Katechéza svätého Jána Pavla II. 29. 7. 2004

Pán je moje dedičstvo.
Dnes, potom čo sme si vypočuli žalm, môžeme o ňom meditovať s hlbokým duchovným nábojom modlitby. Napriek ťažkostiam s textom, ktoré sú v hebrejskom origináli najmä v prvých veršoch, je 15. žalm jasným príkladom mystického dychu, ako nám to ukazuje už vyznanie viery v jeho úvode:„Ty si môj Pán. Pre mňa niet šťastia bez teba.“(v. 2) Boh je tu predstavený ako jediné dobro a preto modliaci sa si vybral svoje miesto v spoločenstve tých, ktorí sú verní Pánovi.„Svätým a slávnym mužom v krajine patrí moja plná priazeň,“ (v. 3) čítame v treťom verši a žalmista preto radikálne odmieta pokušenie modloslužby s jej krvavými obradmi a rúhavými výzvami (por. v. 4) Je to jasné a konečné rozhodnutie, ktoré je akoby ozvenou žalmu 72. Ten je tiež spevom dôvery v Pána, ktorú človek získal vďaka náročnej morálnej voľbe:„Veď kohože mám na nebi? Nič pozemské ma neteší. Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti a v Pánu Bohu svoju nádej mať.“(Ž 72,25.28).
Náš dnešný žalm rozvíja dve témy, ktoré sú vyjadrené dvomi symbolmi. Je to predovšetkým symbol dedičstva, ktorý dominuje vo veršoch 5 a 6. Hovorí sa tu o dedičstve, o kalichu, o osude. Tieto slová sa používali na opísanie daru zasľúbenej zeme ľudu Izraela. Vieme, že jediný kmeň, ktorý nedostal svoju čiastku zeme, boli Levíti, lebo ich dedičstvom bol sám Pán. Žalmista hovorí:„Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve... a, je to pre mňa znamenité dedičstvo.“ (Ž15,5.6). Vzbudzuje tak dojem, že je kňazom, ktorý ohlasuje radosť, že je úplne v Božích službách.
Svätý Augustín tento žalm komentuje takto: „Žalmista nehovorí, Bože, daj mi dedičstvo“, alebo, čo mi dáš ako dedičstvo? Hovorí: Všetko, čo mi dáš okrem seba samého mi je nanič, ale ty sám buď mojim dedičstvom, lebo si to ty, ktorého milujem.... Dúfam v Boha a chcem ho dosiahnuť a byť naplnený ním samým. On ti musí stačiť a všetko okrem neho je zbytočné.“ (Sermone334,3:PL38,1469).
Druhá téma v našom žalme je téma dokonalého a trvalého spoločenstva s Pánom. Žalmista vyjadruje pevnú nádej, že bude uchránený od smrti a že zostane v Božej blízkosti, kde sa neumiera. (por.Ž6,6; 87,6). Jeho výrazy možno chápať v línii víťazstva nad smrťou, ktoré zaručuje večnú Blízkosť Boha bez akéhokoľvek obmedzenia.
Modliaci sa tu používa dva symboly. Predovšetkým je to telo. Exegéti hovoria, že v hebrejskom origináli sa hovorí o obličkách,symbole vášní a najskrytejšieho vnútra, o „pravici“ - symbole sily, o „srdci“ - sídle svedomia, dokonca o pečeni, ktorá vyjadruje citovosť, o „mäse“, ktoré predstavuje ľudskú slabosť a napokon o „dychu života“. Je tu teda prítomná celá ľudská osoba, ktorá nepodľahla porušeniu v hrobe (por. v. 10), ale žije plne, v šťastí v živote s Bohom.
Je tu aj druhý symbol 15. žalmu, symbol „cesty“:„Ukážeš mi cestu života.“– hovorí verš 11. Toto je cesta, ktorá vedie k plnosti radosti v Božej prítomnosti“ k večnej slasti po pravici Pána“. Tieto slová dokonale vyjadrujú perspektívu nádeje na spoločenstvo s Bohom po smrti vo večnom živote.
Ľahko tu teda môžeme pochopiť, že tento žalm sa vzhľadom na Kristovo zmŕtvychvstanie dostal do Nového zákona. Svätý Peter vo svojej reči na Turíce cituje práve jeho druhú časť s jasnou veľkonočnou a kristologickou aplikáciou:„Boh Ježiša Nazaretského vzkriesil a zbavil múk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci“(Sk2,24)
Svätý Pavol, keď hovorí o Kristovej Pasche v reči v synagóge v pizídijskej Antiochii, sa tiež odvoláva na 15. žalm:„Nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie. Lebo keď Dávid splnil vo svojom pokolení Božiu vôľu, zosnul, uložili ho k jeho otcom a videl porušenie. Avšak ten, ktorého Boh vzkriesil, nevidel porušenie.“(Sk13, 35-37)

(Preklad: Slovenská redakcia VR)