Pozvať Boha                                     Lk 1, 67-79

Do betlehemskej maštaľky prichádzali rôzni ľudia. Jedni prišli z nábožnosti, napr. pastieri, ktorí tu prišli, lebo boli poslušní Božej výzve, aby sa poklonili a obetovali svoje skromné dary. Priniesli to, čo mali.

Iní, ktorí prišli, boli vedení zvedavosťou. Zvláštne výpovede pastierov o znameniach na nebi ich povzbudili, aby nazreli do maštaľky s nádejou, že uvidia čosi mimoriadne. Neprichádzali sa pokloniť, nepriniesli dary, hľadali senzácie.

Dodnes sa zachovali apokryfné evanjeliá, ktoré hovoria o údajných zázrakoch, ktoré sa diali v Betleheme, o údive ľudí, ktorí stáli pred tajomstvom narodenia Syna z Panny. Do maštaľky prišiel aj človek, ktorého meno nepoznáme, ktorý prišiel nie zo zvedavosti, ale z obyčajnej ľudskej dobrosrdečnosti. Keď videl, v akej beznádejnej situácii sa ocitla mladá Matka, daroval jej svoj príbytok. Vzal Máriu, Jozefa i Dieťa k sebe.

Vieme, že keď Mudrci prišli do Betlehema, Svätá rodina už nebývala v maštaľke, ale podľa evanjelistu Matúša v dome. Gesto tohto pána domu si zasluhuje zvláštnu pozornosť. Je to gesto typicky evanjeliové. Gesto, na ktoré čakal Boh. Človek pozval Boha do svojho domu a súhlasil so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú. To nebolo ľahké rozhodnutie.

Dnes je potrebné položiť si otázku, čo ja hľadám v betlehemskej maštaľke. Či vzrušenie pod vplyvom krásnej scenérie a melodických kolied, či ticho na modlitbu a adoráciu podľa príkladu pastierov, či som pripravený vstúpiť do maštaľky a navrhnúť Márii – Vezmi to Dieťa a poď do môjho domu? Nie je v ňom luxus, ale vždy je v ňom lepšie ako v tejto stajni. Je tam lôžko, teplá voda, čosi na zjedenie...

To nie je ľahké rozhodnutie. Je potrebné dať k dispozícii Bohu svoj príbytok. On bude Pánom, a ja budem Jeho sluhom. Čím viac v Ňom uvidím Boha, tým viac zaujmem posledné miesto. Budem otvárať dvere všetkým, ktorí k Nemu prídu. Evanjelizovanie. Otváranie dverí k Ježišovi. Áno, stratím svoj dom, stratím svoj čas, stratím..., ale či strata čohokoľvek pre Boha je skutočne stratou?

To nie je ľahké rozhodnutie. Ľahšie je pokloniť sa, priniesť dary, odspievať koledy a zanechať Boha v jasliach, a sám sa vrátiť na svoje lôžko a zatvoriť dvere vlastného domu. Je to ľahšie! Vziať Boha a vrátiť sa s Ním do svojho domu – to je ťažké rozhodnutie, to je postoj, ktorý si vyžaduje veľkú odvahu. Ale iba takéto rozhodnutie nám diktuje naša viera a láska. Prijať Boha a súhlasiť so všetkými dôsledkami, ktoré z toho plynú, to znamená začať náboženský život, život plný viery a plný lásky.

Keď anjeli odišli od pastierov do neba, pastieri si povedali: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán.“

Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati.

A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.

Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané.

Počas eucharistie v noci Narodenia Pána slávime veľké tajomstvo Božieho vtelenia, presnejšie povedané poľudštenie Boha, rozjímaním o Ježišovom narodení z Márie v Betleheme. Túto udalosť zjavil anjel pastierom, ktorí reprezentujú chudobných v Izraeli (porov. Lk 2,1-14). Na úsvite nám cirkev ponúka inú stránku tohto tajomstva, o ktorej rozpráva evanjelista Lukáš: návštevu pastierov v maštaľke a ich zakúšanie tajomstva, ktoré sa prejavuje v udalosti slova o novonarodenom dieťati.

To, že prvými adresátmi zvesti o narodení Pána boli práve pastieri, by sme nemali len tak prejsť. Pastieri boli kvôli svojej práci nútení žiť životom neustáleho putovania. Pre náboženskú kultúru svojej doby to boli osoby nečisté, vylúčené z oficiálneho liturgického života. A práve títo chudobní a zabudnutí, opovrhovaní ako prví počujú svedectvo o Božej priazni a vyvolení. Boh si ich vyvolil, aby prostredníctvom nich uskutočňoval svoj „príbeh“. Anjel sa obrátil na pastierov slovami: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ (Lk 2, 10-12). Znamenie, ktoré je celkom bežné, zdanlivo nijak mimoriadne, sa stáva radostnou zvesťou pre toho, kto dokáže vnímať, že Božia sláva je slávou pohoršujúcou, a preto radikálne odlišnou od slávy, ako si ju predstavujeme my ľudia. Je to totiž sláva pokory a dobrovoľného poníženia.

Pastieri dokázali prijať zvesť, ktorá znie tak neslýchane a paradoxne. Akonáhle sa od nich anjeli vzdialili, aby sa vrátili k nebeskému trónu, poslušne sa vydali na cestu smerom k Betlehemu, aby mohli na vlastné oči uvidieť udalosť slova, ktoré im práve Pán dal poznať. Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. (Lk 2,16). Evanjelista Lukáš už tretí raz v niekoľkých vetách opakuje slovo „znamenie“. Udalosť, ktorá predstavuje jadro jeho rozprávania, totiž, pod povrchom obsahuje spásu, ktorú Boh daruje a zjavuje ľuďom. Vo veľmi ľudskej skutočnosti novorodeného dieťaťa zavinutého do plienok v maštaľke sa zjavuje, že Ježiš je Mesiáš a Pán – dáva sa pastierom poznať ako dieťa odmietané ešte pred narodením, „lebo pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lk 2,7).  Novorodenec zavinutý do plienok je zrejmým znamením bezmocnosti a závislosti na druhých, typickým pre náš údel. Dieťatko položené na miesto, z ktorého sa sýtia domáce zvieratá, je živým rozprávaním o Božej sláve, o ktorej spievajú anjeli. Je to znamenie Boha, ktorého my odmietame, Boha, ktorý je podľa ľudského úsudku slabý, Boha, vzdialeného miestam hlasu a honosnosti, miestam moci – preto leží v maštaľných jasliach!

Keď boli pastieri svedkami tejto scény, tak normálnej, bežnej a predsa úplne paradoxnej, stali sa nositeľmi radostnej zvesti: vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati (Lk 2,17). Text  priamo hovorí, že „dávali poznať“ to, čo im bolo predtým „dané poznať“. Po zjavení opakujú prijatú zvesť. To, čo pridávajú, sa netýka obsahu zvesti, ale skúsenosti viery. Teraz sú na existenciálnej rovine zvestovania zapojení do tejto tajomnej udalosti a stávajú sa svedkami, pretože nezostali len nezúčastnenými pozorovateľmi jednoduchej udalosti. To je aj skúsenosť viery, ktorú je povolaný prežívať každý z nás vo svojom živote. Skúsenosť totiž nie je nejaké ďalšie doplnenie zvesti, ktorá nám bola adresovaná, ale má z nás urobiť dôveryhodných a presvedčivých pozorovateľov večného evanjelia (porov. Zj 16,6). Inými slovami: podobne ako pastieri, aj veriaci každej doby môžu rozprávať o tom, čo im bolo povedané, i o tom, čo videli, ako im bolo zvestované. Z tohto vedomia pre pastierov i pre všetkých veriacich vďakyvzdanie Bohu za veľké veci, ktoré vykonal.

Lukáš potom poznamenáva, že „Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2,19). Jej viera je rozjímavá, je to aktívne zhromažďovanie skúsenosti a jej porovnávanie s Božím slovom. Mária s a snažila porozumieť logike udalostí, ktoré sa na prvý pohľad zdajú náhodné, ba dokonca vo vzájomnom nesúlade či protiklade. Ani pre ňu, rovnako ako pre pastierov, nebolo ľahké vnímať veľkoleposť anjelskej zvesti (porov. Lk 1,30-35) i nepatrnosť udalostí, ktoré sa odohrávali pred ich očami. Lenže Mária je, rovnako ako pastieri, príkladom učeníka ponoreného do načúvania; učeníka, ktorý sa vydal na púť, pohnutý zjavením šokujúceho spôsobu, ktorý zvolil Boh, aby sa stal človekom; učeníka, ktorý vo svetle svojej viery interpretuje to, čomu načúva, čo vidí a prežíva.

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)