebojí sa priznať svoj najhlbší smäd, túžbu po Mesiášovi, na to jej Ježiš povie: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (Jn 4,26). Stretnutie s Ježišom ženu premenilo na nové stvorenie a urobilo ju schopnou, stať sa svedkyňou a tiež evanjelizátorkou. Rýchlo beží do mesta, aby tu všetkým zvestovala, že sa stretla s Mesiášom, ktorý je prameňom každého obdarovania.

To isté platí aj pre nás, ktorí sme v krste prijali Ducha Svätého a označenie kresťan. Aj nás Pán volá, aby sme v srdci rozpoznali žblnkajúci prameň Ducha – odpustenie hriechov. Tento veľkolepý dar z nás robí Ježišových priateľov a tiež jeho svedkov pred tvárou ostatných ľudí.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi