Jeden deň                                                                                  Mt 6, 24-34

Je dobré, že v Evanjeliu Ježiš podáva nielen zásady života viery a lásky, ale aj konkrétne pokyny, ktoré akosi napovedajú, ako treba tieto zásady použiť v živote. Jedna z nich je aj v slovách: „Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia“ (Mt 6, 34). Je to recept na zachovanie evanjeliovo chápanej slobody v živote.

Viac-menej je to tak, ako so zaslaním balíčka. Každý deň ráno dostávam od Boha malú krabičku. Mám do nej umiestniť bohatstvo celého dňa. Môžem túto krabičku nechať prázdnu, keď budem v lenivosti strácať celé hodiny a môžem ju naplniť veľmi hodnotnými vecami, márnymi alebo dokonca zlými. Hodinu za hodinou, či chcem alebo nechcem, krabička sa napĺňa. Pán Ježiš pripomína, aby sme mali na mysli výlučne tú krabičku, ktorú napĺňame. Z praktického pohľadu dôležitým momentom je ukončenie dňa. Ide totiž o to, aby sme naplnenú krabičku zabalili, napísali adresu a poslali do domu nebeského Otca. Tu zhromaždené krabičky všetkých dní života po našej smrti budú otvorené a z pohľadu večných hodnôt budú zodpovedne ocenené.

Najčastejšie sa ľudia dopúšťajú omylu v tom, že večer ani nezatvoria krabičku, ani ju neposielajú do Božích rúk. Zostáva otvorená pri ich lôžkach, a keď v nasledujúci deň ráno otvoria oči, vedľa nej stojí ďalšia krabička, ktorú treba naplniť a zabaliť. Pretože z včerajšieho dňa zostalo mnoho vecí nevyriešených, teda sa vlečú do nasledujúceho dňa. Za desať dní majú už desať otvorených krabičiek, všetky plné a spojené medzi sebou vlečúcimi sa záležitosťami zo dňa na deň. Človek sa začína strácať. Sám sa už nemôže zaoberať tým, čo bolo, lebo sa to odrazí zle na tom, čo aktuálne robí. V takejto situácii mu nezostáva nič iné, ako pozvať niekoho, aby mu pomohol urobiť poriadok. On sám sa dusí, chýba mu voľný priestor, je zavalený svojou minulosťou.

Druhý takmer rovnako častý omyl spočíva v neopodstatnenom sužovaní sa o zajtrajšok, ktorý nám nikdy nepatrí. Sužovanie sa nad tým, čo bude, to nie je nič iné, ako strácanie drahocenného času dnešného dňa a prelievanie domnelých smútkov a trpkosti budúcnosti do aktuálne balenej krabičky. Netreba sa sužovať do rezervy.

„Každý deň má dosť svojho trápenia“. Koľko životnej múdrosti je obsiahnuté v tejto krátkej vete Krista. Stačí túto jednu vetu Evanjelia uskutočniť na sto percent, tak ako radí Ježiš, aby sme objavili chuť opravdivej slobody. Aká pokojná je noc človeka, ktorý krabičku uplynulého dňa poslal na adresu svojho večného príbytku. Jeho minulosť je vždy usporiadaná, čaká ho nasledujúci deň, aby ho naplnil dobrom a poslal Bohu. O zajtrajšok sa nemusí sužovať. „Dnešný deň sa postará sám o seba“.

Najnešťastnejší ľudia na zemi sú tí, ktorí už roky neposielajú večer zabalený deň do rúk Boha. Sú stratení v minulosti a usužovaní o budúcnosť. Sú otrokmi vlastného života.

Ak je každý môj deň v rukách Otca, tak i ja v každom okamihu môžem vložiť do nich svoje vlastné srdce. V tom spočíva evanjeliovo chápaná sloboda. A iba v nej možno reálne plánovať budúcnosť. Umenie žiť dnešný deň je pekné tým, že človek je pripravený tak baliť dobro cez sto rokov na Zemi, ako aj skončiť balenie v dnešný deň. Konanie dobra v čase je pre neho prameňom radosti, ale i myšlienka na zakončenie tohto diela a stretnutia s Otcom vo večnosti ho napĺňa šťastím.

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone.

Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev?

Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony?

A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu?

A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich.

Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?!

Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: ‚Čo budeme jesť?‘ alebo: ‚Čo budeme piť?‘ alebo: ‚Čo si oblečieme?‘! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete.

Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.

Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.“

Aj dnes pokračujeme v čítaní Ježišovej horskej reči a máme pred sebou poetické pasáže. Ukazuje sa v nich, ako Ježiš dokáže rozjímať o skutočnosti okolo seba, najmä o prírode. Ale musíme si dávať pozor, aby sme jeho posolstvo správne pochopili.

