2. nedeľa cez rok A

 

Hľa Baránok Boží                                             Jn 1, 29-34

 

Fragment nedeľného Evanjelia hovorí o vyznaní viery Jána Krstiteľa v Božstvo Ježiša Krista. Toto vyznanie robí zo syna Alžbety a Zachariáša ukazovateľa cesty, ktorý ukazuje cestu iným. Po jeho slovách: „Hľa, Baránok Boží“, na druhý deň, dvaja učeníci Jána Krstiteľa – neskorší autor štvrtého Evanjelia, Ján, ako aj brat Šimona Petra, Andrej – opustili majstra a išli za Ježišom. Toto verejné vyznanie viery Jána Krstiteľa im ukázalo cestu k Spasiteľovi.

Mnoho súčasných ľudí sa usiluje tvrdiť, že viera je súkromná záležitosť, že je to skutočnosť, ktorú možno zatvoriť na dno svojho srdca a netreba ju už navonok prejavovať. Najčastejšie je tento názor obsiahnutý v tvrdení: „Patrím k veriacim ľuďom, ale nepraktizujem“. Prívrženci tohto spôsobu myslenia si neuvedomujú, že sa priamo priznávajú k tomu, že nemajú kresťanskú vieru.

Ktokoľvek totiž vstupuje úkonom viery do kontaktu s Kristom, jeho srdce napĺňa nielen skutočné šťastie, ale i veľká túžba podeliť sa o Neho s inými. Ukazovateľom autentickej viery je túžba po apoštoláte, starosť, aby iným ukázali cestu k opravdivému šťastiu. Ak teda niekto tvrdí, že viera je súkromná záležitosť, jednoznačne dokazuje, že ju nemá. Ona sa totiž nikdy nezmestí do srdca človeka, ale sa prelieva na iných. To patrí k jej prirodzenosti. Prebytok šťastia obsiahnutého v úkone viery núti veriaceho človeka, aby sa o túto vieru delil s inými.

Zakúsil to sv. Augustín, keď po svojom obrátení zatúžil podeliť sa so svojou radosťou a pokojom s inými. „Keby videli to vnútorné večné svetlo! Pretože sám som ho trochu spoznal, trápilo ma, že nepoznám spôsob, ako ho ukázať iným (...) Nevedel som, akým spôsobom  pomôcť tým hluchým mŕtvolám, k počtu ktorých som sám predtým patril“ (Vyznania IX, 4).

Najjednoduchšou formou vyznania viery je účasť na nedeľnej Eucharistii. Už samotná cesta do kostola je vyznaním našej viery, nehovoriac o prítomnosti pri oltári, spoločnej modlitbe, speve, či prijímaní Najsvätejšej Sviatosti.

Táto nedeľná prax formuje ďalej vyznanie viery v každodennom živote. Tam, kde sa nedostáva náboženská kniha, kňaz, dostane sa veriaci kresťan a rozlieva šťastie svojho srdca do prostredia.

Môže sa to diať i na stretnutí s inými ľuďmi v spoločenstve pri zdieľaní sa nad Božím slovom, kedy sa členovia skupiny môžu stať jeden pre druhého skutočnými svedkami evanjeliových udalostí.

Vtedy sa stávajú, ako Ján, ukazovateľmi, ktorí ukazujú nie ľahkú ale jedinú istú a peknú cestu k opravdivému šťastiu.

Kto tvrdí, že viera je jeho súkromná záležitosť, musí sa hlbšie zamyslieť nad Kristovými slovami: „Vy ste svetlo sveta“. Z nich vyplýva, že vieru sme nedostali preto, aby osvecovala iba naše srdcia, ale svet! Toto osvecovanie sveta sa uskutočňuje často verejným vyznaním viery.

 

Keď Ján videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. Toto je ten, o ktorom som hovoril: Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv ako ja. Ani ja som ho nepoznal, ale preto som prišiel a krstím vodou, aby sa on stal známym Izraelu.“

Ján vydal svedectvo: „Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: ‚Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.‘ A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn.“

 

Ján Krstiteľ sprevádzal naše očakávanie Prichádzajúceho počas Adventu a stretli sme sa sním aj minulú nedeľu pri Ježišovom Krste v Jordáne. Dnes sa prejavuje ako svedok Ježiša, Baránka a Božieho Služobníka i Božieho Syna.

