4. adventná nedeľa A

 

Ježiš, Emanuel – Boh s nami                        Mt 1, 18-24                                                                                                                 

 

Počas prvých dvoch mesiacov tehotenstva sa nový život utvára v skrytosti. Ale keď to na žene začne byť viditeľné, všetko sa zmení. Tým, čo spočiatku tajomne rástlo vo vnútri, žena teraz dáva celému svetu najavo: „Som tehotná.“

Možno to bolo práve v tom čase, keď sa o Márii zistilo, že je tehotná. Jej dieťa, ktoré bolo počaté skôr, ako začala žiť s Jozefom, už dávalo o sebe vedieť. Nemohlo byť pochýb o tom, že Mária je tehotná. Mnohé ženy v podobnej situácii sa snažia svoje tehotenstvo utajiť. Ale všetky znamenia vo Svätom písme poukazujú na to, že Mária bola úprimná a svoje tehotenstvo neskrývala.

Je to odkaz pre nás všetkých, pretože v istom zmysle sme všetci „tehotní“, v očakávaní. Svätý Pavol hovorí, že v nás rastie nový život „a ním je Kristus vo vás, nádej slávy“ (Kol 1, 27). A tento vnútorný rast nemôže byť dlho utajovaný. V určitej chvíli sa musí prejaviť!

Nebojme sa ukázať svetu tú zmenu, ktorá nastala v našom vnútri. Zažili sme Ježišov pokoj, lásku, milosrdenstvo a radosť? Tak nasledujme príklad Márie a neskrývajme to! Nech náš postoj radosti a pokoja vidia naši kolegovia v práci, aby mohli uveriť, že aj oni môžu byť premenení. Podeľme sa vo svojej rodine o vľúdnosť a štedrosť, ktoré sme dostali od Pána, nech vidia v nás Kristovu lásku. Buďme úprimní a neskrývajme dôvod našej radosti.

Určite prídu chvíle, keď sa budeme cítiť nesmelí, možno dokonca nepochopení. Ale buďme si istí, že Boh je s nami - Emanuel! Jeho sláva bude žiariť cez nás, on nás nikdy neopustí.

 

S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého.

Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť.

Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“

To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade znamená: Boh s nami.

Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku.

 

Správa o Ježišovom príchode v sláve prevládajúca počas prvých troch adventných nedieľ, sa na štvrtú nedeľu stáva zvesťou o jeho príchode v tele, o človečenstve Božieho Syna: to budeme sláviť na Vianoce, ktoré sú už pred dverami. Tento rok počujeme túto zvesť v podobe, akou bola zvestovaná Jozefovi, „Dávidovmu synovi“ ktorý mal pred zákonom plniť úlohu Ježišovho otca.

„S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom: Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého“ (Mt 1,18). Tieto slová nám oznamujú hlavné tajomstvo našej viery: Ježiš, narodený z Márie je Boží Syn, splodený mocou Ducha Svätého. On je mužom, ktorého nám mohol darovať len Boh sám. Jozef, ktorý toto zjavenie ešte nepoznal sa však nachádzal v dosť podivnej a bolestnej situácii. Neočakávané tehotenstvo jeho snúbenice vrhalo neblahé svetlo na budúcnosť, ktorú si spolu s ňou plánoval. Tvárou v tvár tejto pohoršujúcej situácii Jozef nereaguje impulzívne, ani legalisticky, podľa predpisov zákona, ale postupuje ako spravodlivý, čo v biblickom chápaní znamená človeka, ktorý je schopný žiť podľa Pánovej spravodlivosti v pokoji a bratskej láske prinášajúcej súcit a odpustenie. Jozef sa zachová veľmi ľudsky: nechce Máriu zapudiť ani ju vystaviť potupe, hanbe a opovrhnutiu a preto sa rozhodne, že ju potajomky prepustí. Usiluje sa teda zakryť to, čo by sa mohlo chápať ako hriech.

Zatiaľ čo Jozef, muž hlbokej viery, rozjíma nad tým čo sa stalo, teda zotrváva v oblasti ticha, ktoré je priestorom pre vnútornú prácu a modlitbu, vo sne sa mu náhle zjavuje Boží posol, anjel, s Božím slovom: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20). To veľké zjavenie je sprevádzané spresnením, ktoré celú zvesť prehlbuje: „Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1,21). Dieťa, ktoré sa narodí teda bude obdarované menom vyjadrujúcim úplnú spolupatričnosť s Bohom aj poslanie, ktoré dovŕši v znamení služby ľuďom ako svojim bratom. Meno „Ježiš“ totiž znamená „Boh zachraňuje“ – označenie pre Spasiteľa.

Pohoršenie sa tak pre Jozefa mení na zjavenie. Pôvodne neblahá udalosť sa tak stáva príležitosťou na ukázanie dôslednej poslušnosti Bohu. Jozef tak prehlbuje svoju vieru a zároveň tak dospieva k bezprostrednému zážitku skutočnosti, že Bohu nič nie je nemožné (porov. Lk 1,37). Evanjelista to komentuje: „To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel," čo v preklade znamená: Boh s nami“ (Mt 1,22-23; porov. Iz 7,14). V plnosti času (porov. Gal 4,4), ako naplnenie všetkých dávnych proroctiev a prejavov zmluvy, teda Boh navštevuje svoj ľud úplne jedinečným a neopakovateľným spôsobom. On sám sa stal „Immanu-El“ Boh s nami v Ježišovi, synovi Panny Márie. On je Mesiáš, podľa tela zrodený z Dávidovho potomstva(porov. Rim 3,3).

„Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku“ (Mt 1,24). Tento jednoduchý záver nám ukazuje Jozefovu skutočnú veľkosť, spočívajúcu v pravej poslušnosti viery. Podobne ako Mária aj on v sebe otvoril neobmedzený priestor Božej vôli, keď si osvojil a vykonal to, čomu možno nerozumel. Nič nehovorí a predsa svojim konaním prežíva radostnú zvesť, ktorú bude neskôr verejne hlásať Ježiš Kristus, Boží Syn a pred zákonom aj jeho syn. Pre toho, kto naozaj verí nič nie je nemožné (porov. Mt 17,20).

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: