Katechéza svätého Jána Pavla II. 20. 8. 2004

„Pán povedal môjmu Pánovi: ´Seď po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku tvojim nohám.´ Odo dňa tvojho narodenia patrí ti vláda v posvätnej nádhere. Splodil som ťa ako rosu pred východom zornice. Pán prisahal a nebude ľutovať: „Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho.“
V línii dávnej tradície je žalm, ktorý sme si teraz vypočuli, primárnou súčasťou nedeľných vešpier. Modlíme sa ho v každom zo štyroch týždňov, podľa usporiadania liturgie hodín. To, že je krátky, a že z kresťanskej liturgie bol vynechaný jeho 6. verš, neznamená, že nieto nijakých exegetických a interpretačných ťažkostí. Text má formu kráľovského žalmu a pravdepodobne hovorí o obrade intronizácie panovníka. Akokoľvek, židovská a kresťanská tradícia videla v pomazanom kráľovi, najvyššieho pomazaného, teda Mesiáša, Krista. Práve v tomto svetle sa žalm stáva jasným spevom, ktorý kresťanská liturgia dala na sviatky, ktoré sú spomienkou na Pánovu Paschu. 
Žalm 109 má dve časti; obidve charakterizuje Boží výrok. Prvý, (por. vv. 1-3) je ten, ktorý je adresovaný panovníkovi v deň jeho slávnostného ustanovenia na trón, „po Božej pravici“, teda po pravici Archy zmluvy v Jeruzalemskom chráme. Pamiatka na božská pôvod kráľa bola súčasťou oficiálneho protokolu uvedenia na trón a pre Izrael mala symbolický význam investitúry a ochrany, lebo kráľ bol Božím miestodržiteľom v obrane spravodlivosti. Prirodzene, v kresťanskej literatúre, tento Boží pôvod sa stáva skutočným a Ježiša Krista predstavuje ako pravého Božieho Syna. Toto platí aj o ďalšom známom kráľovsko-mesiášskom žalme, druhom žalme žaltára: „Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil“ (Ž 2,7)
Druhý Boží výrok v 109. žalme má kňazský obsah (por. v. 4). Kráľ kedysi vykonával aj kultovú funkciu, nie podľa línie levítskeho kňazstva, ale podľa druhej, podľa kňazstva Melchizedecha, kňaza a kráľa Salemu, predizraelského Jeruzalema. (por. Gn 14,17-20). Z kresťanského pohľadu je Mesiáš vzorom dokonalého a najvyššieho kňazstva. Je to List Hebrejom, ktorý vo svojej centrálnej časti vyzdvihuje túto kňazskú službu podľa „rádu Melchizedechovho“ (5, 10) a vidí ju naplnenú v osobe Krista. 
Prvý Boží výrok oslavujúci Kristovo mesiášske poslanie, sa v Novom zákone opakuje viackrát. (por. Mt 22,44; 26,64; Sk 2,34-35; 1 Kor 15,25-27; Hebr 1,13). Kristus sám voči veľkňazovi a židovskej veľrade sa jednoznačne odvolá na náš žalm a vyhlási, že zasadne po pravici Božej moci, tak ako to hovorí 1.verš 109. žalmu. (Mk 14,62; por. 12,36-37). 
Na našom putovaní Liturgiou hodín sa ešte vrátime k tomuto žalmu. Teraz, na záver tejto krátkej prezentácie tohto mesiášskeho hymnu zdôraznime jeho kristologické chápanie. Urobíme to syntézou, ktorú nám ponúka svätý Augustín. Vo svojej reči o 109. žalme, ktorú predniesol vo Veľkom pôste roku 412, hovoril o žalme ako o skutočnom a pravom proroctve Božích prísľubov vo vzťahu ku Kristovi. Tento slávny cirkevný otec hovoril: „Bolo nevyhnutné poznať jediného Božieho Syna, ktorý sa pripravoval prísť medzi ľudí, a stať sa človekom prijatím ľudskej prirodzenosti. Mal zomrieť, vstať z mŕtvych, vystúpiť na nebesia a posadiť sa po Božej pravici a tak splniť to, čo sľúbil... Toto všetko, teda muselo byť predpovedané, označené ako to, čo sa má stať, aby, keď sa to stane, nikto sa nebál, ale aby to každý v očakávaní prijal s vierou. Do týchto súvislosti zapadá spomínaný žalm, ktorý predpovedá, jasne a jednoznačne nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, tak, že nemôžeme ani najmenej pochybovať, že tu je predpovedaný Kristus.“ (Esposizioni sui Salmi, III., Roma 1976, s. 951.953).
Obráťme teraz našu pozornosť na Otca Ježiša Krista, jediného kráľa a kňaza, dokonalého a večného, aby z nás urobil ľud kňazov a prorokov pokoja a lásky, ľud, ktorý bude spievať Kristovi Kráľovi a kňazovi, čo obetoval samého seba aby zmieril v sebe, vo svojom vlastnom jedinom tele celé ľudstvo a stvoril tak nového človeka. (por. Ef 2,15-16).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)