Katechéza svätého Jána Pavla II. 2. 9. 2004

Chvála pravého Boha.
„Nie nás, Pane, nie nás, ale svoje meno osláv pre svoje milosrdenstvo a pre svoju vernosť. Prečo majú hovoriť pohania: „Kdeže je ten ich Boh?“ Veď náš Boh je v nebi a stvoril všetko, čo chcel. Pohanské modly, hoc sú zo striebra a zo zlata, sú dielom ľudských rúk. Majú ústa, ale nehovoria, majú oči, a nevidia. Majú uši, ale nepočujú, majú nozdry, a nečuchajú. Majú ruky, ale nehmatajú; majú nohy, a nechodia, z hrdla nevydajú hlas. Im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria. Dom Áronov dúfa v Pána, on je ich pomoc a záštita. Všetci bohabojní dúfajú v Pána, on je ich pomoc a záštita. Pán na nás pamätá a žehná nás. Požehnáva dom Izraelov, požehnáva dom Áronov. Požehnáva všetkých, čo si ctia Pána, malých i veľkých. Nech Pán aj vás zveľadí, vás i vaše deti. Nech vás požehnáva Pán, ktorý stvoril nebo i zem.“
Živý Boh a neživá modla sa stretávajú v žalme, ktorý sme si práve vypočuli a ktorý je súčasťou liturgie hodín vešpier. Grécky preklad Biblie Septuaginta, a následne aj latinská verzia dávnej kresťanskej liturgie, spojila tento žalm k úcte pravého Pána so žalmom prechádzajúcim. Vznikla z toho jedna kompozícia, ktorá sa však skladá z dvoch rozličných textov. (por.Ž113A e 113B).
Po počiatočných oslavných slovách venovaných Pánovi, vyvolený ľud predstavuje svojho Boha ako všemohúceho Stvoriteľa: „Veď náš Boh je v nebi a stvoril všetko, čo chcel.“ (Ž 113B, 3) Vernosť a milosť sú typické cnosti Boha zmluvy vo vzťahu k ľudu Izraela, ktorý si vyvolil. Tak vesmír i dejiny stoja pod jeho majestátom, ktorý je láskou a spásou.
Proti pravému Bohu, ktorému sa klania Izrael, sú okamžite postavené modly pohanov (v. 4). Modloslužba je pokušením celého ľudstva v každej krajine a vo všetkých dobách. Idol, teda modla je neživá vec, vyrobená rukami človeka, je to chladná socha, bez života. Žalmista ironicky načrtáva sedem ľudských orgánov, no tu úplne neužitočných: nemé ústa, slepé oči, hluché uši, nos, ktorý necíti vône, ruky, ktoré sú nanič, ochromené nohy,a hrdlo, ktoré nevydá nikdy nijaký hlas (por. vv. 5-7).
Po tejto neúprosnej kritike modiel žalmista vyjadruje škodoradostné želanie: „Im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria. (v. 8)Je to určite účinné želanie nato, aby vyvolalo radikálny účinok voči modloslužbe. Kto sa klania modlám bohatstva, moci, úspechu, ten stráca dôstojnosť ľudskej osoby. Prorok Izaiáš hovoril: „Tvorcovia modiel sú ničomní všetci a ich miláčikovia neprospejú. Ich svedkovia nič nevidia a nič nezvedia, aby sa zahanbili.“(Iz 44, 9)
Naopak tí, ktorí sú verní Pánovi, vedia, že majú v živom Bohu „svoju pomoc“ a svoj štít“ (por. Ž 113 B, 9-13). Sú tu predstavení v troch kategóriách. Predovšetkým ide o „dom Izraela“, teda o celý národ, spoločenstvo, ktoré sa zhromažďuje v chráme na modlitbách. Ďalej je to „dom Árona“, ktorý pripomína kňazov, strážcov a hlásateľov Božieho slova, ktorí sú povolaní k tomu, aby predsedali bohoslužbe. Nakoniec sa pripomínajú tí, ktorí sa boja Pána. Sú to čistí vytrvalí veriaci, ktorí v židovstve po babylonskom zajatí a neskôr, predstavujú aj tých pohanov, ktorí sa priblížili ku spoločenstvu Izraela a k jeho viere s úprimným srdcom a poctivým hľadaním. Takýmto je napríklad rímsky stotník Kornélius (por. Sk 10, 1-2.22), ktorého obrátil na kresťanskú vieru svätý Peter.
Na tieto tri kategórie skutočných veriacich zostupuje Božie požehnanie (por. Ž 113B, 12-15), ktoré je podľa biblického chápania zdrojom plodnosti: „Nech Pán aj vás zveľadí, vás i vaše deti.“ (v. 14). Napokon, veriaci, ktorí sa radujú z daru života, čo dostali od živého Boha Stvoriteľa, zaspievajú krátky hymnus chvály, a tak odpovedajú na účinné Božie požehnanie svojim chválospevom vďaky a dobrorečenia. (vv. 16-18)
Veľmi živým a podmanivým spôsobom o našom žalme hovorí svätý Gregor Nyssénsky, Otec východnej Cirkvi zo IV. storočia. V Piatej homílii na Pieseň piesní sa odvoláva na náš žalm, aby opísal prechod ľudstva z mrazu modloslužby do jari spásy. Svätý Gregor tu pripomína, že ľudská prirodzenosť sa akoby sama premenila „na nehybné bytosti bez života, ktoré sa „stali predmetom kultu“, ako je napísané: „im sú podobní tí, ktorí ich robia a každý, kto v ne dúfa. Bolo teda logické, že sa tak nestalo, lebo totiž tí, ktorí hľadia na pravého Boha, prijímajú zvláštnosť Božej prirodzenosti, a ten, čo sa obracia k márnosti modiel, sa premenil, a tak sa stal takým, ako to, na čo sa díval, a z človeka, akým bol predtým, sa stal kameňom. A nakoľko sa ľudská prirodzenosť kvôli modloslužbe stala kameňom, a bola nehybná voči tomu, čo bolo lepšie, bola zvieraná mrazom kultu modiel. Preto vyšlo nad touto hroznou zimou Slnko spravodlivosti a spôsobilo jar. Aj vánok južného vetra, pred ktorým mráz uteká zohrieva všetko, kde lúče slnka dopadnú. A tak aj človek, ktorý skamenel od mrazu, rozohriatý Duchom a ovlažený lúčom Slova sa opäť stal vodou, ktorá prúdi k večnému životu“ (Omelie sul Cantico dei cantici, Roma 1988, pp. 133-134)

(Preklad: Slovenská redakcia VR)