Vo štvrtom evanjeliu sa Ján Krstiteľ objavuje už v Prológu ako človek poslaný Bohom: „Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili“ (Jn 1,6-7). Svetlom, ktorému vydáva Ján svedectvo, je vtelené Slovo. Náboženské autority Izraela prichádzajú za Jánom Krstiteľom k Jordánu, kde krstil a pýtajú sa ho: „«Kto si ty? «, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: «Ja nie som Mesiáš. « «Čo teda, « pýtali sa ho, «si Eliáš? « Povedal: «Nie som. « «Si prorok? « Odpovedal: «Nie. «“ (Jn 1,19-21). Ján teda vyznáva, že nie je tým, za koho ho mnohí pokladali. Potom sám o sebe dodá: „Ja som hlas volajúceho na púšti“ (Jn 1,23). Je treba pripravovať Pánovi cestu na púšti (porov. Iz 40,3) a hlas počúva svojho Pána bez akýchkoľvek výhrad. Ján teda dáva svoj hlas tomu, kto ho poslal, nevyžaduje žiadnu pozornosť pre seba, pretože je úplne zameraný na to, že má ukazovať na niekoho iného.

Pod tlakom kňazov a levitov Ján Krstiteľ vyznáva: „ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte.  On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi“ (Jn 1,26-27). Mesiáš je už prítomný, ale zatiaľ iba v skrytosti: prichádza za Jánom ako učeník. Ján Krstiteľ ale vyznáva, že nie je hoden vykonať pre neho ani službu vyhradenú otrokom. V ten deň, keď k Jánovi prichádza Ježiš, Krstiteľ zvolá: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29). Používa slovo, ktoré v aramejčine znamená baránka aj služobníka. Ježiš je Baránok – Služobník opísaný v knihe proroka Izaiáša (porov. Iz 53,7), je Baránok, ktorý sa zabíja na Veľkú noc ako znamenie zmluvy (porov. Jn 19,14) aj Baránok, ktorý sa obetuje za odpustenie hriechov (porov. 1 Sam 7,8-9). Ježiš vo svojej láske ako služobník ľudí nachádza dôvod pre darovanie – obetovanie svojho života. Na základe tejto lásky k ľuďom, ktorá ide až do krajnosti (porov. Jn 13,1), vzal na seba ľudské hriechy a odpustil ich, keď za všetkých prelial svoju krv na odpustenie hriechov (porov. Mt 26,28).

Keď Ján zdôraznil: „Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv, ako ja“ (Jn 1,30), Dal nám nahliadnuť do svojej skúsenosti s Ježišovou identitou. Na prvý pohľad nespoznal, že Ježiš je Mesiáš a že je definitívnym zjavením Boha Otca, ale načúvanie Božiemu slovu prečistilo jeho duchovný pohľad a narovnalo chápavosť jeho srdca, a pochopil, že Ježiš, ktorý prišiel po ňom, v skutočnosti bol dávno pred ním. Vďaka tomu mohol vo chvíli Ježišovho krstu vidieť Ducha Svätého, ako zostúpil na Ježiša v podobe holubice a trvalo na ňom spočinul. Ježiš tak dostal moc krstiť Duchom Svätým. Dva obrazy, teda Ježiš ako Baránok a Duch Svätý v podobe holubice, zjavujú mesiášsky charakter Ježišovho poslania.

Preto Ján Krstiteľ uzatvára: „A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn“ (Jn 1,34). Ježiš ako človek teda predstavuje posledné a definitívne zjavenie Boha adresované celému ľudstvu. Akonáhle dvaja z Jánových učeníkov počuli  jeho svedectvo, rozhodli sa Ježiša nasledovať (porov. Jn 1,35-37). V tom spočíva veľkosť Jána Krstiteľa, ktorý sa dokáže stať menším a stále sa umenšovať, aby Kristus rástol (porov. Jn 3,30); preto je schopný privádzať druhých ku Kristovi a následne sa vytratiť... Sme my kresťania schopní a odhodlaní jednať práve týmto jánovským spôsobom? Sme odhodlaní nedržať pri sebe tých, ktorých máme privádzať ku Kristovi? Totiž len tak môžeme vydávať v tomto svete vierohodné svedectvo o tom, že Ježiš je Pán nášho života.

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)

Súvisiace: