Ježišova veľkňazská modlitba                                         Jn 17, 1-11a

V dnešnom príhovore budeme počúvať a spoločne rozoberať slová, ktoré odzneli pri Poslednej večeri, niekoľko hodín pred Ježišovým utrpením a smrťou. Všetko, čo sa pri tejto večeri koná a hovorí, vyrastá z Ježišovej nezmernej lásky.

Ježišove slová na rozlúčku sme počúvali aj v predošlé veľkonočné nedele. Keď Ježiš povedal a ustanovil všetko, čo bolo potrebné, obrátil sa vrúcnou modlitbou k svojmu Otcovi. Otcovi patrili jeho posledné slová, no prosil v nich za nás. Je to jeho Veľkňazská modlitba, ktorej prvá časť tvorí text evanjelia siedmej veľkonočnej nedele.

Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.

Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet.

Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal.

Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený.

Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe.“

Nechajme sa teraz viesť myšlienkami Sv. Otca Benedikta XVI., ktoré predniesol na generálnej audiencii vo Vatikáne v Aule Pavla VI. 25. januára 2012.

Drahí bratia a sestry,

v dnešnej katechéze zameriame našu pozornosť na modlitbu, ktorou sa Ježiš obracia na Otca v „Hodine“, v ktorej má byť vyzdvihnutý a oslávený (porov. Jn 17,1-26). Tak ako to potvrdzuje aj Katechizmus katolíckej Cirkvi: „Kresťanská tradícia ju právom nazýva Ježišovou „veľkňazskou modlitbou“. Je to modlitba nášho Veľkňaza. Je neoddeliteľná od jeho obety, od jeho „prechodu“ (Paschy) k Otcovi, v ktorom je úplne „zasvätený Otcovi“ (č. 2747). Toľko Katechizmus.

Nevyčerpateľné bohatstvo tejto Ježišovej modlitby pochopíme predovšetkým vtedy, keď sa na ňu pozrieme v súvislosti so židovským sviatkom zmierenia Yom kippur. V ten deň najvyšší veľkňaz vykonáva obrad zmierenia najprv za seba, potom za kňazskú triedu a nakoniec za celé spoločenstvo ľudu. Cieľom toho všetkého je znovu obnoviť v Izraelskom národe vedomie - po priestupkoch, ktorých sa dopustil v uplynulom roku - že je zmierený s Bohom a je stále ľudom vyvoleným, „ľudom svätým“ uprostred ostatných národov. Ježišova modlitba predstavená v 17. kapitole Jánovho evanjelia má štruktúru spomenutého sviatku. Ježiš sa tej noci obracia na Otca vo chvíli, keď obetuje seba samého. On, kňaz i obeta, modlí sa za seba, za apoštolov a za všetkých, čo v neho uveria, za Cirkev všetkých čias (porov. Jn 17.20).

Ježišova modlitba za seba je prosbou o jeho oslávenie, o jeho „vyzdvihnutie“ v jeho „Hodine“. V skutočnosti je žiadosťou a deklaráciou úplnej pripravenosti vstúpiť, slobodne a veľkodušne, do plánu Boha Otca, ktorý sa naplní, keď Ježiš bude vydaný na smrť a vzkriesený. Táto „Hodina“ začína Judášovou zradou (porov. Jn 13,31) a vrcholí Ježišovým vystúpením k Otcovi (Jn 20,17). Ježiš sám komentuje Judášov odchod z večeradla slovami: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh“ (Jn 13,31). Nie náhodou začína svoju veľkňazskú modlitbu hovoriac: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba“ (Jn 17,1). Oslávenie, ktoré si Ježiš žiada pre seba, ako pre Najvyššieho Veľkňaza, je vstup do stále plnšej poslušnosti voči Otcovi, do poslušnosti, ktorá ho vedie k stále plnšej synovskej oddanosti: „A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet“ (Jn 17,5). Táto pripravenosť a táto žiadosť sú prvým úkonom nového kňazstva, ktoré je úplným darovaním sa Ježiša na kríži, a práve na kríži je vrcholným činom lásky, ktorá je oslávená, pretože láska je pravou slávou, Božou slávou.

Druhým momentom tejto modlitby je Ježišov príhovor za učeníkov, ktorí boli s ním. Oni sú tí, o ktorých Ježiš môže povedať Otcovi: „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo“ (Jn 17,6). „Zjaviť Božie meno ľuďom“ je realizáciou novej prítomnosti Otca uprostred ľudu, celého ľudstva; toto zjavenie nie je iba nejaké slovo, ale je ním Ježiš sám, Boh s nami, také je jeho meno; jeho prítomnosť medzi nami sa uskutočnila tak, že sa stal jedným z nás. Toto zjavenie mena sa realizuje vo vtelení Slova. V Ježišovi Boh vstupuje do ľudského tela, približuje sa jedinečným a novým spôsobom. Táto prítomnosť vrcholí v obete, ktorú Ježiš uskutočňuje vo svojej Pasche smrti a zmŕtvychvstania.

V centre tejto modlitby príhovoru a zmierenia v prospech apoštolov stojí prosba o posvätenie. Ježiš hovorí Otcovi: „Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17,16-19). Otázka: čo znamená „posvätiť” v tomto prípade? Predovšetkým treba zdôrazniť, že „Posvätený” alebo „Svätý” je jedine Boh. Posvätiť v tejto súvislosti znamená odovzdať nejakú skutočnosť – či už osobu alebo vec – do Božieho vlastníctva. Tento čin pozostáva z dvoch navzájom sa dopĺňajúcich prvkov: na jednej strane vyňať zo spoločných vecí, segregovať; oddeliť od bežného životného spôsobu človeka, aby bol celkom darovaný Bohu; na druhej strane toto oddelenie, tento presun do Božej sféry, nesie v sebe najhlbší význam poslania: človek, práve preto, že sa daroval Bohu, jestvuje „pre” druhých a venuje sa druhým. Je posvätený ten, kto ako Ježiš, je oddelený od sveta a patrí Bohu vzhľadom na úlohu, ktorú dostal a práve preto je naplno k dispozícii všetkým. Pre apoštolov to znamená pokračovať v Ježišovom poslaní. Darovať sa Bohu, aby tak mohli byť poslaní ku všetkým. Vo Veľkonočný večer – zjaviac sa svojim učeníkom - sa im vzkriesený Ježiš prihovorí takto: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20,21).

Bratia a sestry, dotkli sme sa niektorých prvkov veľkého bohatstva Ježišovej veľkňazskej modlitby, ktorú vás pozývam čítať a meditovať, aby nás viedla v dialógu s Pánom. Nech nás naučí modliť sa, aby sme sa aj my mohli modliť. Prosme i my Boha, aby nám pomohol naplno vstúpiť do plánu, ktorý má s každým z nás. Prosme ho, aby nás učinil „posvätenými“ pre neho, aby sme mu patrili stále viac, aby sme mohli milovať vždy viac iných, blízkych i vzdialených.

Prosme ho, aby sa naša modlitba otvorila svetovým rozmerom a nesústreďovala sa iba na prosbu o pomoc v našich problémoch, ale aby sme v nej pred Pánom pamätali na nášho blížneho, uvedomiac si tak nádheru príhovoru za iných.

Modlime sa, aby sme boli pripravení odpovedať každému, kto nás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je v nás (porov.1Pt 3,15).