Katechéza svätého Jána Pavla II. 11. 11. 2004

Príjemné slová žalmu, ktoré sme si práve vypočuli, sú vrúcnou strelnou modlitbou a výzvou, ktorá je životným programom: „Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo od neho mi prichádza spása. Iba on je moje útočište a moja spása, moja opora, nezakolíšem sa.“ (vv. 2-3.6-7).
Žalm tu hovorí o dvojakej dôvere. Ide o dve základné voľby - jedna je dobrá a druhá zvrátená. Z nich vyplýva aj dvojaké správanie. Predovšetkým je to dôvera v Boha, už zdôraznená na začiatku, kde prichádza na scénu ako symbol stability a istoty, ako pevnosť a ochranný val. Žalmista prízvukuje: „V Bohu je moja spása i sláva; Boh je moja sila a v Bohu je moje útočište.“ (v. 8). Toto hovorí potom, čo spomenul nástrahy nepriateľov, ktorí sa pokúšajú „zvrhnúť ho z popredného miesta“ (por. vv. 4-5).
Spomína sa tu potom aj iná dôvera, dôvera k modlám, na ktorú sa modliaci človek díva veľmi kriticky. Je to dôvera, ktorá hľadá svoju pevnosť a stabilitu v násilí, krádežiach a v bohatstve. Výzva teda nadobúda rozhodný a jasný charakter: „Nespoliehajte sa na násilie a neprepadnite zbojstvu; ak vám pribúda bohatstva, neoddávajte mu srdce“ (v. 11). Idoly, ktoré sa tu spomínajú, a ktoré sú proti dôstojnosti človeka a spoločenskému spolunažívaniu, sú tri:
Prvým falošným božstvom je násilie, ku ktorému sa ľudstvo utieka žiaľ aj v našej krvavej súčasnosti. K tomuto idolu sa pridáva nesmierny zástup vojen, prenasledovania, násilia, mučenia a zabíjania bez náznaku čo len najmenšej výčitky.
Druhým falošným božstvom je lúpež, ktorá sa prejavuje vo vydieraní, v sociálnej nespravodlivosti, v úžere a v politickej a hospodárskej korupcii. Mnoho ľudí si robí ilúzie, že týmto spôsobom dosiahne uspokojenie svojej žiadostivosti.
Napokon, je tu aj tretí idol, ktorý sa „lepí na srdce“ človeka. Ten spočíva v klamnej nádeji, že je možné uniknúť smrti (porov. Ž 48) a zabezpečiť si primát prestíže a moci.
Slúžiac tejto diabolskej triáde, človek zabúda, že idoly sú nielen neskutočné, ale aj škodlivé. Ak dôveruje iba v seba a v tieto veci, zabúda, že je to „iba klam a prelud a že keby sa to postavilo na váhu, dohromady by to bolo ľahšie ako para“ (Ž 61,10; porov. Ž 38, 6-7).
Ak by sme si boli skutočne vedomí našej slabosti a vlastného obmedzenia, nevybrali by sme si cestu dôvery v idoly, ani by sme si neorganizovali život podľa krehkých a nestálych pseudohodnôt. A preto orientujme sa predovšetkým smerom k inej dôvere, ktorá má za svoj stred Pána, prameň večnosti a pokoja. Iba jemu, totiž, „patrí moc“, iba on je prameň milosti, iba on má v rukách spravodlivosť a „každému odpláca podľa jeho skutkov“ (porov. Sal 61,12-13).
Druhý vatikánsky koncil túto výzvu 61. žalmu zdôraznil kňazom, aby „bohatstvu, neoddávali svoje srdce“ (v. 11b). Dekrét o kňazskej službe a živote hovorí: „Nech kňazi nelipnú srdcom na bohatstvách, nech sa vystríhajú akejkoľvek baživosti a nech sa svedomito vyhýbajú obchodovaniu každého druhu“ (Presbyterorum ordinis, č. 17).
Akokoľvek, táto výzva odmietnuť zvrátenú dôveru a zvoliť si tú, ktorá nás privádza k Bohu, platí pre všetkých a musí sa stať našou zornicou v každodennom správaní, v morálnych rozhodnutiach a v životnom štýle. Iste, je to tvrdá a náročná cesta. Spravodlivému prináša aj skúšky a chvíle odvážnych rozhodnutí, ktoré sú však vždy ovplyvnené dôverou v Boha. V tomto svetle cirkevní otcovia videli v človeku, o ktorom je reč v 61. žalme, predobraz Krista a úvodnú výzvu úplnej dôvery v Boha dali do úst práve jemu.
V tejto súvislosti svätý Ambróz v Komentári k 61. žalmu hovorí: „Náš Pán Ježiš Kristus keď vzal na seba telo človeka, aby ho očistil práve vo svojom tele, čo mal urobiť okamžite, ak nie zničiť zlý vplyv dedičného hriechu? Ten prišiel skrze neposlušnosť, teda porušením Božích príkazov. Predovšetkým teda Kristus musel obnoviť poslušnosť, aby zahasil ohnisko hriechu. On osobne sa stal poslušným a chce, aby sme ho v nej nasledovali aj my“ (Commento a dodici Salmi 61,4: SAEMO, VIII, Milano-Roma 1980, p. 283).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)