V prvom rade treba veľmi pozorne čítať jeho slová, ktorými dnešný úryvok z evanjelia začína: „ Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone“ (Mt 6,24). Ježiš chápe a aj jasne hovorí, že bohatstvo a zhromažďovanie majetku sa môže veľmi ľahko stať falošným bôžikom, modlou, ktorej potom ľudia obetujú seba samých aj životy ostatných. V danej súvislosti nesmieme zabúdať, že termín „mamona“ sa odvodzuje od rovnakého slovného koreňa ako slovo „veriť“, vyjadrujúceho dôveryplné priľnutie veriaceho k Pánovi. Áno, bohatstvo vyvoláva dôveru v seba do tej miery, že berie na seba tvárnosť iluzórneho zabezpečenia svojho majiteľa pred smrťou. Mamona vystupuje pod maskou falošnej moci, schopnej uspokojovať všetky potreby ľudského srdca.

Preto Ježiš hovorí: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú  v nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Mt 6,19-21). To je úplne zásadná otázka pre každého z nás: Na ktorej strane stojí moje srdce? Čo je pre mňa pravým bohatstvom? Je majetok nástrojom vzťahovosti, zdieľania a spoločenstva s druhými, alebo je to prostriedok sebeckého uctievania seba samého? Musíme si jasne uvedomiť, že ak svoju dôveru vkladáme do svojho majetku, potom to v nás nakoniec nevyhnutne zadusí dôveru v Božie kráľovstvo, ako sa to stalo bohatému človeku, ktorý je smutný, lebo radšej opiera svoju identitu o množstvo svojho majetku, namiesto toho, aby sa usiloval o životodarný vzťah k Pánovi (porov. Mt 19,22),

„Preto vám hovorím ...“ (Mt 6,25) - vo svetle tohto vyjadrenia treba čítať nasledujúce Ježišove slová, ktorými nás povzbudzuje k tomu, aby sme sa netrápili obavami. Len ten, koho srdce nie je zavalené starosťami o prítomnosť, môže nájsť svoj pravý poklad v Pánovi a v dôvere z neho urobiť prameň svojho života aj zbraň proti neužitočným starostiam. Tie sú zreteľne vidieť na človeku, ktorý svoj život stotožňuje so svojím majetkom. Čo je starosť? Život v obavách, život plný strachu ... Tak sa správa človek, ktorý si myslí, že všetko záleží len na ňom a na jeho konaní. Je zaslepený neukojiteľným bažením a mylnou nádejou, že pravý pokoj nájde v stále narastajúcom hromadení majetku pre seba, a tak sa stáva obeťou toho, čo Ježiš nazýva „svetskými starosťami a klamom bohatstva“ (Mt 13,22), ktoré Božie slovo udusí, takže zostane bez úžitku. Kto takto koná, je maloverný, ako často čítame práve v Matúšovom evanjeliu (porov. napr. Mt 8,26; 14,31; 16,8; 17,20).

Kto sa však s dôverou odovzdáva Bohu, ktorého nám ukazuje Ježiš Kristus, ten sa neznepokojuje, netrápi sa, lebo cíti, že je Bohom milovaný. Otec dobre vie, čo potrebujeme, a ako sa stará o nebeské vtáky a poľné ľalie, ešte viac sa stará o nás, ktorí sme jeho synmi a dcérami. Ježiš tu nevychvaľuje lajdáctvo a nezodpovednú nedbalosť - veď nabáda svojich učeníkov, aby sa nasadzovali, aby pracovali, ale s hlbokým vnútorným pokojom človeka, ktorý si je istý, že v Božích očiach platia iné hodnoty ako u ľudí („Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev?“ Mt 6,25), ktorý sa nespolieha na vlastné konanie a tvárou v tvár nevyhnutným ťažkostiam, ktoré život prináša, sa nenechá vyviesť z miery, ale vkladá každú svoju tieseň do Božích rúk (porov. 1Pt 5,7); ktorý jednoducho hľadá najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, a tak všetko ostatné dostáva akosi prídavkom.

Meradlom pravej viery, uzatvára Ježiš s múdrym a upokojujúcim realizmom, je prežívanie dneška ako niečoho, čo patrí Bohu: „Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia“(Mt 6,34). Tu môžeme spomenúť slová, ktorými blahoslavený Karol Foucauld komentoval toto skvostné miesto: „Nerobme si starosti o budúcnosť a v každom okamžiku svojho života sa usilujme robiť to, čo práve teraz chce od nás Boh. Tak už nebudeme žiť zameraní na seba, ale k Bohu. Nebudeme toľko stavať na nás samých ani na nejakom tvorovi, ale budeme sa neustále odovzdávať Bohu, od ktorého budeme všetko očakávať.“

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi