Katechéza svätého Jána Pavla II. 22. 7. 2004

Sila veriaceho spočíva v pokoji jeho svedomia
„Dnes budeme venovať pozornosť 14 strofe, celkove je ich 22, žalmu 119. Je to veľkolepý hymnus na oslavu Božieho zákona ako vyjadrenie jeho vôle. Počet strof zodpovedá počtu písmen hebrejskej abecedy a poukazuje tak na plnosť. Každá strofa sa skladá z ôsmich veršov a slová začínajú práve jednotlivými písmenami abecedy podľa poradia.
V našom prípade je to hebrejské písmeno nún, ktoré začína verš, čo sme si práve vypočuli. Táto strofa je ožiarená jasným obrazom jej prvého verša: „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch.“ (v. 105) Človek, ktorý kráča po temných chodníkoch života, je zrazu ožiarený svetlom Božieho slova.
Aj žalm 19 prirovnáva Boží zákon k slnku, keď hovorí, že „prikázania Pánove sú jasné, osvecujú oči“ (19,9). V Knihe prísloví sa tiež zdôrazňuje, že „prikázanie je lampášom a poučenie svetlom“ (6, 23). Aj sám Kristus sa predstaví ako konečné zjavenie tým istým obrazom: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (8,12)
Žalmista potom pokračuje vo svojej modlitbe, pripomínajúc utrpenia a nebezpečenstvá života, ktoré musí prekonávať a je si vedomý, že potrebuje Božiu pomoc a svetlo: „Pane, vždy a všade ma ponižujú, daj mi žiť, ako si prisľúbil. Môj život je stále v nebezpečenstve.“ (Ž 119, 107. 109)
Celá strofa je preniknutá tajuplnou niťou: „Hriešnici mi kladú nástrahy“ (v. 110), hovorí modliaci používajúc zo žaltára dobre známy obraz poľovačky. Veriaci vie, že kráča po cestách sveta uprostred nebezpečenstiev, nástrah a prenasledovaní, vie, že žije v skúškach. Aj kresťan vie, že každý deň musí niesť svoj kríž na Kalváriu. (por. Lk 9, 23)
Akokoľvek, spravodlivý si zachováva svoju vernosť: „Prisahal som a trvám na tom, že budem zachovávať tvoje spravodlivé výroky... nezabúdam na tvoj zákon... a neopúšťam tvoje príkazy.“ (Ž 119, 106.109.110). Sila veriaceho spočíva v pokoji svedomia, a prameň jeho vytrvalosti je v poslušnosti Božím prikázaniam.
Teda, záverečné vyhlásenie žalmistu, „Tvoja náuka je mojím večným dedičstvom, lebo je slasťou môjmu srdcu. (v. 111), je správne. Ponaučenia a príkazy Pána sú najvzácnejším dedičstvom, ktoré žalmista úzkostlivo stráži s vrúcnou láskou. Chce byť verným vôli svojho Boha a tak dokáže nájsť pokoj duše, prekonať nástrahy skúšok a dosiahnuť pravú radosť.
Veľmi poučné sú v tomto zmysle slová svätého Augustína, keď na začiatku svojho komentára k 119. žalmu, rozvíja tému radosti, ktorá pramení zo zachovávania Pánovho zákona. Tento rozsiahly žalm nás už na začiatku pozýva k blaženosti, ktorá ako je známe, spočíva v nádeji každého človeka. Či snáď sa nájde niekto, kto by nechcel byť blaženým? Ak teda sa veci majú tak, čo iné potrebuje ľudská duša? Nebude to tak, že aj keď všetci túžime po blaženosti, spôsob, ako ju dosiahnuť ostáva skrytý? Áno, práve toto je učením toho, ktorý nás vyzýva: Blahoslavení, ktorí sú bez poškvrny, tí, čo kráčajú podľa Pánovho zákona.
Zdá, sa že chce povedať: Vie, čo chceš, vie, že hľadáš blaženosť. Ak chceš byť blažený, ži bez každej škvrny. Prvú vec hľadajú všetci, málo ľudí však sa stará o druhú, no bez nej sa blaženosť, po ktorej všetci prahnú, nedá dosiahnuť. Kde ale je treba byť nepoškvrneným, ak nie v živote? Čo iné treba hľadať, ak nie Pánov zákon? Blažení sú teda tí, ktorí sú bez poškvrny, tí, ktorí kráčajú podľa Pánovho zákona! Táto výzva nie je formálna, ale nevyhnutná pre nášho ducha.“ (Esposizioni sui Salmi, III, Roma 1976, p. 1113). Pridajme sa aj my k týmto uzáverom biskupa z Hippa, ktorý neustále zdôrazňuje aktuálnosť blaženosti, ktorú Pán prisľúbil tým, čo sa usilujú verne plniť Božiu vôľu“. 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)