Boj s pokušením                                                                                            Mt 4,1-11

Ján, žiak siedmej triedy, sa doma priznal, že upadol do zlozvyku. Znepokojená mama sa pýta, či fajčí? Nie, hovorí syn. „Nemôžem však zaspať, keď nezjem aspoň niekoľko orechov, ktoré máme schované v skrini“. Mama mu radí, aby schoval orechy, a prestanú ho pokúšať. Ján na to: „To by nebol boj so zlozvykom. Zrátam všetky orechy a napíšem si ich počet na lístok. Mama, a ty po niekoľkých týždňoch zistíš, či ich v skrini ubudlo“. Ako povedal, tak aj urobil. Po mesiaci mama zrátala orechy. Nechýbal ani jeden.

To je príklad správneho prístupu k pôstu. Ján chápe, že tu nejde o odstránenie toho, čo pokúša, ale o takú silu ducha, aby nepodľahol pokušeniu. Človek je napádaný pokušeniami rôzneho druhu. Ako utečie od jedného, takmer ihneď sa objaví iné. Život predsa nemožno obmedziť na stály „útek“. Máme byť natoľko silní, aby to, čo nás ohrozuje, samo ustupovalo z našej cesty. Život podľa Evanjelia je bojom, a v boji útek nie je víťazstvom.

Treba poznať svoje sily a dobre oceniť silu toho, čo nás zotročuje. Keď je protivník silnejší, tak sa nemôžeme púšťať s ním priamo do boja, treba sa vyhnúť stretnutiu. Je to však prechodný stav, používaný za účelom zdokonalenia svojho ducha do takého stupňa, aby nakoniec bolo možné pustiť sa do rozhodujúcej bitky a naplno zvíťaziť.

Ján pochopil, že boj so zlozvykom nespočíva v odstránení z dohľadu orechov, ktoré ho pokúšali. Orechy musia zostať na dosah ruky, a aj napriek tomu po nich nesiahne. V tomto prípade išlo o orechy, v budúcnosti ich miesto zaujmú cigarety, vodka, cudzia žena, spoločné peniaze... Dnes vydobyté víťazstvo dáva nádej, že aj voči iným pokušeniam zaujmeme podobný postoj.

Veľký pôst, to je čas zdokonaľovania síl ducha, to je objavenie pravdy, že kresťan nesmie podliehať pokušeniu. Možno riskovať tvrdenie, že v súčasnom svete množstvo pokušení, ich blízkosť, ako aj ich sila, ustavične narastajú. Sme zasypávaní stále chutnejšími a väčšími „orechami“, ktoré sa objavujú v dosahu našej ruky. V tejto situácii treba priam proporcionálne zdokonaliť silu nášho ducha. „Orechy“ sú spravidla dobré, ale nemôžu mať nad nami moc. My máme rozhodovať o ich múdrom využití.

Kristus pred začiatkom verejného zápasu so zlom sa štyridsať dní postil. Podobne i Cirkev vyzýva všetkých veriacich, aby v období Veľkého pôstu overili a zdokonalili sily svojho ducha. Treba jedine to, aby si každý dobre zrátal, čo ho to bude stáť a keď urobí konkrétne rozhodnutie, aby si dokázal, že robí to, čo chce, a nie to, čo sa mu zachce.

Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal. A keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol.

Tu pristúpil pokušiteľ a povedal mu: „Ak si Boží Syn, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby.“

On odvetil: „Napísané je: ‚Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.‘“

Potom ho diabol vzal do svätého mesta, postavil ho na vrchol chrámu a vravel mu: „Ak si Boží Syn, vrhni sa dolu, veď je napísané: ‚Svojim anjelom dá príkaz o tebe a vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň.‘“

Ježiš mu povedal: „Ale je aj napísané: ‚Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.‘“

A zasa ho diabol vzal na veľmi vysoký vrch, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a vravel mu: „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať.“ Vtedy mu Ježiš povedal: „Odíď, satan, lebo je napísané: ‚Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.‘“

Tu ho diabol opustil a prišli anjeli a posluhovali mu.

Na popolcovú stredu sme prekročili prah pôstneho obdobia, štyridsaťdňového obdobia, ktoré ako kresťania prežívame v duchu pokánia a návratu k Bohu. Neustále musíme odolávať modlám. Každá doba je vhodná pre prijatie Božej milosti, ale cirkev, vedomá si ľudskej neschopnosti žiť ustavične v napätí smerujúcom k Božiemu kráľovstvu, nám poskytuje zvláštne obdobie, v ktorom máme všetky svoje sily napínať do snahy o úprimné obrátenie. Práve v pôstnom období sa máme  intenzívnejšie cvičiť v duchovnom boji.

Tento boj je natoľko nevyhnutný, že dokonca ani Ježiš ako človek ho nebol ušetrený, to nám napokon ukazuje evanjelium ktoré čítame na prvú pôstnu nedeľu, rozprávanie o Ježišovom zápase s pokušením. To, že ho Otec pri krste nazval svojim milovaným Synom (porov. Mt 3,17), neznamenalo, že by bol uchránený pred skúškami. Naopak: hneď ako vystúpil z vôd Jordánu, „Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal“ (Mt 4,1). Aj každý pokrstený musí očakávať stretnutie s nepríjemnosťami spôsobenými odporcom, ktorý sa bude prostredníctvom lákavého pokušenia snažiť odvrátiť ho od nastúpenej cesty.

Dnešné prvé čítanie je z knihy Genezis a predstavuje podnetnú paralelu k evanjeliu, a tak nám dáva hlbšie pochopiť dynamiku pokušenia. Keď Boh stvoril človeka na svoj obraz, k svojej podobe, povedal Adamovi: „A Pán, Boh, prikázal človekovi: "Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“ (Gn 2,16-17). Práve na túto hranicu, záruku ľudskej slobody, útočí had: „Tu povedal had žene: "Nie, nezomriete,  ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo“ (Gn 3,4-5). Toto zlovoľné pokúšanie vstupuje do ľudského srdca, ktoré tak postupne dochádza k novému pohľadu na skutočnosť: „A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol“ (Gn 3,6). Svet sa jej javí ako korisť, ktorú treba uchvátiť. Akonáhle človek takémuto vnímaniu skutočnosti podľahne, hriech je dokonaný. Odtrhnutie zakázaného ovocia je nevyhnutným dôsledkom.

Ježiš je Adamovým protikladom. Aj on bol pokúšaný, ako každý človek, prichádzajúci na tento svet, ale hriechu sa nikdy nedopustil (porov. Hebr 4,15). Tam kde Adam sklamal, Ježiš zápasil a zvíťazil. Matúš nám to ukazuje v rozprávaní o troch pokušeniach, ktorým bol Ježiš vystavený: premeniť kamene na chlieb, vrhnúť sa z chrámu, aby vyprovokoval zázračnú záchranu, a panovať nad všetkými kráľovstvami. Ale Ježiš reagoval v plnej poslušnosti voči Otcovi a zároveň s ohľadom na svoje človečenstvo a obhajoval Boží obraz, zjavený vo Svätom písme. Zbraň, ktorú Ježiš používa, je Božie slovo, ako to ukazujú odpovede adresované pokušiteľovi, ktoré pochádzajú z Biblie: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4,4; porov. Dt 8,3). „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha“ (Mt 4,7; porov. Dt 6,16). „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Mt 4,10; porov. Dt 6,13). Ježiš je poslušný Božiemu slovu v jeho najhlbšom význame a nie na základe povrchného čítania ako diabol, ktorý používa slová Písma so zlým úmyslom (porov. Ž 91,11-12).

Kým Adam chápal božstvo ako korisť, ktorej sa chcel zmocniť, a vystrel ruku k stromu, aby si privlastnil božské schopnosti, Ježiš kráčal úplne opačným smerom: na konci svojej pozemskej existencie roztiahol ruky na kríži, aby tak v úplnej slobode obetoval svoj život z lásky k Bohu ak ľuďom. Aj my môžeme čeliť pokušeniam tak ako Ježiš: všetko usporiadať tak, aby to bol Ježiš sám, kto v nás bude bojovať, ako to chápal svätý Augustín: „Ježiš bol na púšti pokúšaný diablom. V Ježišovi si bol pokúšaný aj ty. Keď si v ňom bol pokúšaný, nech v ňom dosiahneš víťazstvo.“

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi