Katechéza Svätého Otca Františka 9. 11. 2016

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Ježišov život, predovšetkým počas troch rokov jeho verejného pôsobenia, bol neustálym stretávaním sa s ľuďmi. Medzi nimi mali osobitné miesto chorí. Koľké stránky evanjelií rozprávajú o týchto stretnutiach! Ochrnutý, slepý, malomocný, posadnutý zlým duchom, epileptik a nespočetné množstvo chorých každého druhu... Ježiš sa každému z nich stal blízkym a uzdravil ich svojou prítomnosťou a mocou svojej uzdravujúcej sily. Medzi skutkami milosrdenstva teda nemôže chýbať navštevovanie a pomoc chorým.

K tomuto môžeme pripojiť aj skutok byť nablízku osobám, ktoré sa nachádzajú vo väzení. V skutku, ako chorí, tak aj väzni žijú v podmienkach, ktoré obmedzujú ich slobodu. A práve vtedy, keď nám (sloboda) chýba si uvedomujeme, aká je vzácna! Ježiš nám daroval možnosť byť slobodnými aj napriek limitom vyplývajúcim z choroby a obmedzení. Ponúka nám slobodu pochádzajúcu zo stretnutia s ním a z nového zmyslu, ktorý toto stretnutie prináša do našej osobnej situácie.

Prostredníctvom týchto skutkov milosrdenstva nás Pán pozýva ku gestu veľkej ľudskosti: k spoluúčasti. Pamätajme na toto slovo: spoluúčasť. Ten, kto je chorý, sa často cíti osamelo. Nemôžeme ukryť, že osobitne v našich časoch, práve v chorobe najhlbšie zakúšame osamelosť, ktorá prechádza veľkou časťou života. Návšteva môže pomôcť chorej osobe cítiť sa menej osamelou a trochu spoločnosti je vynikajúcim liekom! Úsmev, pohladenie, stisk ruky sú jednoduché gestá, avšak veľmi dôležité pre toho, kto sa cíti byť ponechaný sám na seba. Koľko ľudí sa venuje navštevovaniu chorých v nemocniciach či v ich domoch! Je to nezaplatiteľný dobrovoľnícky čin. Keď sa koná v mene Pána, stáva sa tiež veľavravným a účinným výrazom milosrdenstva. Nenechajme choré osoby osamote! Nebráňme im nachádzať úľavu a my sami budeme obohatení blízkosťou tým, čo trpia. Nemocnice sú skutočnými „katedrálami bolesti“, kde sa však zviditeľňuje aj sila lásky k blížnemu, ktorá poskytuje oporu a spolucíti.

Rovnako myslím aj na tých, ktorí sú uzavretí vo väzení. Ježiš nezabudol ani na nich. Zaradením navštevovania väzňov medzi skutky milosrdenstva nás chcel pozvať predovšetkým k tomu, aby sme nikomu neboli sudcami. Iste, ak je niekto vo väzení, je tam preto, že pochybil, nerešpektoval zákon a občianske spolužitie. Preto si vo väzení odpykáva svoj trest. Avšak akúkoľvek vec by väzeň vykonal, aj tak zostane milovaný Bohom. Kto môže vstúpiť do vnútra jeho svedomia, aby porozumel tomu, čo prežíva? Kto môže pochopiť jeho bolesť a výčitky svedomia? Je príliš jednoduché umývať si ruky tvrdiac, že schybil. Kresťan je skôr povolaný ujať sa ho, aby ten, kto schybil, pochopil zlo, ktoré spôsobil a vstúpil do seba. Chýbajúca sloboda je pre ľudskú bytosť bez pochýb jednou z najväčších obmedzení. Ak sa k nej pridá úpadok z dôvodu podmienok často chýbajúcej ľudskosti, v ktorých sa tieto osoby ocitnú žiť, vtedy je to skutočne prípad, v ktorom sa kresťan cíti byť provokovaný urobiť všetko pre to, aby im prinavrátil dôstojnosť.  

Navštevovať osoby vo väzení je skutkom milosrdenstva, ktorý predovšetkým dnes nadobúda osobitnú hodnotu kvôli rozličným formám justičného legalizmu [tal. orig. „giustizialismo“], ktorému sme podriadení. Nech teda nikto na nikoho neukazuje prstom. Všetci sa naopak stávajme prostriedkami milosrdenstva, s postojmi vzájomnej spoluúčasti a úcty. Často myslím na väzňov... naozaj často, nosím ich v srdci. Kladiem si otázku, čo ich doviedlo k páchaniu zločinov a ako mohli podľahnúť rozličným formám zla. A predsa, spolu s týmito myšlienkami cítim, že oni všetci veľmi potrebujú blízkosť a nehu, lebo Božie milosrdenstvo koná divy. Koľké slzy som videl stekať po lícach väzňov, ktorí možno nikdy vo svojom živote neplakali; a to len preto, že sa cítili byť prijatými a milovanými.

A nezabúdajme, že aj Ježiš a apoštoli zažili skúsenosť väzenia. V rozprávaní o Pánovom utrpení poznáme útrapy, ktorým bol Pán podrobený: bol zajatý, odvlečený ako nejaký zločinec, vysmievaný, bičovaný, korunovaný tŕním... on, jediný Nevinný! A aj svätý Peter a svätý Pavol boli vo väzení (porov. Sk 12,5; Flp 1,12-17). V minulú nedeľu – ktorá bola nedeľou Jubilea väzňov – ma popoludní prišla navštíviť skupinka väzňov z Padovy. Spýtal som sa ich, čo budú robiť v nasledujúci deň, predtým ako sa vrátia do Padovy. Povedali mi: „Pôjdeme do Mamertínskej väznice, aby sme sa podelili o skúsenosť svätého Pavla“. Je to pekné, dobre mi padlo počuť to. Títo väzni chceli navštíviť uväzneného Pavla. Je to pekné, a dobre mi to padlo.

A aj tam, vo väzení, sa [svätí Peter a Pavol] modlili a evanjelizovali. Dojemná je stať Skutkov apoštolov, ktorá rozpráva o Pavlovom väznení: cítil sa osamelý a túžil, aby ho niekto z priateľov navštívil (porov. 2 Tim 4,9-15). Cítil osamelosť, lebo veľká väčšina ho ponechala samého... veľký Pavol. 

Tieto skutky milosrdenstva, ako vidíme, sú starodávne, a predsa vždy aktuálne. Ježiš zanechal to, čo robil, aby šiel navštíviť Petrovu svokru; starodávny skutok lásky k blížnemu. Ježiš ho vykonal. Neupadnime do ľahostajnosti, ale staňme sa nástrojmi Božieho milosrdenstva. My všetci môžeme byť nástrojmi Božieho milosrdenstva, a toto prospeje viac nám, než druhým, lebo milosrdenstvo prechádza cez gesto, slovo, návštevu, a toto milosrdenstvo je činom na obnovenie radosti a dôstojnosti u toho, kto ju stratil.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)