Katechéza svätého Jána Pavla II. 3. 6. 2004

„Ten, ktorý jedával môj chlieb, zdvihol proti mne pätu“
„Ježiš cituje tento žalm na Zelený Štvrtok vo Večeradle, aby prejavil svoj hlboký smútok vo chvíli Judášovej zrady: ... ten, ktorý jedával môj chlieb, zdvihol proti mne pätu. Tieto slová vyjadrujú pokornú modlitbu muža, ktorý je chorý a opustený svojimi priateľmi.
Chorý človek začína svoj rozhovor prosbou Boha o odpustenie podľa tradičného chápania v Starom zákone, že každé utrpenie bolo zapríčinené príslušným hriechom. ... Aj keď túto víziu Kristus vo svojom konečnom zjavení prekonal, utrpenie samo osebe môže skrývať tajomnú hodnotu a stať sa cestou k očisteniu, k vnútornej slobode, k obohateniu duše. Vyzýva nás prekonávať povrchnosť, márnivosť, egoizmus a hriech a s väčšou dôverou sa zveriť Božej vôli, ktorá nás privádza ku spáse.
Keď tí, čo pášu zlo, vstúpia na scénu, prichádzajú k chorým, nie aby ich utešili, ale skôr, aby na nich útočili, chorý, ktorý sa modlí cíti ľahostajnosť a tvrdosť dokonca aj zo strany svojich priateľov, ktorí sa menia na nepriateľské a nenávistné postavy.
Pocit trpkosti zasahuje hlboko, keď ten, čo nás zraní je ´priateľ´, ktorému sme dôverovali, a ktorého hebrejčina označuje ako ´človeka pokoja´. ... V našej modlitbe sa ozýva hlas zástupu ľudí, ktorí sú zabudnutí a pokorení vo svojej krehkosti a slabosti aj tými, ktorí ich mali podporovať. Modlitba 41. žalmu sa však nekončí v tejto temnej atmosfére. Ten, kto sa modlí, má istotu, že sa Boh objaví na horizonte a opäť zjaví svoju lásku. Poskytne svoju podporu a vezme chorého do náručia. ... Žalm poznačený bolesťou sa končí slovami o svetle a nádeji.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)