Katechéza svätého Jána Pavla II. 14. 10. 2004

Chválospev na milosť vykúpenia z Listu Efezanom.
„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním.
Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske;
On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi.
V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti, ktorou nás štedro zahrnul vo všetkej múdrosti a rozumnosti, keď nám dal poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si v ňom predsavzal uskutočniť v plnosti času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“.
V slávnostnom Chválospeve požehnania, ktorým sa začína List Efezanom ide o mimoriadne bohatú teologickú a duchovnú stránku, o obdivuhodné vyjadrenie viery a hádam aj liturgie Cirkvi z čias apoštolov.
Až štyrikrát, počas všetkých týždňov, z ktorých sa skladá liturgia vešpier, sa nám opätovne predkladá tento Chválospev, aby veriaci mohol kontemplovať a vychutnávať tento veľkolepý obraz Krista, ktorý je srdcom duchovnosti a kresťanskej úcty, ale aj princípom jednoty a zmyslom vesmíru a celých dejín. Požehnanie vychádza z ľudskosti Otca, ktorý je na nebesiach a dáva do pohybu spásonosné dielo Syna.
Spása začína podľa božského plánu, ktorý je povolaný splniť Kristus. V tomto pláne vyniká predovšetkým naše vyvolenie, aby sme boli pred jeho tvárou „svätí a nepoškvrnení“, ani nie tak na obradnej rovine, ako by chceli vsugerovať prívlastky, ktoré sa používajú v Starom zákone pre obetný rituál - ale skôr v „láske“ (porov. v. 4). Ide teda o svätosť a čistotu morálnu, bytostnú a vnútornú.
Pre nás má nebeský Otec ešte na mysli posledný cieľ: skrze Ježiša Krista nás predurčil prijať dar synovskej dôstojnosti, keď sme sa stali synmi v Synovi a bratmi v Ježišovi Kristovi. Tento dar milosti sme dostali skrze jeho milovaného prvorodeného Syna. Týmto spôsobom v nás Otec vykonal radikálnu premenu: naplno nás oslobodil od zla, „vykúpil nás skrze krv“ Krista, „odpustil nám hriechy“, prostredníctvom „bohatstva jeho milosti“. Kristova obeta na kríži, najvyšší skutok lásky a solidarity na nás vylieva zvrchovanou mierou vlnu svetla, „múdrosti a rozumnosti“. Stali sme sa premenenými stvoreniami: bol vymazaný náš hriech a naplno spoznáme Pána. Poznanie v biblickej reči, ako výraz lásky, nám hlbšie umožňuje preniknúť do „tajomstva“ božskej vôle.
Tajomstvo, hoci je nadprirodzené a dokonalé, obsahuje zázračný plán spásy: „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi a čo je na zemi“. Grécky text napovedá, že Kristus sa stal kefalaion, ústredným bodom, ku ktorému smeruje a v ktorom nadobúda zmysel všetko stvorenie. To isté grécke slovo, také vzácne v Liste Efezanom a Kolosanom, kefale, znamená hlavu, čo naznačuje úlohu, ktorá patrí Kristovi v Tele Cirkvi. Teraz je pohľad viac rozšírený a kozmický, hoci v sebe zahŕňa cirkevný rozmer osobitného Kristovho diela. On „zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi“ (Kol 1,20).
Našu úvahu zakončíme modlitbou chvály a vďaky za vykúpenie, ktoré v nás vykonal Ježiš Kristus. Urobíme tak slovami textu, ktorý sa zachoval na starovekom papyruse zo 4. storočia:
Prosíme Ťa Všemohúci Bože, Ty poznáš každú vec a nič neunikne Tebe, Učiteľ pravdy. Ty si stvoril vesmír a bdieš nad každým bytím. Ty sprevádzaš po ceste pravdy tých, ktorí žili v tmách a v tieni smrti. Ty chceš zachrániť všetkých ľudí a umožniť im poznať pravdu. Všetci ti spoločne ponúkame chvály a spevy vďaky.
Zachránil si nás vzácnou a nevinnou krvou tvojho jediného Syna od každého poblúdenia a otroctva. Vyslobodil si nás od démona a doprial si nám slávu a slobodu. Boli sme mŕtvi a doprial si nám znovu sa narodiť, duchovne a telesne, skrze tvojho Ducha. Boli sme nečistí a ty si nás obmyl. Prosíme ťa teda, Otec milosrdenstva a Boh každej útechy: upevni nás v našom povolaní, v úcte a vo vernosti“. Modlitba sa končí prosbou: 
O dobrotivý Pane, posilni nás svojou mocou. Osvieť našu dušu svojou útechou! ... Dopraj nám pozerať, hľadať a kontemplovať nebeské, nie pozemské dobrá. Tak sa mocou tvojej milosti vzdá sláva všemohúcej, presvätej a každej chvály hodnej moci Boha, skrze Ježiša Krista, jeho milovaného Syna, s Duchom Svätým, na veky vekov. Amen.
(A. HAMMAN, Preghiere dei primi cristiani, Milano 1955, pp. 92-94).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)